Čo očakáva od svojej viery, od svojho zasvätenia do nej bežný človek? Obávam sa, že mnohí len akúsi všeobecnú slušnosť alebo pocit, že robia správne. Iste, mnohí očakávajú aj pomoc Božiu pre seba, pre svojich blízkych, živých a mŕtvych – tak sa to aspoň javí podľa úmyslov, na ktoré sa naši ľudia modlievajú. Čo očakával od viery, od svojho zasvätenia Bohu Ježiš? Očakával Božie kráľovstvo. O ňom rozprával a uskutočňoval ho. Kráľovstvo nie je súkromná vec, nie je a nemôže byť len vnútorným pocitom človeka. Áno, začína v človeku, v našich myšlienkach a túžbach, ale potom rastie a prejavuje sa vo svete – preto je to kráľovstvo, preto je to moc, konkrétna a verejná, nie privátna. Apoštol Pavol, keď získaval ľudí pre túto vieru, získaval ich pre ochotu vytvárať v sebe a vo svete Božie kráľovstvo. Môžeme sa diviť, čo kresťanov v Solúne po prijatí viery najviac trápilo: Trápila ich predstava, že tí z nich, čo prv zomreli, nepôjdu spolu s Kristom v radostnom sprievode, keď Kristus príde a Božie kráľovstvo sa naplno prejaví.
O čo im to išlo, o čom to snívali? Išlo im o tých kresťanov, ktorí zomreli prv, ako Kristus prišiel a nastolil Božie kráľovstvo. Títo ľudia prestali byť pohanmi, preto povedané s Pavlom, nemajú sa zarmucovať ako pohania, ktorí nemajú nijakú nádej. Kresťan je kresťanom, lebo nádej má. Hneď na začiatku svojho listu Pavol formuluje túto nádej ako „očakávanie Božieho Syna z nebies, Ježiša, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych“ (1 Sol 1,10). Kresťania sú teda kresťanmi, lebo očakávajú, že on príde a nastolí svoje kráľovstvo, zmení svet a život bude o inom; bude o nesebeckej láske, bratstve a radosti. Všimnime si, ako na počiatku kresťanstva bol ústrednou témou viery Kristov príchod, očakávanie premeny sveta a záchrany človeka, a nie súkromná záchrana jednotlivca, ktorý až po smrti, mimo sveta (ako „dušička“) stretne sa so svojím Bohom. Na vysvetlenie použil Pavol prirovnania z vtedajšieho života. Tak ako nejaký vodca po svojom víťazstve tiahol bránou do mesta a za ním jasajúci zástup jeho prívržencov, tak Kristus pôjde spolu s tými, čo uverili, že umrel a vstal z mŕtvych. Zjavne kresťania očakávali tento Kristov príchod ešte za svojho života – príde, a oni pôjdu s ním zakladať nový svet. Ale čo tí, čo už zomreli? Nebojte sa, odpovedá Pavol, oni pôjdu prví. A my ostatní budeme uchvátení, vyrvaní ako strom pri búrke, z tohto sveta jemu v ústrety.
Sú také revolučné zmeny v dejinách, ktoré nenechajú, ako sa vraví, kameň na kameni. Vytrhnú starý spôsob života z koreňov. Zväčša sa človek takej zmeny bojí. Ale sú chvíle, keď si naopak povieme dosť, stačilo tohto starého nespravodlivého sveta, kde vládnu nadutci, zloba, sebectvo a smrť! Kresťanstvo by vlastne malo byť takýmto videním seba a sveta, takou vierou, ktorá privoláva revolučnú zmenu, ktorá ju chce, chce iný svet, taký, ktorý žil Kristus, jeho Božie kráľovstvo. Viera, ktorá je len privátna, sústredená len na spásu duše, a to až po smrti, nedivme sa, že je len vyblednutou vierou. Naopak, viera, ktorá verí v život v celku – pred smrťou i po smrti, na tomto svete i pre nový svet – je vierou silnou, premieňajúcou: Žiť ako Kristus, zomrieť z lásky ako Kristus, byť obnovený Bohom ako Kristus; tvoriť s ním nový svet, Božie kráľovstvo!
Takouto vierou žili tí kresťania, ktorým hovoríme svätí. Nestarali sa len o svoju dušu po smrti, starali sa o svet. Vytvárali kritický, svet premieňajúci pohyb, ktorý ich prostredie zásadne menil. Keď sa bližšie prizrieme na Františka z Assisi, na Ignáca z Loyoly, na Filipa Neriho, na pápeža Jána XXIII., na Matku Terezu, na našich statočných kňazov a kresťanov, čo len nedávno v 20. st. vzdorovali aj za cenu nepochopenia, väzenia i smrti nákaze fašizmu a komunizmu, všade okolo týchto ľudí vidíme, že vyvolali pohyb, ktorý zachvátil celé veľké spoločenstvá. Ich viera nebola sprivatizovaná, ich očakávania z viery mohli byť realizované. Podobne máme túžiť, podobné uskutočňovať...