III. Kristus
„Milióny, stámilióny bytostí začalo volať: len on sám , ten, kto sa dal zabiť akom baránok, znamená viac než moc a bohatstvo, viac než múdrosť, sila a česť, ba viac než dáva a blaho...“
Ježišove myslenie poukazuje nielen na jeho veľkú dušu, ale v konečnom dôsledku na celkom reálne problémy reálnych ľudí, ak chcú ponímať a prežívať svoju existenciu vo svete hlbšie.
Akcent na budúcnosť(nie ako na niečo celkom cudzie, prírodné), ale ako na niečo čo si robí záväzný nárok na človeka v každej situácii jeho prítomnosti...“buďte iní, kráľovstvo Božie je na dosah“(M t4,17..)
Podstata jeho posolstva a výzvy hovorí vlastne o tom, že plne opravdivo ľudsky, s rozvinutými bytostnými silami sa stáva každý človek len vlastným osobným ničím a nikým nezastupiteľným úsilím o plnosť okamihu. Dosiahnuť ho je možné len za predpokladu, že tento okamžik má ďalekosiahlu pozitívnu perspektívu, že nie je nazeraný samoúčelne.
Povrchný spoločenský i osobný úspech môže mať určite i človek zdôrazňujúci nejaký aktuálny nezmysel, nejakú ľúbivú nepravdu, ale ozajstný život presahujúci individuálny úspech môže mať len človek, ktorý svojim životom poukázal (zjavil) niečo ľudsky ďalekosiahle a významné.
Židovský národ a starozákonná tradícia má pozoruhodne odlišný vývoj. Skutočnosť naplnenia a „ríša blaha“ je na dosah individuálnej ľudskej aktivity. Táto myšlienka je sama o sebe jedným z najvýznamnejších objavov na ceste reálneho sebapochopenia a sebanájdenia človeka. Ježiš bol plne človek tej doby, hlboko včlenený do predstáv svojej doby a svojho prostredia, a to nielen v jeho momentálnej spoločenskej krízovej aktivite, ale aj v stáročných tradíciách svojej zeme a svojho národa. Najväčší problém novozákonnej odbornej kritiky a postavy Ježiša spočíva v tom v akom vzťahu mohol byť historický Ježiš k očakávanej, značne tajomnej bytosti „syna človeka“ a za koho sa považoval Ježiš sám a za koho ho vlastne považovali ľudia okolo neho?Syn človeka
V skupine výrokov o synovi človeka sa hovorí o ňom ako o záležitosti budúcnosti a vždy v tretej osobe. Tento výraz bol vo vedomí kresťanských zborov prvého storočia fixovaný neobyčajne pevne a mal pre nich nesmiernu závažnosť. Bol spojený s očakávaním parúsie a blízkeho reálneho divu plného zvratu. Zdá sa, že spolupôsobilo, že sám slovný obsah tejto kategórie, ktorý bol chudobný a prázdny pred Ježišom mohol na čas vzrásť jeho osobnou silou, zážitkami s ním. V prostredí nesemitských jazykov vlastne nič nehovoril, zostal teda len akýmsi vedľajším oslovením mena Ježiša.
Mesiáš
Vidíme, že synoptická tradícia neustále necháva Ježiša zakazovať šírenie názoru o svojej mesianite. Ježiš bol celkom iste zvestovateľom istého eschatologického procesu, a je otázka aké miesto si v tomto eschatologickom procese sám dával. Pre širšie okolie bol osobou zvestovateľskou, prorockou. Už počas života Ježiša sa o ňom v užšom kruhu začína tvoriť predstava viac než zvestovateľská a prorocká. Zvláštne tajuplné poslanie a postava mesiáša. Výrazné je to v Petrovom vyznaní(„Ty si mesiáš“) a časť bádateľov sa prikláňa k tomu, že na presadení tohto názoru sa najviac podieľal Peter. Samozrejme zápisy v evanjeliách sú udalosťou a situáciou, ktorá je mnohokrát dramatickou kompresiou toho, čo trvalo dlho.
Je nápadné, že v synoptickej tradícii Ježiš hovorí úchvatne o synovi človeka, ale pojem mesiáš sám nepoužíva.
Nie Ježiš Petrovi, ale Peter Ježišovi zvestuje jeho mesianitu.
V synoptickej tradícii Ježiš podobné vyznanie neodmieta, ale sám ho nikdy nevyslovuje a opakovane zakazuje, aby o tom hovorili. Machovec vidí, ako veľmi pravdepodobné, že okolie v dialógu sa spolupodielalo na mesiášskom vedomí Ježiša.
„V tom zmysle ako je akákoľvek ľudsky zrelá existencia vždy dialogická a naopak monologická uzavretosť kohokoľvek je vždy znakom zlyhania, bolo i tzv. mesiášske vedomie Ježišove dialogickou záležitosťou“.
