Milí priatelia,
stojím tu teraz pred vami – nie ako rečník, nie ako mysliteľ, nie ako vzdelanec, stojím tu ako jeden z vás – jeden z vás v tom zmysle, že sám som zvedavý, aké odpovede toto dvojdňové sympózium prinesie, lebo ja sám mám nedokonalé vedomosti o Kristovi, sám mám pochybnosti, ako by som na jeho otázku odpovedal keby ju namiesto apoštolov položil mne a sám by som chcel vedieť – skutočne sám kvôli sebe - čo pre mňa znamená Kristus. V tomto okamihu mi nejde o to, čo kto o Kristovi hovorí či píše, nech je to trebárs i sám pápež. V tomto momente by som ja sám mal rád jasno, čo pre mňa znamená Kristus.
A tak sa pýtam: Prečo je dôležité klásť si dnes túto otázku? Či nám snáď už teológovia a velikáni duchovného a mystického života minulých storočí nepovedali všetko čo by sme mali o Kristovi vedieť?
V nedávno vydanej knihe emeritného viedenského biskupa Helmuta Krätzla, mimochodom posledného veľkého rakúskeho propagátora realizácie uznesení II. vatikánskeho koncilu, ktorého si za pomocného biskupa vybral kedysi ešte sám veľký kardinál Franz König - ... Und suchen dein Angesicht - “...Hľadajúc tvoju tvár...” - o obrazoch božích, tak ako nám ich predstavuje Biblia a ako ich v priebehu stáročí modifikovala, manipulovala a falšovala cirkev píše: “Kríza viery mnohých ľudí má pôvod v skreslených Božích obrazoch, ktoré im boli sprostredkované. Cirkev sama stráca čoraz viacej na vierohodnosti lebo na jednej strane síce hovorí o dobrom a milosrdnom Bohu, na druhej strane ale sama nie je jeho obrazom. Moja osobná viera závisí na tom, v akom obraze stretám Boha...” (Helmut Krätzl, Und suchen dein Antlitz..., Domverlag 2010, str. 11. a 12.)
Je nepochybné, že akákoľvek vedecká, odborná, duchovno - meditatívna diskusia o Kristovi bude mať na každého z nás, ale nielen na každého z nás, na akéhokoľvek iného človeka len taký dopad, v akej miere budeme či budú iní schopní prijať Krista. Dnes už snáď nieto na svete človeka tak ako tomu bolo za komunizmu, keď sa nám pokúšali vedecky vytĺcť z hlavy, že Kristus nikdy neexistoval, ktorý by pochyboval o jeho historickej existencii. Je však jedna vec vedieť, že Kristus skutočne žil a žiť s vedomím, že nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus, ako o tom kedysi napísal apoštol Pavol. (Gal 2, 20) Entscheidend – rozhodujúce teda, tak ako tomu bolo v momente, keď sa Kristus pýtal apoštolov vtedy i dnes, bude moja osobná viera.
Než naznačím svoju osobnú vieru, čo znamená Kristus pre mňa, rád by som uviedol ako preambulu myšlienku jedného z veľkých spisovateľov dnešnej modernej doby, zomrel 1986 a pravdepodobne ani nebol veriacim katolíkom, Jorge Luis Borges: “Keby som mohol ešte raz žiť svoj život, chcel by som konať v budúcom živote viacej chýb. Nesnažil by som sa byť za každú cenu perfektným, chcel by som byť oveľa viacej uvoľnenejší, chcel by som byť viac bláznivejší než som bol v prvom živote, veci by som nebral tak vážne, nechcel by som žiť až tak príliš zdravo, chcel by som viac riskovať, chcel by som viac cestovať, dívať sa na západy slnka, vystupovať častejšie na vrcholky hôr, chcel by som častejšie plávať v riekach.
Bol som jeden z tých múdrych ľudí, ktorí chceli čo najlepšie využiť každú minútu. Samozrejme, že som prežíval tiež momenty radosti, ale ak by som mal tú možnosť žiť ešte raz, chcel by som sa pokúsiť o to, aby som žil len dobré okamihy. Ak to totiž náhodou ešte nevieš, tak len z takýchto momentov sa skladá život. Len z konkrétnych okamihov... a nezabudni práve na tento, tu a teraz...
Keby som mal to šťastie a mohol ešte raz žiť, chcel by som od samučičkého začiatku jari až po ten najposlednejší jesenný deň chodiť bosý. A oveľa radšej by som trávieval čas a hrával sa s deťmi. Ale vidíte... mám už 85 rokov a viem, že čoskoro zomriem...”
