Na tento deň sme dostali aj pozdrav od p. arcibiskupa. Píše:
„V evanjeliu sme počuli o narodenom dieťati, ktoré prichádza od Boha. Narodenie každého dieťaťa prináša nádej pre ľudské spoločenstvo. Osobitne to platí pre Ježišovo narodenie. Nádej by sme si dnes mali zvlášť ceniť. V poslednom čase cítime vždy väčšie obavy kvôli kríze, ktorá sa objavuje v celej spoločnosti. V konečnom dôsledku je v kríze náš súčasný spôsob života, naša kultúra, náš vzťah k sebe samým, k hodnote ľudskej osoby. Základnou nádejou pre nás je Božia blízkosť v Ježišovi Kristovi. Túto nádej môžeme zvlášť prežívať tam, kde rastú a dozrievajú deti. S podmienkou, že sú vychovávané tak, aby z nich vyrastali ľudia podľa vzoru Ježiša Krista.
Výchova novej generácie sa uskutočňuje v rodine, ale aj cez ďalšie osoby a inštitúcie, cez cirkev i verejných predstaviteľov a rôzne médiá. Vychovávať znamená pomôcť inému, aby vyšiel zo seba, aby spoznal základné skutočnosti, rozvíjal sa a smeroval k naplneniu života. Tento proces žije, ako hovorí pápež Benedikt XVI., zo stretnutia dvoch slobôd. Na jednej strane je sloboda vychovávateľa, na druhej strane sloboda mladého človeka. So slobodou ide aj zodpovednosť. Mladý človek sa má nechať viesť a vychovávateľ má darovať seba samého. Z tohto dôvodu potrebujeme mať vo výchove viac svedkov ako hlásateľov noriem a informácií.
Začiatok nového roka je príležitosťou obrátiť sa na všetkých s dôverou a želaním, aby nás Pán bohato obdaril svojím požehnaním. Zároveň prijmite pozvanie, milí otcovia a matky, milí starí rodičia, kňazi, katechéti, učitelia, predstavitelia verejného života: Spojme svoje sily, aby sme našu mládež viedli k pravej slobode a vedomiu Božej blízkosti v Ježišovi Kristovi.“ (Podpísaný: Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup.)
Ako sme počuli, pán arcibiskup spojil možnú nádej smerom do budúcnosti s výchovou detí a mladých ľudí. Pekný je citát od pápeža Benedikta: Výchova ako stretnutie dvoch slobôd. Sloboda sa však, žiaľ, častejšie chápe nie ako takéto stretnutie, ale ako svojvôľa: robím si, čo chcem. Ale pri stretnutí mojej slobody so slobodou druhého nemôže ísť o svojvôľu a sebectvo, ale – ako sme počuli – o darovanie sa (zo strany mocnejšieho) a vyjdenie zo seba (zo strany slabšieho). Je pochopiteľné, že mocnejší nevidí dôvod deliť sa o to, čo má, a že slabší sa zasa bráni vyjsť, vydať sa k dispozícii. Neplatí to len pri výchove, napokon v súčasnosti často spomínaná kríza (nielen finančná) súvisí so zúženou predstavou liberálnej sekulárnej spoločnosti o slobode ako individuálnej realizácii, kde dám druhým pokoj a oni mi nebudú brániť v mojom rozlete. Mocnejší, schopnejší, drzejší však nemusia iným brániť v rozlete, stačí, že sa o iných nestarajú, nezaujímajú, a dielo skazy je dokonané. Žiadne stretnutie slobôd sa nekoná; len súperenie individuálnych realizácii.
Kedy sa podarí stretnutie slobôd, kedy mocnejší daruje seba a slabší vyjde zo seba? Apoštol Pavol píše v Liste Galaťanom, že takéto niečo sa podarilo, keď Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy a pod Zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod Zákonom, a mohli sa stať členmi rodiny Boha, jeho deťmi. Nám uniká prirovnanie zo starého sveta, ale Pavol toto konanie Božie prirovnáva k vtedajšej kúpe otroka na trhu. Ako niekto kúpil od majiteľa jeho otroka, zaplatil za neho zo svojich peňazí, a tak ho získal za svojho, tak podľa apoštola Boh kúpil si nás. Namiesto Zákona, ktorý nás súdi a často aj odsúdi, vznikla nová situácia: Sme deťmi Božími, sme vo vzťahu, nie sme už pod Zákonom. Ako sa také niečo mohlo stať? Stalo sa cez jedného z nás, cez človeka Ježiša Krista, ktorý je zároveň Boží Syn. To chcel Pavol zdôrazniť. Vo svete, kde ľudia verili na prečudesných bohov, nepotreboval vysvetľovať túto kombináciu. Ale potreboval zdôrazniť, že tento Syn Boží sa nechová „bohovsky“, ale ľudsky. Preto apoštol podčiarkuje: Je narodený zo ženy. Nám to zasa uniká, prečo tak píše. Medzi židmi sa však židovstvo posudzuje podľa matky, nie podľa otca. Takže podľa Pavla Syn Boží je pravý žid, pravý človek, a vďaka tomu nám Boh dáva priamo čosi zo seba – svojho Ducha. Skadiaľ to vieme? Odtiaľ, že nás opustil strach a Boha voláme abba, otecko; sme uňho doma...
Budúci svet nevyzerá najlepšie, oživujú sa staré vtipy o tom, že „dobre už bolo“. Slobode, ktorá sa žije len pre ňu samu, sa prestáva veriť. Staneme sa preto pesimistami? Alebo sa prihlásime bez pátosu za tvorcov budúcnosti? Kto prijme kresťanskú vieru, že Boh sa daroval, aby nás (obrazne povedané) kúpil, aby nás vytiahol z „detského domova“ a vytvoril nám skutočný domov, ten bude mať odvahu i schopnosť určovať budúci vývoj, ten bude tvoriť budúci svet – duchovný i materiálny. Dnes na prvý deň nového roka sme spolu, aby sme sa medzi takýchto ľudí prihlásili.