Evanjelista Marek s najväčšou pravdepodobnosťou nebol židom ako Ježiš a jeho prví učeníci, a Ježiša už ani osobne nepoznal. So svojím úžasným posolstvom o Božom Synovi sa obracia na ľudí, ktorí ako on sám nepochádzajú zo židovskej kultúrnej oblasti, ktorí teda majú malé alebo vôbec žiadne tušenie o židovských a aramejských pojmoch, ktorí nepoznali celé dejiny Boha s izraelským ľudom, a ktorým Boh, ako ho ohlasoval Ježiš, musel sa zdať cudzí a veľmi vzdialený. Marek sa teda snažil to jemu známe podať ďalej tak, aby to mohli pochopiť aj nezasvätení. Priblížil sa prostrediu, v ktorom žili jeho čitatelia, zvážil, ako by mohol opísať Ježišov príbeh, aby ľudia prijali to fascinujúce a nové o tomto Bohočlovekovi, Božom Synovi.
V skutočnosti sme dnes v podobnej situácii. Kresťanská kultúra a pojmy nie sú samozrejmosťou; dlhé cirkevné dejiny vrhli svetlo aj tieň; v prostredí mnohých ľudí je Ježišovo posolstvo neznáme alebo veľmi vzdialené. Je to dôvod na povzdychy a uzavretie sa do malých spoločenstiev? Nemali by sme sa skôr ako Marek otvoriť a neustále fascinujúce Posolstvo nanovo ohlasovať? Odvážime sa nielen sa ho pridržiavať, ale stále po novom ho vnášať do dnešného života ľudí a spoločnosti? Evanjelium nie je len na počúvanie; musí sa žiť. Táto prekladateľská práca do praktického života nikdy nekončí. Svätý Ignác Loyolský, zakladateľ jezuitskej rehole (Ignác sa narodil, keď bola objavená Amerika r. 1491, zomrel v roku 1556; náš trnavský malý Rím ešte za jeho života bol vyhliadnutý za mesto jezuitského kolégia.) v Duchovných cvičeniach, v „Nazeraní na dosiahnutie lásky“, najprv upozorňuje na dve veci: „Prvá je, že láska sa musí klásť viac do skutkov než do slov.“ (DC 230) A je to svätá pravda, lebo len skutky hovoria jasnou rečou. Nasľubovať sa dá kadečo. „Druhá je, láska pozostáva vo vzájomnom obojstrannom darovaní, t.j. milujúca dáva a podieľa sa s milovanou o to, čo má, alebo z toho, čo môže a má, a tak aj naopak. Milovaná milujúcej. Takže, keď jedna má vedu, dá ju tej, čo ju nemá, takisto aj česť a bohatstvo. Tak jedna druhú obohacuje. (DC 231)
Zlata Matláková: S bojazlivou chodkyňou
chystáš sa vstúpiť na cestu
príliš studené ruky
dvakrát priložíš
na ochranný šál
hovoríš o kalnej vode
o zle v hlbšom zle
nerozväzuj ho, mama,
napoly v hukote
autá zastavujú
vietor zo západu
roztáča ľahučké veci
skracuje sukne
vyzdvihuje prach
zauzlíš sa mi v ruke
očami v očiach
zasväcuješ ma do zneistenia
odčítavam ti ho z pier
čaká ťa najužší most
nad riekou s asfaltovými vlnami
napomeň nohy
daj prednosť myšlienke
vykroč podľa matrice
ikonka na semafore
uväzuje ti ochrannú šnúrku
kto ti to, mama,
stŕha zelený amulet?
V predvečer Druhej adventnej „
s bojazlivou chodkyňou“ sa chystám vstúpiť na cestu, o sedemnásť pätnásť mám byť v spovednici u svätého Františka, Zürich-Wollishofen, trištvrte hodiny pred omšou. Je predpis, tam mám sedieť,
ruky – nie žeby boli studené, to ma netrápi, zima nie je, svieca by ich v núdzi zohriala, sú úplne nepotrebné, ako keby sa každý spoliehal na seba. Za desať rokov ešte nikto nikdy prah malej miestnosti vedľa mariánskej kaplnky neprekročil, a
ochranný šál, čo mi včera darovala naša práčka, za ktorú som pral a žehlil spolubratom prádlo, nielen že sa mi nepáči, ale ho nepotrebujem, mám ich už päť, nosím iba tie, čo som si sám kúpil, oceňujem gesto, vďačnosť je milovaná na zemi aj na nebi, nosiť ju preto na pleciach nebudem, myšlienky sú voľné, moja samota nie je osamelosť, žiadna depresia, do ticha
hovorím o kalnej vode, v ktorej som až po krk, o šestnástej hodine čakám telefonát z provincialátu, dopoludnia som tam zo seba vysypal všetko
o zle v hlbšom zle, povedali mi,
nerozväzuj ho, nestrábené rany furt neotváraj, nikdy sa nezahoja, prechádzam cestou na zastávku električky, je len pár metrov, za štyri minúty ma privezie ku kostolu,
napoly v hukote autá zastavujú, unavení vodiči mi dávajú prednosť, šichtu majú za sebou, moja začína,
vietor zo západu roztáča ľahučké veci, ale teraz poriadne, vydýchol som si uvoľnený, konečne, ako túžobne na to čakám, lístie z ozrutného buku sa pomaly vznáša k zemi, v pondelok bude brigáda, tu
sukne neskracuje ani víchrica, iba niekedy židovkám, o tomto čase na ceste nikdy nie sú, majú šábes, ostatné ženy tu nosia galoty, aj moslimky, sa integrujú, do nového sveta, ale
prach vyzdvihuje, ten áno, dýchať ho nemusím, chvalabohu verejné dopravné prostriedky jazdia ako švajčiarske hodinky, až v električke sa mi všetko
zauzlí v ruke, a potom dokonale
očami v očiach Afričanov, Číňanov, Brazílčanov, tridsaťtri percent zo všetkých v meste je nás,
zasvätených do zneistenia, znenávidená cudzina, ani sa nemusím veľmi unúvať a celkom ľahko im to
odčítavam z pier, štyri minúty prebehnú ako voda v Trnávke, pri tak intenzívnom sledovaní okolia, a už som na svojej, vystúpim a stojím pred
najužším mostom nad koľajnicami, musím tadiaľ, definitívne rozhodnutý nasledovať Majstra, až do konca, po kríž, ani obchádzka, ani skratka,
napomeň nohy, hovorí mi anjel strážny, daj
prednosť myšlienke, až potom odvážne
vykroč podľa matrice, ale
ikonka na semafore pod mostom nech ťa nemýli; istota, ktorá nie je vo mne samom, ale v Bohu,
mi uväzuje ochrannú šnúrku, kráčam ďalej, položím jednu nohu pred druhú, idem, od pochybnosti k viere, vôbec sa nestarám o to, čo sa mi zdá byť nemožné, s tŕním, čo ma driape, rozpaľujem oheň lásky; tá
stŕha zelený amulet.
Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, nedal si mi vody na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma, ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím. Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje. A jej povedal: Tvoje hriechy sú odpustené. Tvoja viera ťa zachránila, choď v pokoji. (Lk 7,44-50)