Tento text som čítal len nedávno a nebudete mi veriť, nebolo to v žiadnej náboženskej knihe. Veľmi ma zaujal, lebo mi nesmierne pripomenul a priblížil život Ježiša Krista, tak ako ho poznám z Evanjelií. Tá túžba po slobode, po radosti, po plnosti života, o ktorej píše Jorge Luis Borges - či to nie je identické s tým, čo hlásal a ako žil Kristus?
Mám vyše 50 rokov, niečo som už v živote prežil, užil si od skorej mladosti až doteraz niekoľko tzv. Schicksalschläge – osudových rán, ako hovoríme tu na Slovensku, pred dvomi rokmi som sa vďaka výdobytkom novej medicíny znovu narodil a žijem – odvtedy zvyknem občas hovoriť a myslím to vážne – že už žijem na dlh, nanovo, lebo som tu už nemusel byť a viem sám pred sebou, čo mi celý život až dáva viera v Krista. Kedysi mi ako mladíkovi veľmi imponovala jedna z najstarších zachovaných modlitieb ku Kristovi - úprimná modlitba sv. Augustína: “Ty si Kristus, môj svätý otec, môj verný Boh, môj vznešený kráľ, môj dobrý pastier, môj jedinečný učiteľ, môj najlepší pomocník, môj najsrdečnejší priateľ, môj životodarný chlieb. Ty si môj najvyšší večný kňaz, môj vodca k vytúženému domovu, moje skutočné svetlo, moja svätá túžba. Ty si pre mňa priama cesta, osvecujúca múdrosť, žiarivá jednoduchosť, pokoja plná zhoda, ty si moja najväčšia ochrana, moje najcennejšie dedičstvo, moja stáleprítomná spása...” (Augustinus Kurt Fenz, Ich suche Jesus, Sittendrof 1998, 157).
Pretože by som to svojimi slovami nedokázal povedať krajšie, dovoľte mi použiť ako úvod k môjmu vyznaniu, pár myšlienok mne blízkého a obľúbeného Eugena Drewermanna na otázku, kto je Kristus: “Nič lepšie nedokážeme vymyslieť, než to, že to bol človek, ktorý žil a bol nesený centrálnou skúsenosťou a skutočnosťou. Túto skutočnosť nazývame Bohom a máme pritom na mysli absolútnu, v sebe samej vysvetľujúcu všemohúcu a dobrotivú vôľu za všetkým, čo existuje. Bez tejto skutočnosti by sme boli ako listy na strome, ako smeti pred búrkou, ako snehové vločky v noci, ako bubliny vo vode. Ale v tejto skutočnosti a nesení touto skutočnosťou sa stávame fazetami a zrkadlom nekonečného svetla, vysnenými bytosťami nevyčerpateľnej a nevyčerpávajúcej tvorivej sily, melódiami dokonalej symfónie, zvukovými nosičmi nekončiacej piesne prechádzajúcej cez nás a znejúcej až na samej večnosti. Takto aspoň to chcel Kristus, aby sme vnímali my sami seba.
