Porozumieť téme dnešného sviatku dá sa pritom z iného konca, a to od našej bežnej skúsenosti. Aká je to skúsenosť? My ju často vyjadrujeme napr. tak, že hovoríme o svete ako problémovom alebo hriešnom; tiež používame výraz, že niekto sa vo svete „pokazil“. Svetom teda často myslíme skutočnosť systémového zlyhávania, systémového hrešenia. Teda si nemyslíme, že hriech je náhoda, občasný úlet, ale skôr, že ide o pravidlo. To znie dosť pesimisticky.
Niektorí kresťania tento pesimizmus prijali temer za základ viery: Ľudia sú zlí od prírody! Treba povedať, že katolícki kresťania takýto pesimizmus nezdieľajú. Hovoríme o náklonnosti človeka k hriechu, hovoríme, že človek sa nerodí nevinný (nepoškvrnený), ale zasa ani nehovoríme, že človek je celkom od narodenia skazený. Skôr by som povedal, že sa rodíme nehotoví. Túto nehotovosť, túto nutnosť urobiť čosi so svojím životom nad rámec prírody nazývame dedičným hriechom alebo ľudskou nedostatočnosťou či odcudzenosťou. Katolícka cirkev zároveň o Panne Márii vyznáva, že ona vďaka Božej láske bola od tejto nehotovosti uchránená, a preto nepoškvrnená. My to asi počúvame ako nejakú výnimku, čo urobil Boh, a pýtame sa, prečo to urobil v jej prípade, a nie aj v našom. Podľa teológov cirkvi v staroveku je Panna Mária ikona, obraz nášho vlastného posvätenia. Nie ikona ako obrázok na dreve, ale ikona ako obraz pre náš život. Preto apoštol Pavol, keď písal o obnovenom vzťahu medzi ľuďmi a Bohom vďaka Kristovi, napísal: Boh ten vzťah obnovil, aby „ste pred ním stáli ako svätí, nepoškvrnení a bezúhonní“ (Kol 1,22). Teda nielen Mária, ale všetci kresťania. Podobne sme počuli z dnešného čítania od apoštola Pavla z jeho Listu Efezanom: Boh nás v Kristovi vyvolil ešte prv, ako stvoril svet. Vyvolil si nás, aby sme pred ním boli svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4).
Sviatky Panny Márie sú poetické. O Márii vyslovujú niečo, čo nejako platí aj o nás. Nejde o Máriinu výnimočnosť, ale o Božie výnimočné konanie. Tak ako Ježiš pristupoval k ľuďom, a to najmä hriešnym, chce sa povedať, že Boh takto pristupuje k nám. Nevidí predovšetkým našu hriešnosť, ale naše zdravé jadro. Isteže, hovoríme tu o ľuďoch, ktorí vedome prijali svoje kresťanstvo, svoj vzťah k Bohu skrze Krista. Sú novým stvorením, sú novým počiatkom; hoci hriešni, predsa najmä veriaci. Veríme, že Božia milosť je v nás mocnejšia ako hriech.
Určite poznáme veľa ľudí, ktorí trpia depresiami, ktorí si robia výčitky a žijú s pocitom, že ich život sa nevydaril. Dnešný sviatok nám chce povedať niečo iné: Áno, buďme realisti, snažme sa vidieť pravdivo svoj život. Ale nepokladajme za najdôležitejšie naše hriechy a nežime so strachom! To najdôležitejšie je predsa Božie oslovenie, jeho milosť, bez ktorej by sme predsa ani tie naše hriechy nevideli a neľutovali. Preto na začiatku každého nášho pokánia (sv. spovede), každého rozhodnutia pre dobro, nezačnime s pohľadom na hriechy, ale skúsme si spomenúť, za čo sme Bohu vďační, v čom sa ním cítime posilnení a oslobodení. Vtedy naplníme zmysel slov Panny Márie: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ (Lk 1,46-47)