V ostatných dňoch som si viackrát silne uvedomil, ako naša Veľká noc súvisí s tým, čo bolo včera, i s tým, čo bude zajtra, s tým, čo sa z nás stalo doteraz, a k čomu ešte smerujeme. Inak povedané: Veľkonočné aleluja možno spievať len vtedy, ak sme nezabudli na ticho, ktoré nastalo, keď spevák pri pašiách zaspieval: Dokonané je . Aleluja odtrhnuté od utrpenia by bolo nezrozumiteľné až smiešne, kríž vytrhnutý z kontextu Ježišovho a nášho života by bol desivý až trápny. Je to ako s tým povestným klbkom nití, ktorému hľadáme začiatok, a problém nevyriešime tým, že niť pretrhneme, aby sme rýchlejšie klbko rozplietli.
Keď počúvame dnešné evanjelium, môžeme si uvedomiť, že zmŕtvychvstaním sa niť nášho a Ježišovho príbehu nepretrhla. Je to až podivné, ale dnes, na sviatok jeho zmŕtvychvstania, nezaznie z evanjelia jasná informácia, že Ježiš žije! Všetci len zmätočne behajú hore-dolu. Príčinou nebolo zjavenie Ježiša živého, ale strata mŕtveho. To vyrušilo najprv Máriu Magdalénu, a potom Petra a iného učeníka, o ktorom predpokladáme, že to bol Ján. Zmysel do rozprávania o veľkonočnom ráne prináša napokon tento učeník, keď sa vyzná, že pri vstupe do hrobu uvidel a uveril.
Čo znamená, že uveril? Pri nedeľných pôstnych bohoslužbách sme tento rok niekoľkokrát čítali z Jánovho evanjelia. Môžeme si spomenúť, ako sa rozhovor Ježiša so Samaritánkou skončil uistením, že mnohí Samaritáni uverili v neho: Toto je skutočne Spasiteľ sveta. (Jn 4, 42) Aj príbeh o uzdravení slepého končil podobne. Tento muž, ktorému farizeji priam vyčítali, že sa uzdravil, odpovedal na Ježišovu otázku, či verí v Syna človeka: Verím, Pane. (Jn 9, 38) Takisto vyvrcholil aj príbeh o Lazárovi. Najskôr Marta vyznáva: Ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boží... A potom aj iní Židia, keď videli, čo Ježiš urobil, uverili v neho. (Jn 11, 45) K týmto vyznaniam viery v neho – v Ježiša ako Spasiteľa, ako Bohom inšpirovaného a v Bohu konajúceho Syna človeka treba priradiť aj vyznanie učeníka na prahu prázdneho hrobu. Tento učeník, ktorý rád označuje sám seba za učeníka milovaného, tu vyznáva, čo videl a spolu s inými uveril už skôr. Len teraz to uvidel a uveril v ešte náročnejšej situácii. Vtedy, keď si myslel, že smrťou milujúceho ho definitívne stratil. Viera sa takto v Jánovom evanjeliu zjavne prelína s láskou. Na rozdiel od našich citových a telesných lások, ktoré sa nesú pod heslom, že „bez teba nemôžem žiť“, tu ide o lásku, ktorá vďaka Kristovi dáva nášmu životu zmysel a hodnotu. Človek, napokon, vždy získava hodnotu vtedy, keď je milovaný. Táto Kristova láska však neoznamuje jednoduché – páčiš sa mi, ale: Hoci si hriešny, slepý, mŕtvy, si pre mňa dôležitý. Chcem, aby si sa radoval, videl, žil... Chcem to a pomôžem ti k tomu. Kto toto skúsil, ten uvidel a uveril. To je posolstvo Jánovho evanjelia.
Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je oddelené od jeho smrti a smrť od Ježišovho posolstva, ktoré ohlasoval. Niť zamotaného klbka našej ľudskej existencie sa stále sleduje. Zložitosť a ohrozenosť našej existencie sa berie vážne. Otázka: čo nás zachráni od zhlúpnutia, spovrchnenia, hriechu a smrti sa berie vážne. Ten, kto si z Ježišovho života ako z koláča nevyberá len hrozienka, s prekvapením zistí, že sa Ježišov život týka aj jeho, a to dôsledne, teda, že aj on je zatiahnutý do jeho smrti a zmŕtvychvstania. Zatiahnutý do jeho lásky. Český kňaz, predstavený benediktínskeho kláštora v Prahe- Břevnově, P. Petr Prokop Siostrzonek v meditácii o Ježišovom kríži pripomína jednu Ezopovu bájku. (In: R. Štolbová, Křížová cesta, Kostelní Vydří 2002, s. 28.) Lev spolu s líškou a oslom ulovili jeleňa. Korisť mal rozdeliť osol. Urobil to tak, že jeleňa rozdelil na tri rovnaké časti. Lev sa nahneval, vrhol sa na osla a roztrhal ho. Potom sa obrátil na líšku: Ukáž teraz ty, ako sa má správne deliť! Líška celú korisť dala dokopy a odovzdala levovi. Lev sa uspokojil a opýtal sa: Kto ťa naučil tak múdro deliť? Tam ten, odpovedala líška a ukázala na skrvavené zvyšky po oslovi. P. Siostrzonek pokračuje: Ľudské dejiny odnepamäti tvorili sebecké levy, chytré líšky a spravodlivé osly. Keď sa dívame na kríž, musíme sa pýtať: Nie je to opäť víťazstvo silnejších nad slabším? Nie je to ďalšia prehra spravodlivosti? Asi ani Ezop nechcel svojou bájkou povedať len to, že kto je spravodlivý, skončí ako osol. Ďalej ako k šikovnému spochybneniu sa však Ezop nedostal. Ďalej sa však už pred viac ako 1100 rokmi dostali naši predkovia. Každý vie, ako vyzerá slovenská desaťkorunová minca. Je na nej vyobrazený krížik, ktorý sa našiel pri vykopávkach z čias Veľkej Moravy. Na krížiku je vyrytý grécky nápis: Christos – Fós – Zóe – Niké. Teda: Kristus – Svetlo – Život – Víťazstvo. Naši predkovia takto vyjadrili, čo spoznali, keď sa stali kresťanmi: Posledné slovo nemá lev ani líška, a spravodlivý nemusí skončiť ako osol!
Praktickejším z nás možno odkázať, že s levom a líškou sa nechodí na poľovačku. A s tými, ktorí už uvideli a uverili, možno vyznať: Ježišu Kriste, zatiahol si nás do svojej lásky. Veríme, že raz objímeš aj náš kríž a prekonáš ho. Veríme, že raz s tebou zažijeme Veľkú noc.