Nedávno ma navštívil redaktor jedného týždenníka. Chcel sa porozprávať o náboženstve na Slovensku. Pýtal sa, či je Slovensko naozaj také kresťanské, ako sa zdá byť podľa vyjadrení niektorých predstaviteľov cirkvi a ako to vyzerá podľa štatistík, kde 80 a viac percent našich ľudí tvrdí, že sú kresťanmi. Povedal som mu, že záleží na tom, aké kritérium pre posúdenie kresťanskosti si zvolíme. Lebo na základnom stupni je kresťanstvo určitá spoločenská kultúra, na vyššom stupni ide o život s cirkvou (prijímam sviatosti cirkvi a pod.) a na najvyššom stupni ide o život ako nasledovanie Ježiša Krista.
Toto odstupňovanie, čo sa týka blízkosti, porozumenia Ježišovej téme a jeho nasledovaniu, nájdeme už v evanjeliách. Okolo Ježiša sa zišiel okruh priaznivcov. Ježiš vlastne ani nečakal, či sa k nemu niekto pridá, ale sám ľudí oslovoval. S niektorými sa dostal len na spoločensko-kultúrnu rovinu; tým ľuďom sa páčilo, čo Ježiš hovoril a robil, boli radi, že sú súčasťou jeho zaujímavej skupiny. S inými sa dostal k tomu, že čiastočne opustili svoj spôsob života a pridali sa k nemu, učili sa jeho spôsobu modlitby a radili sa s ním, boli s ním v jeho samote i na hostinách. Prišli s ním napokon aj do Jeruzalema a naposledy s ním slávili veľkonočnú večeru. Keď im počas tej večere naznačil, čo ho čaká (že ide na smrť), jeho priatelia prejavili značné nepochopenie, a Ježiš sa im pokúsil vysvetliť, o čo mu ide a ako to myslí. V zásade im povedal, že nejde o vzťah k nemu ako k priateľovi a učiteľovi, ale o vzťah k jeho téme, k jeho slovu, k jeho prikázaniam: Ak niekomu na mne záleží, zachová moje prikázania...
V týchto slovách je niečo podobné, ako sme už počuli v ostatných dvoch nedeliach. Ježiš zdôraznil seba ako autoritu, keď hovoril o dobrom pastierovi a keď sa označil za „cestu“ pre ostatných. Dnes nám hovorí, že kto ho miluje, kto sa s ním priatelí, ten zachová jeho prikázania, jeho slová. Zachovať nejaké slovo predpokladá túžbu poznať niečo múdre, niečo, čo mi ukazuje, o čom je život – slovo, ktorému som ochotný sa aj podriadiť. V istom ohľade je to podobné, ako na vyššej škole, kde nejde o to, či sa citovo naviažem na svojho pedagóga, ale či si vážim jeho slovo, jeho vysvetlenie, a či sa dám uviesť do podstaty predmetu, ktorý ma učí. V Ježišovom prípade ide ešte o niečo iné. V dnešnom úryvku zo 14. kapitoly Jánovho evanjelia sa píše, že Ježiš bude prosiť Otca (Boha), aby nám dal Pomocníka a Ducha pravdy, v ktorom Ježiš príde k nám spolu s Otcom. Ježiš takto hovorí o pôsobení Boha v nás ako Božieho Ducha, ktorý nás učí zvnútra, ktorý k nám prichádza ako inšpirácia, ako darované poznanie. Jánovo evanjelium pri tejto reči zároveň už ani tak nesleduje historického Ježiša Nazaretského, ale skôr osláveného Krista – on je tou autoritou, ktorá požaduje plnenie prikázaní.
Kto by sa divil, že evanjelium nám nemá čo iné povedať, ako zdôrazňovať poslušnosť voči prikázaniam, nech si všimne, aké autoritatívne slovo nám Ježiš vlastne priniesol. Napr.: Nenamýšľajme si, že sa spasíme sami svojou spravodlivosťou, ale počúvajme Boha ako Otca, buďme voči Bohu počúvajúci, otvorení; nehľadajme príjemnosti, zvláštne zážitky v duchovnom živote, ale žime Božie slovo realisticky vo všednom živote, pre ľudí. A najmä treba milovať. Nie však predovšetkým citovo ľúbiť, naviazať sa na niekoho (to si nechajme pre svoj súkromný život), ale milovať tak, že účinne niekomu pomáhame v jeho starostiach a trápeniach, napr. ako milosrdný Samaritán z Lukášovho evanjelia, alebo – aby sme zostali pri obraze Jánovho evanjelia – tak, že druhým „umývame nohy“. Nedávno som sa potešil knižke, ktorá je záznamom rozhovoru medzi kardinálom Carlom Martinim a Georgom Sporschillom. Martini, bývalý profesor biblických vied a arcibiskup v Miláne, bol dlho pokladaný za najlepšieho kandidáta na pápeža. V súčasnosti žije skromne na penzii v Jeruzaleme. Tam za ním prišiel rakúsky jezuita Georg Sporschill, ktorý sa venuje opusteným deťom v Rumunsku a Moldavsku. Z ich rozhovorov o otázkach dnešných mladých ľudí vznikla kniha. „Otázky mladých sú najdôležitejšie“, hovorí 81-ročný Martini. „Chce sa im vôbec kritizovať – nás, cirkev, politikov, dnešné pomery? Moje presvedčenie je: Kde sú spory, tam horí oheň, tam koná Duch Svätý. To som sa pri stretnutiach s mladými ľuďmi naučil.“ Georg Sporschill píše, že Martiniho pre jeho otvorenosť a odvahu hovoriť aj na chúlostivé témy talianske média nazývajú anti-pápež. Kardinál Martini sa tomu smeje a hovorí: „Nie som anti, ale ante-pápež, teda predchodca a pripravovateľ. Ukazujem Ježiša, ktorý je priateľom mýtnikov a hriešnikov, ktorý počúva otázky mladých, ktorý prináša znepokojenie a bojuje spolu s nami proti nespravodlivosti vo svete.“ (C. Martini/ G. Sporschill, Jerusalemer Nachtgespräche, Herder, Freiburg im Br., 2008.)
Milí priatelia, tento Ježiš, Ježiš evanjelia a oslávený Boží Kristus, nech je aj pre nás autoritou a skutočným kritériom nášho myslenia a konania, našej viery. On nech nám zodpovie aj tie najkritickejšie či najboľavejšie otázky a pomôže nám uskutočniť, po čom túžime.