Zjavenie, nech je akékoľvek a pochádzajúce od kohokoľvek je súčasne vždy zjavením niekomu, nemôže vstúpiť do hlavy ľudí ako meteorit do planéty, ale musí sa do tých hláv dostať na ľudský spôsob, t.j. postupne sa prejavujúcim uchvátením ľudského rozumu, citu, morálky a vôle. Akonáhle však viera zachváti oblasť vôle, tu ten od ktorého sa niečo očakávalo, začína sám chcieť a z predmetu apoštolátu sa stáva sám apoštolom.
Mesiáš a význam slova mašíah(pomazaný) bol v starozákonnej tradícii chápaný rôzne. Povedať Ježišovi za jeho života, že je mašíach vlastne v palestínskom prostredí znamenalo ako povedať mu, že je veľký prorok, prípadne že je povolaný k niečomu veľkému, prípadne že vo svojom okolí prebúdza zmysel pre niečo závažné, prípadne, že poslucháči sú uchvátený jeho posolstvom o kráľovstve a zmene.
Pojem mesiáša- Krista mal v ďalšom vývoji presne opačný osud ako kategória syna človeka. Zatiaľ čo kázaním o príchode syna človeka v nádhere Ježišova burcujúca činnosť začala, ale po identifikácii Ježiša so synom človeka si už nikto s touto kategóriou nevie rady a z myslenia a citov kresťanstva od druhého storočia úplne mizne, tu naopak kategória mesiáša začínala takmer vágnymi rozdielmi medzi poňatím o prorockom a mesiášskom poslaní v okolí Ježišovom. Neskôr ale v helenistickom a rímskom prostredí predovšetkým vplyvom krízovej, spásy potrebnej situácie miliónov ľudí sa pojem Krista spasiteľa stane základom novej úžasnej vitality zvesti o Ježišovi. Potom ono ním kedysi hlásané kráľovstvo božie vybledne pred uchvacujúcou živosťou jeho samého.
Podľa Machovcovej mienky je celkom scestná otázka, či Ježiša považovali za proroka alebo mesiáša. Je to otázka neprimeraná tej situácii. Primeraná a reálna je otázka, za aký typ prevratnej, nádeje budiacej postavy bol, alebo mohol byť považovaný a mohol sám seba považovať.1. Zo škály mesiášskych typov prebúdzal nádej a dôveru predovšetkým dávidovský typ mesiáša, ktorý zosobňoval prevažne politicky chápané oslobodenie od Rimanov, silu, moc a slávu židovskej ríše.
Ježiš túto predstavu dávidovského mesiáša buď vôbec nemali(alebo bola len na okraji..).Táto predstava nebola centrom Ježišových túžob, tie išli oveľa hlbšie a ďalej. Ježiš neodporoval dávidovsky ponímanej mesianite, ale odporoval redukcii svojich túžob na ňu.
2. Druhá predstava – mesiáša trpiaceho(izaiášovský typ). Ten mal spasiť ľud tým, že dobrovoľne zoberie utrpenie na seba a tým pripraví cestu spásy. Idea trpiaceho a hynúceho mesiáša do určitej miery naväzuje na predstavy, ktoré sa vyskytujú vo všetkých náboženstvách - o pozitívnom zmysle utrpenia.
V tejto oblasti ide o jeden z najväčších problémov ľudskej existencie vôbec!!!!!
Zmierčia obeta ľudská, nepriateľa, zvieraťa má uzmieriť a zabezpečiť „dobrý život“. Obeta jedinca pri záchrane rodiny, kmeň, krv preliata zmysluplne....ale i omylom, absurdne, zbytočne...A skúsenosť, že aby bola vôbec možná naozaj ľudská história, či majú vôbec v určitom vyššom pohľade tieto obety nejaký zmysel.
Príroda bola už pred človekom a bez človeka vždy plná krviprelievania a násilia. A hoci ho je plná história, je predsa jasné, že len človek ako bytosť schopná rozumu a súcitu si môže dať cieľ krviprelievanie a znásilňovanie zastaviť.
Tu znamená Mojžišove radikálne rozbitie antropomorfizmu a prorocké objavenie dimenzie budúcnosti revolučný zásah do sadisticko masochistického mechanizmu archetypu obetovania a obete a jej zmyslu z pohľadu dlhodobej perspektívy premeny človeka a premieňania slepých inštinktov.Ako prebiehalo Ježišovo prijatie postoja a cesty mesiáša(pomazaného, osloboditeľa) tohto typu?
