Pre slávenie Kvetnej nedele je typické, ako sa počas bohoslužby dramaticky mení pohľad na hlavnú postavu tejto nedele, na Ježiša Krista. Najskôr pri požehnaní ratolestí oslavujeme Ježiša ako víťaza či kráľa, potom pri počúvaní evanjelia sa dozvedáme, že je síce kráľ a je aj spravodlivý, ale je to kráľ na posmech, odsúdený chudák, na ktoré navalia kríž a ktorý napokon biedne zomrie. Prečo takáto dvojakosť, dvojaké Ježišovo predstavenie?
Je to jednak preto, že do slávenia Kvetnej nedele sú natesnané viaceré udalostí: Oslavné privítanie Ježiša v Jeruzaleme, ktoré sa udialo niekoľko dní pred veľkonočnými sviatkami, posledná večera s blízkymi, zajatie, súd, odsúdenie, a napokon smrť na kríži – pravdepodobne 6. apríla r. 30 n. l. Dvojaké predstavenie Ježiša na Kvetnú nedeľu sa však deje aj z vážnejších dôvodov. Ježiš je totiž pre nás naozaj víťaz a kráľ, ale súčasne vieme, že týmto víťazom a kráľom sa nestal preto, žeby ľudsky neprehral, netrpel, nezomrel, ale že trpel a zomrel tak, že, povedané s apoštolom Pavlom v Liste Filipanom, „ponížil sa, a stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži“. Preto, dodáva Pavol, „ho Boh nad všetko povýšil“.
Niektorí kresťania (a na prekvapenie aj vyšší cirkevní predstavitelia) chápu tieto vyjadrenia apoštola, ale aj evanjelií o Ježišovom umučení ako akési divadlo, ako rozprávku, v ktorej hlavný hrdina z bohatej rodiny sa preoblečie za chudáka, nechá sa zakliať, akoby zahynie, aby potom o to viac všetkých prekvapil, keď sa zo zakliatia zobudí a ukáže sa živý. Svoje neporozumenie môžu mylne odvodzovať aj zo slov apoštola, ktoré sme dnes počuli: „Hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka...“ (Flp 2,6; ekum. preklad. Katolícky liturgický preklad hovorí nepresne: Hoci má božskú prirodzenosť...). Tieto slová sa ale môžu chápať tak, že Ježiš ako Boh sa „preobliekol“ za človeka a nechal sa ponižovať, ba zabiť, aby nám ukázal, ako nás má rád... Takémuto výkladu však nik nemôže rozumieť a málokto tomu môže veriť. Tu predsa nejde o to, že na chvíľu sa aj niekto vznešený (Boh sám!) správa ako obyčajný človek. Tu ide o to, aby človek bol naozaj človekom, takým, ktorý verí, že je Božím stvorením a svoju veľkosť, hodnotu nepotrebuje ulúpiť Bohu, akoby bol Boh jeho konkurent alebo nejaký starý nežičlivec (to všetko predsa namietajú ateisti!), ale svoju hodnotu získava tým, že sa poníži, prijme pozíciu toho, čo slúži. A tým sa nemyslí nič iné ako láska, ktorá sa nerozciťuje, ale koná, slúži. Jánovo evanjelium to vyjadrí scénou umývania nôh. (Jn 13,1-15) Pavol určite myslel na typ starého človeka – Adama, ktorý chcel byť ako Boh, chcel si teda akoby ulúpiť rovnosť s Bohom, a preto sa zákonite stal chudákom. (Gn 3,5) Naopak, Ježiš toto nechcel, hovorí Pavol, zvolil si cestu služby, služobnej lásky, a preto nezostal v smrti, ale Boh ho povýšil, vyzdvihol ako model pravej ľudskosti, ku ktorému všetko smeruje.
Francúzsky kňaz Guy Gilbert, ktorý sa celé desaťročia venuje delikventnej mládeži, tento Ježišov postoj raz vyjadril v osobnej modlitbe: „Pane, chcel by som patriť k tým, ktorí riskujú život. A ktorí svoj život dávajú... Pretože k čomu je život, ak nie na rozdávanie? Pane, ty, ktorý si sa narodil kdesi na ceste, ty, ktorý si zomrel ako zločinec, pomôž mi zbaviť sa sebectva a pohodlnosti. Nech, poznamenaný tvojím krížom, nemám strach z ťažkého života. Nech dokážem ísť v ústrety krásnym dobrodružstvám, ku ktorým ma povolávaš. Chcem, Ježišu, riadiť svoj život podľa tvojho slova. Druhí, nech si múdro žijú, ty si mi však povedal, aby som bol blázon. Druhí veria v poriadok, ty si mi však povedal, že mám veriť v lásku. Druhí si myslia, že je potrebné zhromažďovať, ty si mi povedal, aby som rozdával. Druhí sa usádzajú, ty si povedal, aby som bol na ceste a pripravený. Na radosť i utrpenie, nezdary i úspechy a nevkladal svoju dôveru v seba, ale v teba, hral kresťanskú hru a nestaral sa o následky. A nakoniec riskoval svoj život a spoliehal sa na tvoju lásku.“
Ak sa dokážeme podobne modliť, ak v nás rezonujú podobné myšlienky, máme šancu aj my sláviť skutočné sviatky, Ježišovu Kvetnú nedeľu – ale so všetkými dôsledkami.
