Nedávno som počul o troch podmienkach, ktoré musia byť splnené, aby sa nejakádobrá vec podarila. Sú to: zdravý rozum, možnosť slobodného rozhodovania sa a nadšenie. Namiesto prvej podmienky by sme mohli spomenúť vedu a racionalitu. Vieme,že moderný svet si dosť zakladal na svojej vedeckosti. A podnes sa pokladá zajednu z najlepších investícií investícia do vzdelania. Namiesto druhej podmienkyby sme mohli myslieť na demokraciu. Nie je to náhoda, že za najrozvinutejšiekrajiny vo svete sa pokladajú krajiny s tzv. liberálnou demokraciou (kdesú slobodné voľby, nezávislé súdy a pod). Zostáva nám tretia podmienka – nadšenie.A vraj práve s nadšením máme v súčasnosti najväčší problém. Vskutku,málokedy v minulosti sa toľko ľudí vzdelávalo na rôznych typoch škôl ako vsúčasnosti, málokedy boli ľudia takí voľní od tlaku štátu, cirkví či rodinnýchtradícií ako dnes, ale zároveň aj málokedy boli také časy, aby si ľudia kvôlinadšeniu museli najprv „niečo“ vypiť, pichnúť, nasať, húliť či nainhalovať akodnes.
Predsa, dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého oslavuje nadšenie. Nadšenie, oduševnenieči cudzím slovom inšpirácia, sa prejavuje ako často nečakaný príval radosti,sily, vytrvalosti, ochoty zápasiť a nevzdávať sa. Tiež ako prejav múdrosti,ktorá až iskrí, alebo slobody, ktorá sa dá priam dýchať. Jednoducho, ideo kvalitu, ktorá nie je bežná, kvalitu, kde obyčajná rozumnosťa slobodnosť konania nestačí. Apoštol Pavol v tejto súvislostihovoril o daroch Ducha. Duchom (Božím) myslel Boha samého, ktorý pôsobí v ľuďocha prejavuje sa rôznym spôsobom. V korintskej cirkvi, ktorej Pavolnapísal niekoľko listov, sa tieto dary Božieho Ducha prejavili ako schopnosťmúdro hovoriť, silno veriť, niečo od koreňa skúmať, ale aj liečiť, vykladaťdobu a budúcnosť, jasne rozlišovať dobré od zlého i upadať do eufóriea extázy. Apoštol zdôrazňoval, že v týchto rôznych schopnostiach kresťanianemajú súťažiť, ale dopĺňať sa, navzájom si slúžiť, lebo všetky tieto schopnostisú prejavom jedného Boha.
Prečo Pavol hovoril o daroch Ducha korintským kresťanom? Chcel týchto ľudí, čoešte nedávno boli „nevedomými“ pohanmi alebo „vedomými“, lež súčasneúzkostlivými židmi, upozorniť na rozdiel medzi predchádzajúcim a aktuálnymspôsobom ich života. Chcel im pripomenúť ich starú skúsenosť: Kým ste bolipohanmi, vládol nad vami Osud, kým ste boli židmi, tak zasa Zákon. Obojevyznievalo ako ten povestný Damoklov meč, keď sa len čaká, kedy sa ten mečspustí a niekto príde o hlavu. Ľudia tu neboli tvorcami svojho životnéhopríbehu. Nová kresťanská skúsenosť však bola iná: Žiaden Osud, žiaden Zákon,ale dary Ducha. Dary, schopnosti, ktoré ľuďom rozviazali jazyk, otvorili myseľa uvoľnili nové zaujímavé sily. Pavol upozorňuje: To všetko ste dostalinie na predvádzanie sa, ale na vzájomnú službu, lebo tvoríte v Kristovijedno telo, jeden organizmus.
Náš dnešný svet sa veľmi neodvoláva na Božie dary a keď spomína „dar od Boha“,myslí tým zväčša nejaký mimoriadny športový alebo umelecký talent, ktorý saprejaví aj bez veľkého cvičenia či tréningu. Z takýchto schopností sa,zaiste, patrí tešiť, ale treba byť vnímavý najmä na množstvo obyčajnejších schopností– od schopnosti niečomu sa vyučiť až po schopnosť priateliť sa. Nič nie jesamozrejmé. Pri udeľovaní sv. birmovania modlí sa biskup alebo kňaz za takéto základnejšiedary: Za dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a úctyvoči Bohu. Takto označené dary sa dosť podobajú a prelínajú, ale zároveň tosvedčí o tom, že v kresťanstve ide naozaj najmä o kombináciu rozumnosti,slobody a nadšenia čiže lásky. Len v tejto kombinácii dostáva životsvoju pravú farbu, chuť a vôňu.
„Pozri sa, ako príšerne vyzerajú belosi“, povedal istý indiánsky náčelníkz Nového Mexika psychológovi a filozofovi Carlovi Gustavovi Jungovi,ktorý v prvej polovici 20. st. robil výskum medzi tzv. prírodnými národmi USA.„Ich pery sú tenké, ich nosy špicaté, ich tváre zbrázdené vráskami. Ich očihľadia upreto, stále niečo hľadajú. Čo hľadajú? Belosi stále niečo chcú, sú nepokojní.Nevieme, čo chcú. Nechápeme ich. Domnievame sa, že sú pomätení.“ C. G. Jung sanáčelníka spýtal, prečo si to myslí, a on mu odpovedal: „Oni hovoria, žemyslia hlavou. Ale my myslíme tu“, povedal, a ukázal na svoje srdce. Jungspomínal, že pri stretnutí s týmto náčelníkom si po prvý raz uvedomil, akýje skutočný stav našej civilizácie.
Je to stále naša civilizácia, náš kultúrny priestor, v ktorom sa dal dopopredia rozum a sloboda, ale často bez srdca, bez úcty; biblickypovedané „bez Ducha“. Napraviť to nemôže hocičo a hocikto; nemôže to byťani hocijaké kresťanstvo, len to a také, ktoré nanovo prepojí rozum,slobodu a nadšenie čiže lásku, srdce, Ducha.