Sviatok sv. Štefana sa odpradávna slávil v tesnej nadväznosti na slávenie Vianoc. Možno sa to chápalo tak, že Sv. Štefan (26.12.), sv. Ján (27.12.) a tzv. Sv. Neviniatka (28.12.) tvoria akýsi svätý sprievod pre Ježiša, ktorého narodenie na Vianoce oslavujeme.
Keď dnes počúvame o umučení Štefana z textu knihy Skutky apoštolov, možno nás napadne, prečo tí židia boli takí zlí na nás kresťanov. Ale neunáhlime sa. Štefanova smrť (napokon tak, ako aj smrť Ježišova) bola predsa dôsledkom sporu medzi židmi. Niektorí poprední židia obvinili žida Štefana, že nie je dosť dobrým židom. Všetko sa to stalo veľmi skoro po Ježišovej smrti, asi r. 34 v prvom storočí n. l. Kresťania sa v tej dobe ešte ani nenazývali kresťanmi. Patrili medzi ostatných veriacich židov, modlili sa „šéma Izrael“ (prvé slova vyznania viery: Počúvaj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve je jediný!), pridŕžali sa posvätných kníh (Starý zákon), navštevovali chrám v Jeruzaleme, modlili sa žalmy a zachovávali rituálne predpisy Mojžišovho zákona (obriezka, sabat, očisťovanie, kóšer jedlo a pod.). Od ostatných židov sa líšili tým, že Ježiša Nazaretského uznávali za Mesiáša (gr. Krista). Preto sa snažili pokračovať v hlásaní jeho evanjelia, ktoré sa stalo evanjeliom o ňom – Ježišovi ako Mesiášovi. Vnútorne sa teda odlišovali od ostatných židov svojím myslením a navonok tým, že sa dali pokrstiť v jeho mene a pravidelne konali ďakovné jedlo na Ježišovu pamiatku.
Prečo prišlo k vyostreniu sporov medzi židmi – Ježišovými nasledovníkmi a ostatnými židmi? Dôvody boli podobné, prečo sa aj Ježiš sám stal pre niektoré skupiny židov neprijateľným. Hoci Ježiš zachovával všetky židovské náboženské zvyky, predsa len ich zachovával inak. A samozrejme rozprával inak i dával dôraz na iné veci ako mnohí židia: V popredí neboli rituály, ale praktický prístup k ľuďom, nie, či sa jedáva kóšer, ale či vieme podať pohár vody tomu, kto je smädný a pod. O Štefanovi sa dozvedáme z knihy Skutky apoštolov, že patril medzi mladých židov, čo sa nadchli pre Ježiša. Apoštoli ho spolu s ďalšími vybrali za diakona, služobníka v sociálnych veciach medzi (židovskými) kresťanmi. Staral sa o siroty a vdovy v spoločenstvách Ježišových učeníkov a v židovských synagógach vysvetľoval Bibliu (SZ) v Ježišovom zmysle. To na neho upútalo pozornosť. Nositeľmi sporu boli najmä židia zo synagóg, kde sa nehovorilo aramejsky, ale grécky. Štefan sa asi častejšie pohyboval v tomto prostredí. Zdá sa, že podobne ako Ježiš voľne praktizoval tradičné židovské zvyky a zmysel viery videl v ohlasovaní Ježiša ako Mesiáša. Autor textu v Skutkoch apoštolov zachoval podstatu Štefanovho posolstva tak, že vo chvíli smrti mu do úst vložil zvolanie: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka (teda Ježiša ako Mesiáša) stáť po pravici Božej.“ Vidíme tu zaujímavý posun: Nie veľkňaz nejakým rituálom otvára nebo, ale každý človek vo svojej viere, ak chce počúvať Boha cez Ježiša. Boh nie je neprístupný, ale blízky nám ľuďom; Ježiša povýšil k sebe, on je teraz viac ako Mojžiš a všetci proroci miláčikom Božím, preto je po Božej pravici, na čestnom mieste. Takto sa stal Ježiš, nie zákon s jeho predpismi, mostom k Bohu.
Ak chceme počuť, čo je skutočný náboženský liberalizmus, teda oslobodzujúci výklad viery, tak je to takýto prístup, aký žil Ježiš, ako to chápal a žil Štefan, neskôr Pavol a ďalší kresťania. Takýto liberalizmus nie je tzv. voľnomyšlienkarstvom, tento liberalizmus je praktizovaním toho, čo mnohokrát vyslovil sám Ježiš: Zákony, predpisy i samotný text Biblie majú byť pre človeka, nie naopak, aby bol človek pre zákon. Teda nejde o to, aby neboli žiadne usmernenia, žiadne príkazy; ony sa však majú chápať v službe ľudí, ešte presnejšie tak, aby pomáhali milovať, nie aby niekoho držali v strachu, smútku a znechutení. Viera – „šéma Izrael“ má pomáhať milovať – to pochopil Štefan a bral to dôsledne, a preto aj zomrel. Jeho smrť spôsobila odcudzenie prvých kresťanov od ostaných židov, ale zároveň naštartovala kresťanskú misiu medzi pohanmi.
Sú okolnosti Štefanovej mučeníckej smrti pre nás len historickou záležitosťou? Keď sa lepšie pozrieme na problémy dnešnej cirkvi a dnešnej sekulárnej spoločnosti, môžeme vidieť podobnosti s časmi sv. Štefana. Skutočný nasledovník Ježiša nedávkuje svoju lásku k Bohu podľa cirkevného práva ani katechizmu. Snaží sa ich poznať a dodržiavať, ale meradlom pre jeho konanie nie sú tieto predpisy. Tým je aktuálne prežívanie evanjelia. To je vyšší princíp, v mene ktorého sa verí a obetuje. Zároveň je to spôsob, ktorým sa i dnes štartuje kresťanská misia pre sekulárny svet.