Pred veľkými sviatkami si pokladáme za povinnosť premýšľať: Konám správne, konám nesprávne? Mám sa zmeniť? Ako sa môžem zmeniť..? Zdalo by sa, že odpoveď na takéto otázky je ľahká. Poznáme predsa Božie i cirkevné prikázania, ba aj rôzne bohumilé odporúčania od svätých ľudí. Poznať a zachovávať však nie je vždy to isté. Poznáme, a predsa hrešíme. A naviac od Ježiša vieme, že zachovávať prikázania nestačí. Láska je dôležitá. Dnes na Kvetnú nedeľu počúvame a meditujeme o tom, že láska idúca až po kríž. Naša spoločnosť v týchto dňoch otvára knižky, ktoré nám zanechala komunistická ŠtB. Aha, ukazujú si ľudia na známe mená: Aj ten bol zradca, prospechár, karierista! Buďme opatrní. Zápisy bývalej ŠtB a mená na ich zoznamoch nie sú predovšetkým pravdou o nás, ale o nich, o tých, ktorí z politických dôvodov ľudí sledovali, vydierali, týrali i vraždili. Vytiahnuť tieto zápisky na „svetlo Božie“ je správne. Poznať, kto je hriešnik a ako sa má polepšiť, je však niečo iné.
Azda najznámejší román anglického spisovateľa Grahama Greena je dielo Moc a sláva . Hlavnou postavou knihy je katolícky kňaz z Mexika, kde pred druhou svetovou vojnou zúrilo kruté prenasledovanie katolíkov. Spisovateľ tohto kňaza nevykreslil ako hrdinu, ale ako hriešneho človeka. Kňaz z románu má nemanželské dieťa a popíja alkohol. Svojmu povolaniu je však verný, chce slúžiť ľuďom. Skrýva sa pred úradmi, tajne slúži omše a spovedá. Napokon ho chytia a popravia. Chytil sa do pasce, keď ho volali k zomierajúcemu človekovi. Pascu tušil, ale šiel. Príbeh v románe si vymyslel spisovateľ, podobných príbehov však poznám veľa. Príbehy ľudí, ktorí sú verní svojmu povolaniu, svojej viere, svojej cirkvi, a zároveň sú hriešni...
Uverejnené záznamy ŠtB sa v niečom podobajú na naše súkromné vyznania hriechov. Záznamy i vyznania samy o sebe však nie sú potvrdením o hriešnosti človeka. Dôležité je to, na čom nám záleží. Aj starý katolícky katechizmus vraví, že pri spovedi je najdôležitejšia láska, teda ľútosť. Preto s povzbudením počúvam vyznania hriechov pri spovedi, ak počujem aj lásku-ľútosť. Záznamy od ŠtB nie sú ako spoveď, aj keď sú o hriechoch. Diabol môže mať pravdu, ak tvrdí, že sa s nami kamarátil, ale aj nemusí. Pravdu musia aj v tomto prípade vysloviť tí, ktorých sa obvinenie týka. Ťažko budú vysvetľovať svoje meno na zoznamoch spolupracovníkov s komunistami ľudia, ktorí po celý svoj život dokazujú, že majú radi moc a funkcie. Kresťania by si mali (pri hodnotení iných i seba) pomôcť tým, čo v románe Moc a sláva krásne vystihol Graham Greene. Dôležité nie je, že si hriešny, ale čo miluješ, čomu veríš a čomu slúžiš. Keď sa biskupa Václava Malého z Prahy pýtali: Myslíte si, že veriaci človek je od neveriaceho lepší?, odpovedal asi takto: Rozdiel vidím v tom, že veriaci človek je konfrontovaný s ideálmi evanjelia. Neuľahčuje si tým, že svoje rozhodnutia bude ospravedlňovať príkladom iných ľudí. Pre kresťana je rozhodujúci Ježišov príklad.
Toto je dôležité. Či sa dívam na Ježiša. Nielen pri obradoch Kvetnej nedele a Veľkého piatku, ale či aj v skutočnosti idem s Ježišom až po kríž. A keď nejdem, keď prespím vážnu chvíľu ako učeníci v Getsemanskej záhrade, alebo keď zapriem Ježiša ako Peter na nádvorí Kajfášovho paláca, či sa aspoň hanbím, či aspoň ľutujem ako ten Peter. Toto je rozhodujúce. Pri súkromnej spovedi i pri verejnom prepieraní starých komunistických zväzkov.