Helmut Krätzl sa narodil 23. X. 1931 vo Viedni. R. 1977 bol vysvätený za pomocného viedenského biskupa. Po tom, ako r. 1985 pre vysoký vek z postu arcibiskupa odstúpil kardinál König, viedol H. Krätzl po celý rok viedenskú arcidiecézu ako diecézny administrátor. Novým arcibiskupom sa však nestal on, ale Hermann Groer. R. 2008 odišiel Krätzl do dôchodku. K jeho 80-ym narodeninám vyšla v týchto dňoch jeho najnovšia kniha. Popisuje v nej všetko, čo predchádzalo menovaniu Groera za viedenského arcibiskupa, publikuje aj po prvýkrát list, ktorý v tejto súvislosti vtedy poslal pápežovi, a uverejňuje reakcie biskupov na výčitky voči Groerovi kvôli obvineniam zo sexuálneho zneužívania bohoslovcov. Ako očitý svedok sa zaoberá v knihe aj II. vatikánskym koncilom a predkladá čitateľom svoje obavy zo súčasných spiatočníckych a protikoncilových krokov. Knihu pod názvom „Môj život cirkvi, ktorá slúži človekovi“ vydalo nakladateľstvo Tyrolia.
KURIER: PI – Pfarrer Initiative (Kňazská iniciatíva Helmuta Schüllera) vyzýva k neposlušnosti. Je to správna cesta?
H. Krätzl: Helmutovi Schüllerovi a jeho skupine vyčítam dve veci: Nemali by vyzývať k neposlušnosti, ale k prevzatiu zodpovednosti. To znie delikátnejšie. A svätenie žien by nemali klásť na tú istú úroveň, na akej sú iné požiadavky. Téma svätenia žien je totiž pre Rím uzavretá. Tým však, že ju spojili s inými požiadavkami hrozí, že budú zamietnuté i ostatné požiadavky.
KURIER: V čom vidíte akútnu potrebu konať?
Helmut Krätzl: Pre mňa je zvlášť dôležitá otázka prijímania sviatostí tých ľudí, ktorí sa rozviedli, a potom opäť vstúpili do nového manželstva. V tomto bode spravila cirkev len nedávno veľmi veľký pokrok. Mladý teológ Ratzinger navrhol už v roku 1971: Ak bude druhý zväzok taký silný, že už ho nebude možné rozdeliť, napr. v prípade existencie detí, treba nechať rozhodnutie na svedomí kňaza (ktorý sa týmto ľuďom venuje). Pápež Ján Pavol II. to však videl celkom ináč; odvtedy je to téma, o ktorej sa nesmie diskutovať, a mnohí kňazi činní v pastorácii to riešia po svojom.
KURIER: Nedostatok kňazov je veľký problém. Nebolo by odstránenie celibátu riešením?
Helmut Krätzl: Na teologickej fakulte vo Viedni študuje vyše 1000 študentov. Väčšina z nich sú ženy, ktoré však podľa dnes platného cirkevného práva nemôžu byť vysvätené na kňazov. Ale i z mužských študentov sa necháva vysvätiť len mizivé percento. Podľa štatistiky, ktorú robil profesor Zulehner, to priamo súvisí s požiadavkou celibátu. Mnohí sa nechcú stať kňazmi i preto, lebo nedokážu odhadnúť, akým smerom sa bude vyvíjať cirkev.
KURIER: Ako sa dostaneme k väčšiemu množstvu kňazov?
Helmut Krätzl: Myslím na toľkých stálych diakonov, ktorí dobročinne pracujú vo farnostiach. Mali by sme sa zamyslieť i nad možnosťou, že i kňazi by mohli pracovať dobročinne a vykonávať kňazské povolanie ako vedľajšiu činnosť.
KURIER: Smel by sa takýto kňaz s vedľajším povolaním ženiť?
