Prišli sme sláviť veľkonočné sviatky. Už dnes, aj keď je ešte len štvrtok a nie nedeľa, lebo veľkonočný sviatok – to je udalosť, to nie je len jeden deň. Udalosť je život, z ktorého sa tešíme, ku ktorému sa hlásime, o ktorom si myslíme, že stojí za žitie, nielen jeden deň života. A takto je to aj s veľkonočnými sviatkami ako udalosťou našej spásy, našej záchrany, nášho oslobodenia a radosti. Udalosti majú svoj vývoj, kým dospejú k vyvrcholeniu.
Tak aj Ježiš skôr, ako ho Boh oslávil, najskôr žil s ľuďmi a pre ľudí. Potom, ako vieme, si ho všimli ľudia, ktorým prekážal, a ich rozhodnutie zlikvidovať ho podrobilo Ježiša skúške, že sa až krvou potil. A on v tušení toho všetkého chcel ešte so svojimi priateľmi večerať a pri tej večeri im čosi dôležité odovzdať. Nemalo to byť pri hocijakej večeri, ale pri tej, ktorú slávili všetci veriaci Židia na svoje sviatky Veľkej noci. Ak mal niekedy Ježiš príležitosť ukázať, čo je v jeho živote najdôležitejšie, tak spomienková slávnosť židovskej Veľkej noci bola na to vhodnou príležitosťou. Veď pri svojej veľkonočnej večeri veriaci židovský ľud slávil svoj zrod, svoju identitu, svoju hodnotu. Svoju hodnotu si nevysvetľoval nejakým politickým, vojenským alebo hospodárskym úspechom, ale náklonnosťou Boha, zhliadnutím Boha na obyčajného trpiaceho človeka. Vyznávali, že Boh zhliadol na ich prarodičov, že sa k nim prihlásil a učinil ich slobodnými ľuďmi. Vonkajším znamením tejto Božej náklonnosti k ľuďom a ľudskej odpovedi na túto Božiu náklonnosť bol baránok, presnejšie jeho krv, krv zvieratka, ktoré pastieri chovali a jedávali. Od bežného jedla sa jedenie toho veľkonočného baránka líšilo práve spomienkou na udalosť, z ktorej sa zrodila ich hodnota, ich identita a sloboda. Hodnota a sloboda spoločenstva sa zrodili z Božej lásky, ktorá mala byť potvrdená obetou. Koho obetou? Len baránkovou, len obetou nemého zvieratka?
Ak má byť pre nás niečo dôležité, nemôže to byť len spomínané, uzákonené a oslavované. Ani láska nemôže byť len spomínaná, oslavovaná či dokonca prikazovaná. Ak má mať zmysel, musí byť najmä žitá. A aby táto láska nebola pomýlená s hľadaním šťastia pre seba či s pocitom vlastnej dôležitosti, Ježiš ešte skôr, ako by s priateľmi večeral, zohol sa, poslúžil im, teda umyl im nohy. Túto obyčajnú službu zdôrazňuje zvlášť apoštol Ján vo svojom evanjeliu ako vyjadrenie lásky. Ako by hovoril: Kto prijme Ježišovu službu, spozná v ňom Božieho baránka a raz azda aj sám dozrie k tomu, že sa stane baránkom. Známy duchovný spisovateľ, indický jezuita Anthony de Mello rozpráva príbeh o mužovi, ktorý objavil oheň. (In: Bdělost, Brno 2004, 208-209.) Ten muž odišiel do studeného kraja k jednému kmeňu a naučil ich tiež zakladať a udržiavať oheň. Ľudia mu boli veľmi vďační. Ale skôr ako sa mu mohli poďakovať, odišiel. Nehľadal ich uznanie, chcel im len dobre. Išiel k inému kmeňu. Aj ľudia toho kmeňa sa veľmi tešili. Ich náčelníci, šamani a kňazi však strácali na úcte a popularite. A tak sa rozhodli muža s ohňom zbaviť. Zabili ho. Potom sa zľakli, že si pohnevali ľudí, a aby sa ľudia neobrátili proti nim, urobili obrázok toho muža s ohňom a obraz dali vo svojom chráme na hlavný oltár. Návod, ako sa robí oheň, umiestnili pod tým obrazom. Potom naučili ľudí uctievať obraz a klaňať sa návodu. Ľudia to po stáročia aj poslušne robili, ale oheň bol preč. Zostalo chladno. Anthony de Mello píše: Keď nás uctievanie neprivádza k ohňu, keď nás zbožňovanie neprivádza k láske, keď nás bohoslužby nevedú k jasnejšiemu vnímaniu skutočnosti a pokiaľ nás Boh neprivádza k životu, k čomu je potom naše náboženstvo? Svet netrpí nedostatkom náboženstva, ale lásky, vedomej lásky.
Milí priatelia, nezabudnime pri našom veľkonočnom uctievaní na túto výzvu. Neprehliadnime, že začíname sláviť Veľkú noc spomienkou na zohnutie sa dolu, k službe. Ak nezabudneme, nebudeme len uctievať, ale aj milovať, uchováme Ježišov oheň a vo svete nezostane chladno.