Na Zelený štvrtok sa v niektorých kostoloch počas bohoslužby koná tzv. umývanie nôh. Vieme, že Pán Ježiš svojim učeníkom umyl nohy prv, ako si naposledy pred jeho smrťou sadli ku stolu. Preto sa niekde zaužíval tento zvyk a biskup či kňaz na pamiatku Ježišovho konania umýva počas omše vybraným mužom nohy. Ja som to nikdy nerobil. Myslím si totiž, že takéto umývanie nôh na Ježišovu pamiatku nemôže byť hra, nemôže to byť ako žart, musí to byť naozaj. Keď sa to však v kostoloch robí počas omše, nerobí sa to naozaj. Najprv sa starostlivo vyberú muži hodní toho, aby sa im umyli nohy, potom si doma nohy poctivo umyjú a dajú si najlepšie ponožky, a kňaz či biskup s tým umývaním už nemajú veľkú robotu. Výzva Pána Ježiša, ako sme ju počuli v Jánovom evanjeliu: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, čo som ja urobil vám“ (Jn 13,15), zachová sa síce doslovne, ale zároveň nezmyselne. Biskup či kňaz naozaj neslúži, je to viac hra, nohy sú už vopred umyté...
Večera, ktorú my nazývame Posledná, bola slávnostná veľkonočná večera podľa židovského zvyku, pri ktorej sa pre celú rodinu alebo nejakú skupinu ľudí zabezpečil a upiekol veľkonočný baránok. Takáto večera mala svoj tradičný postup, presne bolo určené, čo sa má jesť, ako sa to má pripraviť, kto má čo povedať a pod. Išlo o to, aby nábožní židia naplno prežili vďačnosť voči Bohu za dar slobody, ktorú získali ich predkovia od Boha, keď sa vyslobodili z egyptského otroctva. Môžeme predpokladať, že aj v prípade Ježišovej veľkonočnej večere ľudia mali rozdelené úlohy a povinnosti a Ježišovi že prisúdili vedúcu úlohu v spoločenstve. My si pred jedlom ideme umyť ruky, ľudia, ktorí stolovali pololežiačky a chodili temer bosí, si však pred jedlom potrebovali umyť aj nohy. Bola to robota pre sluhov. Nič zvláštne, ani samo o sebe ponižujúce, ale určite bolo nezvyklé, aby to vykonal človek požívajúci najväčšiu úctu v celej skupine. Predsa Ježiš využil príležitosť a urobil to, aby – ako sme počuli z evanjelia – „dal nám príklad“.
Ak premýšľame, aký to príklad vlastne je, cítime, že nemôžeme zostať len pri akejsi hre. Cirkev predsa vraví, že Ježišovo konanie pri večeri bolo predznamenaním toho, čo sa stalo na druhý deň na kríži, keď, povedané s apoštolom Pavlom, Ježiš „stal sa poslušným (Bohu) až na smrť, a to na smrť na kríži“. (Flp 2,8) Ak sa teda niekomu z Ježišových priaznivcov mohlo zdať, že Ježiš z Nazareta je ďalší vhodný kandidát na politického Mesiáša, na človeka síce nábožného, ale zároveň aj svetsky mocného, tak služba umývania nôh mala byť pre týchto ľudí upozornením, že Ježiš svoju mesiášsku úlohu chápe v holej užitočnosti, čistej služobnosti, a nie v nároku moci. Ježiš neodmietal mocenský nárok preto, žeby taký nárok bol vždy nesprávny. V každom spoločenstve, každej organizácii, niekto rozhoduje, musí mať tzv. posledné slovo, inak by štát, firma, mesto, ale aj bežná rodina či len športový klub nemohli fungovať. Predsa sa Ježiš zrieka mocenského nároku a ukazuje službu. Prečo? Preto, aby ukázal, že mu ide o viac ako funkčné organizovanie. Ide mu o zásah do srdca, o to, aby zmenil naše zmýšľanie, o to, aby nás nezískal mocensky ovládnutím zvonka, ale napomohol našu premenu zvnútra. Kto poslúži, neovláda človeka, ktorému poslúžil, ale inšpiruje ho, oslovuje ho v jeho slobode. Zaiste, v Ježišovom prípade nemožno umývanie nôh oddeliť od smrti na kríži, a tú smrť na kríži zasa nemožno oddeliť od celého Ježišovho konania predtým. Preto celý Ježišov život nazývame proexistenciou – existenciou pre iných.
Dnes slávime Zelený štvrtok, pamiatku na Ježišovu poslednú večeru. Nehráme sa na Ježišovu večeru, ale vžívame sa do jeho konania a učíme sa prijať ducha jeho služby – byť existenciou pre iných. Ktovie, či by som šiel v mladosti za kňaza a vôbec bral vážne cirkev, ak by som vo svojej mladosti stretával len kňazov, ktorí by sa hrali na Pána Ježiša, ktorí by sa len obliekali do slávnostných šiat a spievali pekne o Ježišovom konaní a utrpení bez toho, aby sami čo len trochu podobne konali a trpeli. Keď som mal asi 14 rokov, naša rodina sa presťahovala do Piešťan, a tam sme chodievali do kostola zvlášť k pátrom jezuitom. Boli to muži, ktorí predtým viacero rokov nezaslúžene strávili v komunistickom väzení. Po prepustení z väzenia napriek vysokému vzdelaniu mohli pracovať len ako najobyčajnejší robotníci. Až v tzv. dubčekovských rokoch mohli opäť verejne pôsobiť ako kňazi. Spojenie ich kňazstva, statočnosti a služby pre ľudí nepripúšťalo žiaden dojem nejakej hry na Ježiša. Pre mňa ako mladého chlapca išlo o čistý obraz Ježiša a jeho konania v týchto ľuďoch. Môj vlastný príbeh prebiehal potom v inej dobe v iných podmienkach, túžba je a má byť však tá istá: Nehrať sa v našej cirkvi na Pána Ježiša, ale žiť ho. Učme sa to spoločne, slúžme spoločne, aby sme sa aj premieňali spoločne v Ježiša, v človeka slúžiacej lásky, ktorá nikoho nepotrebuje ovládať, a predsa vo všetkom vie zvíťaziť. Vďaka všetkým, čo naozaj slúžia (je takých veľa aj tu v našej farnosti), čo sa naozaj modlia a Ježiša úprimne nasledujú.
