V čase mojej mladosti bola veľkou výzvou otázka humanizmu, ľudskosti. Načo náboženstvo, ak nepomáha väčšej ľudskosti, ak nepomáha byť lepším človekom? – pýtali sa mnohí. Vo filozofii a literatúre sa tiež riešili témy, kto je sociálnejší, solidárnejší: Veriaci v Boha alebo veriaci v človeka? Niektorí biskupi na II. vatikánskom koncile, zvlášť z Južnej Ameriky, preto aj veľmi dôrazne pripomínali: Nemôžeme sa zaoberať len sami sebou (teda úzko cirkevnými témami), keď dve tretiny ľudstva hladujú! Riešenie sa našlo v porozumení, že cirkev, ako ju chce mať Boh, nemá byť sama pre seba, ale pre službu ľuďom; teologicky povedané: Cirkev má byť znamením solidárneho a spolupracujúceho ľudstva. Medzičasom sa však všeličo udialo, a aj v cirkvi sa niektorí zľakli, či zdôrazňovanie humánnosti nemení zmysel cirkvi – zo služby Bohu len na službu blížnemu.
V záverečných kapitolách Listu Rimanom venuje sa apoštol Pavol celkom praktickým otázkam. Počuli sme, ako v dnešnom úryvku z 13. kap. tohto listu jasne hovorí: „Kto miluje blížneho, naplnil zákon... Naplnením zákona je láska.“ Vari bol aj apoštol humanista, vari aj on zjednodušil kresťanstvo na službu blížnemu?
Myslím, že pýtať sa treba inak. Zaujímavá je totiž otázka: Čo tá láska vlastne je, alebo, kedy je taká, že je naplnením zákona? A tiež: Akého zákona? Pavol nám to napovedá, keď vymenúva niektoré prikázania z Desatora Božích prikázaní a dodáva, že všetky sú zhrnuté v slovách: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Zachovaním zákona teda Pavol myslí tradičné Božie prikázania. Ale pozor! Neplatí veta, že kto zachováva prikázania, ten miluje, lež opačne: Kto miluje, zachováva – alebo presnejšie povedané – napĺňa zákon, teda dáva zmysel zákonu. Rozdiel medzi slušnosťou a láskou je potom v tom, že láska je ako prameň dobrej vody, ktorý neprestáva tiecť. Ak sme niekedy boli pri takom pramení, možno sme si aj vzdychli: Aká je to len dobrá voda, a ona si tu tečie len tak, nadarmo a zadarmo! Ale podobne je to s láskou. Pavol napísal, že si nemáme nič iné dlhovať, iba lásku. Preto dlhovať, lebo láska je láskou len potiaľ, kým si človek nepovie, že dosť, že stačilo.
Pýtame sa znova: Ide tu len o ľudskosť, len o humanizmus? Pripomeňme si, o čom je celý Pavlov list Rimanom. Zaoberá sa veľkou témou spravodlivosti pred Bohom. Voči zjednodušenej mojžišovskej tradícii Pavol zdôrazňuje, že zachovávanie zákonov nestačí, že slušnosť nestačí, že farizejská nábožnosť a morálka nestačia. Samozrejme, apoštol nie je proti zákonu a morálke, len hovorí, že samy o sebe nestačia. Vďaka duchovnej skúsenosti s Ježišom (ktorú nazýval zjavením) vedel, že napomínať ľudí, aby robili dobre, aby sa mravne správali, veľmi nepomáha. Že pomáha len to, keď človek sám skúsi, že jemu sa dobre spravilo, a to bez jeho zásluh; keď on sám zažije lásku, a preto zatúži aj odpovedať na to, čo dostal, na to, čím bol obdarovaný. Kresťanská morálka je odpovedajúca, povedal ktosi. Je odpoveďou na skúsenosť milosti – nezaslúženej lásky. My kresťania neveríme, že sme lepší ako neveriaci ľudia. My veríme, že vďaka tomu, že Boh nás oslovil, dokážeme aspoň občas urobiť niečo dobrého.
Prvotné kresťanstvo bralo vážne túto výzvu. Preto napr. aj bohoslužba prestala byť pre kresťanov chodením niekam do kostola, ale stala sa konkrétnym konaním, gestom lásky pre iných ako odpoveď na Božie slovo. My to máme podnes uchované vo sv. omši, keď najprv počúvame a vysvetľujeme si Božie slovo, a potom naň odpovedáme skutkom: Dávame peniaze na dobré ciele a spolu sa potom hostíme s Ježišom. Len škoda, že naša bohoslužba je príliš formalizovaná, a tak často zostáva len pri náznaku a málokedy ľudia zažijú, že naozaj ide o bratstvo, sesterstvo, podelenie sa. Viem, že niektorí naši katolíci sú nadšení z mnohotisícových slávností, napr. nedávno na SDM s pápežom. Ja sa však skôr pýtam, ako sa dá v takom dave zažiť, že ide o mňa a Božiu lásku voči mne. Vari emocionálne, mediálne? Ak takéto slávnosti, tak naozaj len úplne výnimočne. Normálne by malo byť stretnutie cirkvi v prehľadnom spoločenstve. Také spoločenstvo však môže mať len toľko ľudí, aby sa ľudia osobne poznali. Meradlom má byť výrok Pána Ježiša o dobrom pastierovi, že „pozná svojich po mene“. Normálne sme schopní osobne poznať najviac 80 až 100 osôb. Preto reformní katolíci žiadajú, aby normou neboli veľké viactisícové farnosti a popri nich „krúžky“ aktivistov (často uzavreté do seba), ale prehľadné spoločenstvá, ktoré nebudú slúžiť sebe, ale ako povedala cirkev na koncile: Budú znamením (sviatosťou) solidárneho ľudstva. S tým, zaiste, súvisia ďalšie otázky: Kto sa bude starať o tieto spoločenstvá; zjavne by sme potrebovali iné typy kňazov ako dnes a pod. Dôležité je však len jedno: Aby sme my ako cirkev slúžili láske v Ježišovom mene. Teda nevymieňame úctu voči Bohu za službu blížnym, ale úctu voči Bohu napĺňame láskou k blížnym. Lebo, kto miluje, naplnil zákon.