Nejdem
teraz hodnotiť heslá a pozície politických strán. Nakoľko sa im darí alebo
nedarí vystihnúť to, čo je dôležité, je jedna vec, a nakoľko sa o to
usilujeme my – pre seba a za seba, je vec druhá, tá dôležitejšia. V dnešnom
úryvku z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom sme počuli, ako to dôležité jednou
vetou menuje on: „Všetko robte na Božiu slávu.“ Nakoľko však takýto výrok môže
byť aj naším výrokom, nakoľko sa s ním vieme stotožniť?
Aby
sme apoštolovmu výroku porozumeli, musíme sa ako obvykle pozrieť na súvislosti,
v ktorých zaznel. Výrok o Božej sláve sa nachádza v 10. kap.
listu, ale už od začiatku 8. kap. apoštol rieši jeden zvláštny problém: Či môžu
korintskí kresťania jesť mäso obetované modlám? Bola to otázka, ktorú mu oni
sami položili. Asi vieme, že v pohanských chrámoch (podobne ako v jeruzalemskom
chráme) sa prinášali obety zvierat. Obety sa prinášali bohom ako dar a obetované
mohli byť len tie najkrajšie kusy zo stáda. Niekedy obeta prebiehala formou
spálenia, inokedy zostalo pri zabití a mäso sa za neveľký poplatok
rozdelilo medzi ľudí. Takéto lacné kvalitné mäso lákalo ku kúpe aj kresťanov.
Cítili však, že tu čosi nesedí, a tak sa pýtali: Môžeme to jesť? Pavol vo
svojej odpovedi najprv pripomenul, že pohanskí bohovia nejestvujú, modly nie
sú, a tak všetko, čo sa na trhu ponúka, možno kúpiť a jesť bez
výčitiek svedomia. Potom sa však podíva na problém z inej strany: Čo si
o tom myslia iní? Pri tejto otázke apoštolovi nešlo o to, aby
nepohoršoval hlúpych, ale aby nezraňoval slabých. Aby svojou slobodou (jesť
mäso obetované modlám) nerozbíjal spoločenstvo cirkvi. Preto píše: Robme všetko
na slávu Božiu, nie svoju; nehľadajme, čo prospieva nám, ale čo slúži na osoh ostatným.
Pojem
„sláva Božia“ je zvláštne slovo. Poznáme ho napr. z vianočného evanjelia: „Sláva
Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Hebrejské slovo pre
slávu znie „kabod“, Pavol ho do gréčtiny preložil ako „doxa“ a znamená čosi ako
svetelnú žiaru. Slávu Boh sám o sebe nepotrebuje. Toto svetlo, žiara má
význam pre ľudí: Aby videli Božiu slávu, aby zažili čosi krásne. Dať Bohu slávu
potom značí, že my Boha uctievame, sme si s ním blízki, a on nám
dožičí takpovediac okúpať sa v jeho kráse. Je to o tom, že ak si
uctím Boha, vzdávam tým zároveň úctu človeku (sebe i ostatným). „Komu
česť, tomu česť“, hovorieva sa, a myslí sa tým, že sa patrí uctiť
si Boha a uctiť si človeka. Jedno zaručuje druhé. Z tohto konca Pavol
píše: Jedz, čo chceš, na tom nezáleží. Záleží však na tom, či svojím správaním nezraňuješ
blížneho. Všimnime si rozdiel: My si dávame pozor, aby nás druhí neposúdili a nevyzneli
sme pred nimi trápne. Apoštol však zdôrazňuje: Daj si pozor, aby si neublížil
slabším, tým, čo sú zraniteľní. Lebo pri nich sú hranice tvojej slobody.
V dnešných
časoch tie hranice slobody asi nie sú pri jedle, hoci môžu byť aj tam. Ľudia sa
zľaknú toho, čo jedia, až vtedy, keď sa dopočujú, že z nejakých lacných
potravín sa môžu otráviť. Všetci vieme, aká panika vypukne, keď sa začne šíriť
správa, že nejaká zelenina alebo mäso sú nakazené. Ale tá hranica našej slobody
nemusí byť až tam, kde je niečo nakazené baktériami. Malo by nám ísť
o samotné rastliny a zvieratá, aby neboli pestované a chované
len pre zisk, ale aj s úctou k nim a ľuďom, čo ich budú
konzumovať. Vo svete vznikajú iniciatívy, čo bojkotujú mäso a zeleninu pestované
rýchlene, nedôstojne, nezdravo. Podobne a ešte väčšmi nám má záležať na
ľuďoch, ktorých výsledky práce si kupujeme a požívame. Vo svete jestvujú
iniciatívy, čo bojkotujú nečestných zbohatlíkov a produkty, ktoré vďaka svojim
nečestným postupom lacno ponúkajú. Koľkí ľudia sú však pred nižšou cenou za
nejaký tovar, vyrobený vďaka vykorisťovaniu a nízkym mzdám – či už u nás,
alebo niekde v Číne, Afrike či Južnej Amerike – ochotní zaplatiť viac, ale
s istotou, že tovar bol vyrobený a dovezený za čestných, ľudí
dôstojných podmienok? Koľkí ľudia sú ochotní o tom vôbec rozmýšľať?
Ale až tu, kde sme ochotní o tom rozmýšľať a niečo aj urobiť, začíname skutočne vytvárať spravodlivejší svet a uskutočňovať to Pavlovo: Všetko môžem, ale nie všetko osoží. A keď jestvuje nejaká hranica mojej slobody, tak nech je to úcta voči Bohu, úcta voči človeku a Božej prírode. V tom sa napĺňa to jednoduché: „Všetko robme na Božiu slávu.“