On sám nás predsa povolal k tomu, aby sme chápali svoj život ako deti večného kráľa, ako princovia s nástupnickou hodnosťou na trón večnosti. Nekonal nič viacej a nič menej, než plne sa odvolávajúc na slová starého Izraela: “ Počúvaj Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Boh, nieto žiadneho iného boha okrem neho.” (Dt 6,4) A na inom mieste vyjadril hĺbku svojej viery v Boha slovami žalmu, ktorý sa rád modlieval: “Ak je Boh na mojej strane, čo zlého sa mi môže prihodiť?” (Žalm 27,1 a 56,5) Možno práve tu tkvie dôvod toho, prečo zrejme nikto iný na svete netrpel toľko ako Kristus, lebo Kristus poznal kompletnú pravdu o človeku tak ako nikto iný. Táto jeho schopnosť vedieť sa vžiť do myšlienkového a citového sveta človeka ho predurčovala a oprávňovala, aby sa stal osobnosťou ktorej stojí za to dôverovať a považovať ju za schopnú privádzať iných k radostnému, ba dokonca šťastnému životu. (Eugen Drewermann, Das Markus Evangelium, Erster Teil, 534)
Kristus mal v sebe moc - dokázal ľudí osloviť takým spôsobom, že sa na jeho slová začal radikálne meniť tlkot sŕdc, v žilách začala prúdiť nová, zdravá, životodarná krv, pľúca sa začali naširoko roztvárať čerstvým kyslíkom, mysle sa začali očisťovať, oči začali lepšie vidieť a uši počuť i také jemné záchvevy iných hlasov, v prvom rade však hlas vlastnej duše, že človek začal objavovať iné, nové doteraz nepoznané hodnoty a vidieť svoj doterajší život v úplne inom svetle. Čo bolo krivé a zhrbené, sa začalo vyrovnávať, čo bolo kľukaté a zamotané v spleti závislostí a návykov sa začalo uvoľňovať do priamky, čo ťažilo ako veľké neznesiteľné jarmo, sa stalo zrazu ľahkým a nenáročným. Ten, kto blúdil v tmách a neistotách vlastnej zmätenosti pri spoznaní Krista vykročil na osvetlenú a bezpečnú cestu, ten kto kráčal životom ako zgniavená karikatúra sa dokázal vzpriamiť a ísť rovno ako jedľa, kto hľadal neustále výhovorky a klamstvá sa naučil odpovedať priamou rečou – čo bolo čierne, pomenoval čiernym, čo bolo biele, pomenoval bielym, kde bolo potreba povedať áno, vyslovil áno, kde nie, tam nie. Kristus nemal problém osloviť malého či veľkého človeka, jednoduchého či mocného, toho kto bol pokrytcom, i keď išlo o najvyšších – dnes by sme povedali cirkevných hodnostárov, vtedy vzdelaných židovských veľkňazov a ctihodných farizejov – hovoril im obielené hroby – navonok krásne, vo vnútri plné hniloby. Lámal všetky zákony a bontóny aké len existovali, bol vzorom tých, ktorým dnes hovoríme že majú civilnú odvahu, pretože mu išlo o človeka, o konkrétneho človeka z mäsa a kostí, nie o vzdialenú abstrakciu, singulár nekonečného plurálu... Kto mal uši a chcel počuť, ten počul, kto mal oči a chcel vidieť ten videl. “Radostné posolstvo som vám priniesol” – hovorieval – a tí, čo ho ako také prijali, neboli stredné masy, finančne a materiálne zabezpečených ľudí, osoby ktorým nič nechýbalo. Tí, čo ho najviac počúvali boli ľudia na okraji spoločnosti, dnes by sme im povedali - bezdomovci, nezamestnaní, utečenci v cudzej krajine, využívaní a zneužívaní mocnými, bezbranné osoby vystavené zlobe a agresii rýchlozbohatlíkov, chamtivcov, chlípnikov, zločincov, ktorých cieľom je ovládanie iných. Áno, takých čo sa v dejinách podobným spôsobom pridali na stranu slabých bolo veľa, ale takých ktorí učili a podľa toho i sami žili: ak ťa udrú na jedno líce, nastav im druhé; ak budeme milovať len tých, čo nás milujú, akúže máme zásluhu?; ak sa niekto proti tebe previní, treba mu odpustiť nie sedem, ale sedemdesiatsedemkrát - čo znamená – neustále; ak zistíš, že má niekto niečo proti tebe, hoci ty si sa proti nemu neprevinil, choď sa s ním najskôr zmieriť; milujte sa navzájom, ako som vás ja miloval; prišiel som, aby som plnil vôľu Božiu i keď ma čaká na nej nezaslúžené utrpenie, bolesť a smrť – pochybujem, či by sme v celých dejinách ľudstva našli niekoho tak podobného, ako bol Kristus...
Ak však Kristus, vedomý si svojho poslania služby Bohu pri smrti zvolá: “Bože, prečo si ma opustil” sa predtým pýta svojich učeníkov: “Za koho ma pokladáte?” - nemusela to byť len otázka provokujúca Petrovu odpoveď: “Ty si Mesiáš, syn Boha živého”, ale táto otázka mohla byť, ako hovorí Eugen Biser, otázkou plnej ľudskosti, neistoty a strachu, vôbec nemuselo ísť o plánovanú Kristovu špekuláciu. To len my ľudia sme už takí, že vždy hľadáme za niečím čosi iné, dokonalé a nedokážeme jednoducho prijať skromnú realitu. V tej odpovedi bolo zašifrované jeho celoživotné, existenčné poslanie, čas ešte nedozrel, tá odpoveď sa týkala len jeho, patrila výhradne len jemu. (Eugen Biser, Jesus für Christen, Herder 1984, str. 146)
V priebehu stáročí sa mnohokrát diskutovalo o Kristovi, mnohí boli odsúdení za ich, na vtedajšiu dobu odvážne, s učením hierarchie nekonformné názory o Kristovi , ich náuky boli nazvané bludnými.
