Od apoštola Pavla z jeho Listu Rimanom dnes počúvame, že Boh nám zjavuje tajomstvo, ktoré bolo dlho uzavreté, ale teraz sa stalo známym. Ako vyplýva zo súvislosti, tým tajomstvom je vlastne evanjelium, posolstvo o Ježišovi Kristovi, ktoré sa týka nás, nášho života, a známym sa stalo preto, aby národy prijali vieru. Nie, aby sa nad niečím tajomným čudovali, ale aby prijali vieru.
Prečo sa posolstvo o Ježišovi nazýva tajomstvom? Toto slovo má viac významov. V gréckom i latinskom texte Pavlovho listu sa toto slovo uvádza ako mystérium. Mystérium je skutočnosť, ktorá je skrytá, kým nám k nej niekto neumožní prístup (ako do domu, kam môžeme vstúpiť až potom, ako nám otvoria zvnútra). Posolstvo o Ježišovi je takýmto mystériom, lebo ide o naše pozvanie k Bohu. On sám sa nám cez Ježiša akoby odomkol zvnútra. Prečo to Boh robí? Apoštolovu odpoveď sme počuli – aby aj iné národy okrem židov poslušne prijali vieru. Čo si môžeme predstaviť pod poslušným prijatím viery? Apoštol Pavol označil sám seba za človeka, ktorý sa stal skrze zjavenie v Ježišovi Kristovi jeho služobníkom; vďaka zjaveniu ho začal poslúchať. Pokiaľ mu Boh seba v Ježišovi nezjavil, Pavol ako zbožný žid si myslel, že Boh sa mu zjavil cez zákon a že má poslúchať zákon. Zákonom sa myslelo päť kníh Mojžišových (tóra), ale aj presné úpravy pre život každého veriaceho žida. Pavol nezapieral, že tento zákon ľudia vnímali ako jarmo či chomút, ktorý má človeka držať na poriadku. Zjavením mystéria Božieho v Ježišovi sa však stalo niečo nové. Ľudia sa nestali ľuďmi bez poriadku; odteraz však vďaka Kristovi chomút už nebol naložený na človeka, ale tajomstvo sa rozhorelo zvnútra. Podľa Pavla je toto prijatie pozvania vstúpiť do tajomstva, teda do vnútorného vzťahu s Bohom, poslušnosťou viery. On sám sa cíti byť apoštolom tohto pozvania, aby aj ostatní prijali toto pozvanie, aby nestáli už v úľaku pred zákonom, ale obstáli v láske pred Bohom vďaka Ježišovi.
V láske stáť a obstáť pred Bohom neznamená nič detinské a naivné. Kým malému dieťaťu veľa nevysvetľujeme, ale sa oňho postaráme a strážime ho, dospelý človek buď porozumie otázkam a problémom svojho života zvnútra, a tak ich zvládne, alebo ich nezvládne vôbec. Takému porozumeniu však vždy musí predchádzať vlastné rozhodnutie. Pri predvianočných sv. spovediach si niektorí starší ľudia posťažujú: „My si svoje povinnosti držíme, ale s našimi deťmi je to inak, veď to poznáte, aký je dnešný svet...“ Nuž, poznám, a práve preto si myslím, že náboženská viera sa neodovzdáva z generácie na generáciu ako rodičovské gény. Vďaka tým génom sa jeden na druhého podobáme. Vďaka rozhodnutiu pre vieru sa však stávame veriacimi, vstupujeme do tajomstva svojho života. A toto rozhodnutie musíme učiniť každý sám za seba. Nech teda všetko, čo teraz v cirkvi pred Vianocami robíme, neslúži len zachovaniu tradície, ale napomáha toto dospelé, vedomé a radostné rozhodnutie!