Helmut Krätzl: Samozrejme, veď i stáli diakoni sú ženatí. A mali by sme zvážiť i možnosť znovu prijať do pastorácie všetkých tých kňazov, ktorých sme suspendovali za to, že sa rozhodli oženiť. Biskup sám od seba toto nemôže zmeniť. Prial by som si však, aby viacerí biskupi z rôznych krajín a diecéz sa o to zasadili v Ríme.
KURIER: Vidíte šancu, že by Rím mohol zmeniť v tomto bode svoju mienku?
Helmut Krätzl: Nie všetko, čo sa týka celosvetovej cirkvi sa musí regulovať. Mnohé by sa malo riešiť podľa odlišných kultúrnych či kontinentálnych podmienok. Otázka manželstva či bezženstva má celkom iste iný význam v Európe ako niekde inde. Zdá sa mi však, že túžba po centralizácii má svoje korene nielen v Ríme samotnom, ale i v niektorých miestnych cirkvách. Biskupi sa cítia až príliš málo zodpovední za dianie celosvetovej cirkvi. Konať bez Ríma však nie je možné. Malo by však byť samozrejmosťou obrátiť sa na Rím vždy, keď by sme potrebovali pomoc.
KURIER: Roku 1987 ste poslali pápežovi list, v ktorom ste označili Groera za nevhodného na arcibiskupský úrad a zároveň ste v ňom vyjadrili veľké sklamanie nad menovaním Krenna za biskupa. Znenie celého listu je uverejnené vo vašej novej knihe. Nemali ste už vtedy túto vašu kritiku verejne publikovať?
Helmut Krätzl: Ešte dnes sa čudujem, kde som vtedy nabral toľkú odvahu. Dokonca i teraz som váhal, či mám nechať zverejniť obsah toho listu. Chcem tým len dokumentovať, že nie všetci vtedy mlčali a že i dnes nie je dovolené mlčať k mnohým témam a je treba pozdvihnúť hlas.
KURIER: Odpoveď z Ríma nechala vtedy na seba čakať štyri mesiace a znela stroho: Pápež (Ján Pavol II.) na vás myslí v modlitbe. Ako ste sa vtedy cítili?
Helmut Krätzl: Myslím, že k tomu nie je potrebný žiaden môj komentár.
KURIER: Bola by rakúska cirkev dnes v inej situácii, ak by sa vtedajším arcibiskupom nestal Groer?
Helmut Krätzl: Celkom určite. To, že úradovanie Groera skončí tak tragicky, nebolo možné vtedy predvídať. Avšak jeho menovanie bolo vtedy jasným signálom z Ríma, že smer, ktorým viedol kardinál König rakúsku cirkev, sa má zmeniť. To nás zranilo. Pretože my, ktorí sme tak úzko spolupracovali s Königom, sme videli, k akému veľkému rešpektu priviedol cirkev v tejto krajine.
KURIER: Akú úlohu hrali politici pri menovaní biskupovi? Vo svojej knihe menujete konkrétne politika Andreasa Khola zo strany ľudovcov (pozn. prekladateľa: ÖVP, bývalý predseda parlamentu), ktorý po návšteve pápeža v Rakúsku roku 1983 vyhlásil, že „si praje mať takých biskupov, ktorí budú verní pápežovi“.
Helmut Krätzl: Bol som vtedy zodpovedný za organizáciu pápežovej návštevy. Pri prípravách na Katholikentag (katolícky deň) padali už vtedy silné argumenty. Už vtedy vysielali niektorí politici a kňazi signály do Ríma, že v Rakúsku vraj nie sú všetci verní Rímu.
KURIER: Ste presvedčený o tom, že cirkev slúži ľuďom?
Helmut Krätzl: Áno, ale zároveň si uvedomujem, že cirkev sa musí zmeniť. Cirkev skutočne stratila dôveru ľudí. A to nielen kvôli sexuálnemu zneužívaniu, ale aj preto, že mnohí ľudia majú oprávnený pocit, že ich cirkev nechala v ich životnej situácii v „štichu“.