V novej dobe sa stalo zvykom v cirkevno-katolíckych kruhoch projektovať problémy v cirkvi, či narastajúci pokles záujmu o kňazské a rehoľné povolania, ako i čoraz väčší nezáujem o klerikálno-dogmatické učenie o Kristovi na historické fenomény ako je osvietenstvo, sekularizmus, militantný ateizmus, ako by práve ony boli zodpovedné za to, že cirkev už nemá také postavenie a moc ako kedysi. Až príliš lacná a zapáchajúca výhovorka. Evanjeliové slová o kvase, horčičnom semienku, drahej perle sa stali len prázdne táraniny bez obsahu a ingrediencií. Že všetky tie minulé, ale i súčasné fenomény naoko tak nepriateľské a nežičlivé duchu kresťanstva sú však vo svojej podstate hlavne výzvy, provokujúce k návratu ku koreňom, k spusteniu sietí do hĺbky a že sú to historické paradigmy vyplývajúce zo samej podstaty života – totiž jeho dynamiky a neustáleho pohybu – ktorý treba v prvom rade akceptovať a potom do neho vstúpiť a vniesť všetko to iné, teda i vieru v Boha a v Ježiša Krista, zdá sa, znie pre mnohých kresťanov stále ako čosi, čo sa nás netýka, čo je falošná cesta, s čím sa nemožno identifikovať...
“Cirkev sa musí zmieriť s tým, že už definitívne stratila monopol na pravdu...” a “pripusťme konečne reformy, lebo ináč zlikviduje katolícka cirkev seba samú” - povedal v nedávnom interview pre nemecké noviny “Die Zeit” profesor Hans Küng (26. 5. 2011). S jeho názorom plne súhlasím. Lenže až donedávna, vlastne stále, ak neopomeniem poslednú knihu o Ježišovi Kristovi pápeža Benedikta XVI., to bolo tak, že monopol na učenie o Kristovi si prisúdil sám sebe klérus a hierarchia katolíckej cirkvi. A naopak, je čoraz evidentnejšie že dôvody, pre ktoré boli v poslednom období niektorým vzdelaným kňazom a profesorom teológie odňaté učiteľské úrady, najmä za pontifikátu Jána Pavla II., ale i Benedikta XVI., boli, zdá sa, práve kristologické dôvody.
Veľmi by ma zaujímala odpoveď na tieto, ale i mnohé iné otázky a som rád, že odpoveď na ne nám osvetlí jeden z najpovolanejších ľudí na túto tému, Prof. Hans Häring, ktorý je známy nielen svojou pedagogickou, publicistickou a prednáškovou tvorbou, ale i dnes už slávnym výrokom na adresu súčasného pápeža: Jeho najväčším prínosom pre cirkev bude, ak odstúpi.
Milý pán profesor Häring,
dovoľte vyjadriť moju vďaku za to, že ste dnes tu, že ste prijali pozvanie od Teofóra, vyslovené ústami Petra Križana a Karola Moravčíka a ja vám osobne ďakujem za vaše povzbudzujúce slová, ktoré ste mi napísali, keď som si dovolil spýtať sa na váš názor, či budete súhlasiť s tým, aby som ako človek, ktorý nie je činný v akademickom svete a zároveň opustil oficiálnu kňazskú službu, predniesol túto úvodnú reč. Vaše slová považujem za tak prorocké a súvisiace s témou tohto sympózia, že by som ich rád odcitoval: “Tým, že pracujete ako technický asistent v nemocnici a popritom sa venujete tiež pastoračnej službe a zároveň máte vlastné skúsenosti s tým, čo to znamená byť suspendovaným kňazom, vlastníte určitú silu, myslím si, ktorá z Vás môže spraviť nového človeka, človeka ktorý má skúsenosti kresťana všedných dní. Takéto skúsenosti bývajú často na míle vzdialené od vysokoteologických špekulácií klasickej kristológie. O tom sám niečo viem a prichádza mi to dokonca vhod, pretože v kristológii Edwarda Schillebeeckxa hrala skúsenosť veľkú úlohu. Jednu dôležitú kapitolu svojej knihy nazval totiž “Autorita skúsenosti”. A práve táto skúsenosť ešte nedosiahla myslenie hierarchie. To je v podstate hlavný dôvod, prečo hierarchia nechápe našu situáciu. /skutočnosť/ Toto platí bohužiaľ i pre mnohých teológov.”