- Vymedzil sa vo vzťahu k Jánovi Krstiteľovi (dal sa pokrstiť, ale on nekrstil....), esenom, kumráncom, zelótom, komunikoval s farizejmi a oni s ním. Nebol proti viere farizejov a s nimi aj často diskutoval(a oni s ním), čo však „nebral“ bolo sebauspokojeniu z vykonávania náboženských úkonov, zákonov a modlitieb a strata autentického kontaktu s ľudskosťou.
- Netvrdil o sebe, že je mesiáš. Pýtal sa za koho ho považujú ľudia(Peter). Ak hovoril o budúcnosti, tak hovoril o synovi človeka, ktorý sa zjaví v plnej sláve. (...on v tretej osobe).
- Bol konfrontovaný s Petrovou predstavou(Ty si mesiáš....kompresia...) a je pravdepodobné, že v ňom rozhodnutie o jeho poslaní dozrievalo aj pod vplyvom očakávaní jeho blízkeho okolia.
Úloha Judáša
Judášova zrada a samovražda Judášova je skutočnosť, ktorú by ťažko vytvorila legenda. Je to však zrada podivná, prebiehajúca akoby s tichým súhlasom, ba v intenciách Ježišových.
Ako motív môžeme úplne vylúčiť ziskuchtivosť. Veď potom by bola samovražda nezmyselná.
Ako motív prichádza do úvahy Judášovo sklamanie, snáď z nenaplnených dávidovských túžob, ale najskôr môže zjednotiť všetky správy hypotéza, že Judáš konal vlastne z dobrej vôle. Čiže nie ako prejav zrady, ale snaha o vytvorenie novej situácie v ktorej Ježiš alebo židovská vrchnosť bude nútená konať.
Judášova samovražda má pravdepodobne tie isté príčiny ako panický útek ostatných do Galiley, ako ono“rozpŕchnutie sa oviec, keď je vraždený pastier“ (Mk14,27)
V jeho očiach sa rovnako ako v očiach ostatných muselo stať niečo, čo nečakali. Ak ostatní reagovali oným „rozpŕchnutím sa“, tak u neho prišlo nielen k dezilúzii, ale k totálnemu bankrotu. K takému bankrotu na aký práve svojim spôsobom ľudia hlbokí, milujúci reagujú samovraždou.
Potom to prišlo – proces, odsúdenie, ukrižovanie.
Golgota bola pre apoštolov katastrofou – nie faktom utrpenia, ale záverom utrpenia. Toto nečakali, ani Peter, ten najzasvätenejší. Preto utekali v zmätku a zúfalstve. Zostali len niektoré ženy, ktoré Ježiša milovali. Milovali ho ako súcitného, silného, čistého a strhujúceho človeka. Pre všetkých, včítane Petra, bola Golgota zážitkom hrôzy a sklamania. „vy všetci sa pohoršíte nado mnou“.....(Mk14,27).
A teraz prichádzame vôbec k najpozoruhodnejšej kapitole nielen histórie, ale celých kresťanských dejín.
Po nejakom, nie dlhom čase, Ježišovi najbližší druhovia prichádzajú znovu do Jeruzalema a to v pevnom vedomí, že Golgota nebola posledným slovom. Videli Ježiša víťazného, osláveného. Ako mohlo prísť k tomuto obratu?
Dôležitú rolu tu hral nepochybne – tak ako v presadení názoru o mesianite Peter. Peter sa obrátil. Od čoho k čomu? Nebol predsa ani pohanom ani skeptikom. Čo to môže znamenať iné ako že u neho prišlo k ďalekosiahlemu zážitku, naozaj k istému obratu v myslení a cítení.
Jedná sa o obrat, v ktorom Peter ako prvý prekonal v sebe tragédiu a absurdnosť Golgoty bez parúzie a happy endu, a nadobudol hlboké presvedčenie, v ktorom predchádzajúce udalosti, súčasnosť a budúcnosť videl ako Ježišovo víťazstvo.
Touto činnosťou sa jeho postavenie v rannom kresťanstve stalo mimoriadnym. Tým dosiahol onoho „primátu“ v očiach všetkých bez výnimky( čiže nie mocensko úradnou inštaláciou).
Pokračoval vývoj od vyvýšenia, oslávenia a vzkriesenia po zmŕtvychvstanie.
Tento proces ďalšieho šírenia a vývoja pokračoval nesmiernou silou. Čím to bolo, že táto idea dosiahla takého nevídaného dosahu?
Podľa Machovca je to okrem iného vysvetliteľné len tým, na aké struny v ľudskej sebareflexii táto idea narazila.
Akonáhle sa človek vyčleňuje z kmeňa stáva sa individuálnou bytosťou schopnou nazerať na seba ako na ohnisko vesmírneho diania, otvára sa problém smrti, a s ním súvisiace otázky vzniku a zániku, ktoré sa stávajú mimoriadne pálčivými.