V katolíckej cirkvi máme v súčasnosti dve významné skupiny ľudí. Obe skupiny zdôrazňujú dôveru v Boha, ale každá inak. Pápež a tzv. konzervatívna skupina si myslia, že netreba žiadne reformy v cirkvi, že netreba primerane dnešku zmeniť niektoré spôsoby života, a odôvodňujú to tým, že veľké problémy sa nedajú riešiť reformou štruktúr, ale len obnovou viery v Boha. Druhú skupinu tvorí väčšina veriacich a teológov. Títo žiadajú reformy s tým, že kto naozaj verí v Boha, nemá problém so zmenami, keďže si zakladá na viere, nie na úradoch, štruktúrach a tradíciách cirkvi. Kto má pravdu? Odpovedať sa dá, že jedni i druhí; osobne si však myslím, že pápežovo stanovisko je pravdivé všeobecne a stanovisko reformných katolíkov je zasa pravdivé v praxi. Obe by sa mali dopĺňať, ale, žiaľ, často sa to nedarí.
Keď apoštol Pavol písal Filipanom, aby neboli pre nič ustarostení, bol – ako sa vraví – už „nad vecou“. Vieme, že pri písaní tohto listu bol vo väzení a počítal s tým, že ho môžu popraviť. Takže jeho slová v poslednej 4. kap. listu, kde spomína viacero svojich známych menovite, treba takto chápať: Nerobte si priveľké starosti so mnou, asi sa už spolu veľmi radiť nebudeme, ale budete sa radiť s Bohom. Doslova píše: Predkladajte Bohu svoje žiadosti v modlitbách a prosbách. Vtedy svoje problémy vyriešite, v krízach obstojíte a nájdete pokoj v Bohu.
Ako to v praxi funguje? Naše starosti nielen zoči-voči smrti, ale aj v každodenných témach, majú svoj strop, svoje hranice. Niekedy už žiadne ďalšie premýšľanie, žiadna taktika, žiadna námaha nevedú ďalej. Znamená to však, že vtedy sa máme vzdať, napr. ako futbalisti, ktorí štvrťhodinu pred koncom prehrávajú a začína im byť jedno či 0:2 alebo 0:4? Apoštol však nevraví, že sa máme vzdať. Vraví, že svoju starosť máme predložiť Bohu. Čo však značí toto predložiť? Opäť tu platí, že záleží na tom, akú máme o Bohu predstavu. Ak ako o úradníkovi, ktorému sa predkladá žiadosť, a ten tú žiadosť založí na spodok posledného šuplíka, tak taká predstava veľa optimizmu nevzbudzuje. Ak však niečo predkladáme dobrému priateľovi, tak je to o niečom inom. Priateľovi sme predložili svoju starosť a on sa s nami rozpráva, asi aj posedí, aj niečo naleje a ponúkne, a to opakovane. Nájde si čas. Naša starosť sa v tomto procese lieči a my tiež. Takto si predstavujem Pavlovo odporúčanie, aby sme svoje starosti predkladali Bohu. Ako priateľovi. Ale potom nemôžeme len od neho čakať, že bude priateľ, ale aj my sa musíme správať ako jeho priatelia. Lebo inak predkladá svoju prosbu Bohu ustrašenec, inak hnevník a inak dôverujúci človek.
Ako sa môžeme stať Božími priateľmi? V Jánovom evanjeliu čítame, ako Ježiš pri poslednej večeri hovorí svojim učeníkom: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Priateľmi teda môžu byť len tí, čo sa počúvajú a rozprávajú, čo vedia, ako zmýšľajú. So sluhom sa pán nebaví, ale mu prikazuje. S priateľom sa však rozprávame, radíme sa i pomáhame si. V známej poviedke Franza Kafku o „Zákone“ sa pokúša prosebník dostať so svojou žiadosťou k vedúcemu úradu, čo sídli vo veľkej budove. Nedostane sa však ani cez dvere, lebo vrátnik mu v tom z najrozličnejších dôvodov vždy zabráni. Prejdú celé roky a človek stále čaká, či ho vpustia. Na konci života príde vysilený za vrátnikom a pýta sa, prečo sa mu to nepodarilo. A vrátnik mu odpovie asi v tom zmysle: Nemal si sa zľaknúť, mal si sa pokúsiť vojsť!
Táto poviedka nie je len absurdný príbeh o byrokracii v kafkovskom podaní, ale aj príbeh o chápaní Boha, a možno aj o reforme cirkvi. Asi by sme vedeli aj my vyrozprávať podobné príbehy, ako sme narazili na stenu a nevedeli sme, ako ďalej. Ale mali by sme vedieť zo svojej skúsenosti rozprávať (a žiť) aj nádejné a pozitívne príbehy Ježišove. On ich rozprával a najmä žil! Napr. ten o hľadaní stratenej ovečky, o márnotratnom synovi alebo o rovnakej odmene pre tých, čo pracovali rôzny čas. Sú to všetko príbehy o veľkej dôvere v Boha, ktorá sa pretavila na veľké priateľstvo. Táto dôvera a priateľstvo musia ísť vždy pospolu. Inak sa nám ako u Franza Kafku nepodarí prejsť nikdy cez dvere do skutočného života.