Dovoľte, aby som prof. Häringa stručne predstavil
Dívajúc sa na životopis prof. Häringa, je z neho evidentná od samej mladosti klasická cesta teologickej formácie. Možno s malým – tu na Slovensku by sme povedali – zádrhelom – osem rokov strávil v jezuitskej reholi, pripravoval sa na kňazstvo, ale nakoniec sa rozhodol pre manželský život. Je otcom troch dnes už dospelých detí. Za pozoruhodnosť stojí štvorročné štúdium teológie v Tübingene pod vedením už vtedy známych teológov Hansa Künga a Jozefa Ratzingera. S profesorom Küngom ho dodnes spája priateľstvo a je mu vďačný za jeho kritický pohľad. Prežil s ním dramatické roky, ktoré viedli k odobraniu jeho missio canonica. Tieto roky, ako sám hovorí, ho vtedy naučili jasne rozlišovať medzi posolstvom Ježiša Krista a konkrétnej cirkvi.
Od svojej promócie v roku 1970 až do roku 1980 pracoval pod vedením Hansa Künga vo výskumnej a správnej rade na inštitúte pre ekumenický výskum v Tübingene. V roku 1978 sa habilitoval prácou O zle v myslení sv. Augustína. V rokoch 1980 – 2005 bol profesorom na teologickej fakulte Univerzity v Nijmegen v Holandsku. Toto miesto pôsobenia sa mu stalo akoby druhým, možno prvým, domovom, na ktorý neustále rád spomína. Pôsobil tam totiž nielen ako nástupca, ale i kolega vtedy už slávneho prof. Schillebeeckxa a ako znovu dodáva, žiaden iný teológ okrem Hansa Künga a Edwarda Schilebbeckxa ho už nikdy tak silno neinšpiroval a neovplyvnil ako práve oni. Sedem rokov zastával funkciu dekana a do roku 2000 i učiteľský stolec dogmatiky. V roku 2000 založil nový interdisciplinárny inštitút pre teológiu, vedu a kultúru, na ktorom i sám až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2005 učil odbor vedeckej teórie a teológie. V tom roku sa znovu presťahoval do Nemecka a dnes žije v Tübingene. Napriek emeritúre je v Tübingene naďalej činný ako vedecký poradca na projekte Weltethos Hansa Künga. “Tento projekt mi otvoril nové cesty, rozšíril horizont a neustále ma učí, čo to znamená byť dnes kresťanom” - napísal mi v jednom e-maily prof. Hans Häring. A z jeho myšlienok vyberám ešte tieto: “Som vďačný za to, že som mohol zblízka zažiť holandskú cirkev. Táto cirkev sa naučila žiť v silno sekularizovanej krajine bez toho, žeby stratila svoju vieru v Boha. Som vďačný tiež za to, že som sa stal katolíckym teológom, zároveň ale tiež manželom a otcom troch detí. Dúfam, že sa mi tak podarilo zostať stáť oboma nohami na zemi.”
V roku 2001 napísal Hans Häring kritickú knihu o teológii vtedajšieho prefekta kongregácie pre náuku viery Jozefa Ratzingera. Nemohol vtedy tušiť, že ten istý muž sa neskôr stane pápežom. Od tej doby sa ešte viacej začal zaujímať o jeho teologický profil, ktorý popisuje v rôznych iných publikáciách.
K jeho publikačnej činnosti zmienim tieto tituly:
- nespočetné publikácie v holandskom teologickom časopise Tijdschrift voor theologie
- nespočetné publikácie v medzinárodnom teologickom časopise Concilium
KNIHY
- Hans Küng – Prelomiť hranice, Mainz 1998
- Zlo vo svete. Božia moc či bezmoc?, Darmstadt 1999
- Teológia a ideológia Jozefa Ratzingera, Düsseldorf 2001
- Viera áno – cirkev nie? Budúcnosť kresťanského náboženstva, Darmstadt 2002
- Ježiš z Nazareta vo vedeckej diskusii, Berlín/Münster 2008
- V mene Pána. Kam vedie pápež cirkev?, Gütersloh 2009
- Sloboda v dome Pána. O konci klerikálnej svetovej cirkvi, Gütersloh 2010