Bývalý český prezident Václav Havel bol známy tým, ako zdôrazňoval, že občianska spoločnosť potrebuje žiť aj z niečoho „vyššieho“ a nezostávať len pri uspokojovaní záujmov čisto ekonomických. V súlade s týmto svojím presvedčením pravidelne organizoval stretnutia rôznych duchovných osobností. Častým hosťom na týchto podujatiach bol napr. tibetský dalajláma, ktorý už desaťročia cestuje s posolstvom tibetského budhizmu po celom svete. Tým sa v mnohom podobá predstaviteľovi katolíckej cirkvi, rímskemu pápežovi, ktorý tiež ako uznávaná duchovná osobnosť cestuje po svete a šíri presvedčenie, že kvôli kvalite svojho života máme sa upínať k niečomu vyššiemu, duchovnému...
V zásade je takéto povzbudzovanie – hľadať niečo vyššie či duchovné – zrozumiteľné a správne. Odpovedať si však na otázku, čo to „vyššie“ a duchovné vlastne je, nie je vôbec jednoduché. V dnešnom úryvku z Listu apoštola Pavla Rimanom počúvame, ako apoštol zdôrazňuje, aby sme nežili pod vládou tela, ale ducha. Slovo duch však aj v krátkom úryvku z Listu Rimanom zaznieva vo viacerých významových odtienkoch. Tak Pavol v jednej vete píše o duchu vo všeobecnom zmysle ako o správnom životnom postoji, v inej vete však povie, že myslí na Ducha Kristovho, a v inej zasa napíše, že myslí priamo na Boha, na Ducha toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych.
Na čo myslíme my, keď sa povie – žiť duchovne, a čo plánujeme urobiť, aby sme nežili pod vládou tela ale ducha, ako nám radí apoštol? Predovšetkým si treba vyjasniť, že Pavol, keď hovorí o duchu (alebo Duchu), nemyslí celkom to isté, čo myslí Václav Havel, ani to isté, čo myslí dalajláma, a na prekvapenie pre mnohých, nie je to celkom ani to isté, na čo pri vyjadreniach o duchu myslí napr. terajší pápež. Pavol vo svojich vyjadreniach kladie do protikladu ducha a telo. (Gr. pneuma proti sarx.) Grécke slovo pneuma označovalo všetko, čo umožňuje život, čo ho rozprúdi a dáva do pohybu. Duch tak u Pavla označoval život, oduševnenie sa pre niečo. Telo, sarx, doslova mäso, znamenalo zasa to, čo je nehybné, nebohé... Pre Pavla a pôvodné kresťanstvo tým, kto nám umožňuje nadýchnuť sa, oslobodiť sa, je Kristus alebo sám Boh, ktorý Ježiša vzkriesil. Každý, kto uveril a dal sa pokrstiť, stáva sa potom človekom ducha, človekom novým, nadšeným, oslobodeným. Až neskôr pod vplyvom rôznych filozofických a náboženských predstáv začalo sa telo stotožňovať s tým, čo je hriešne, a hriešne preto, lebo z neho údajne vychádzajú rôzne nízke chúťky.
Ak by to takto bolo, potom by vzorom duchovného človeka naozaj mohol byť len niekto taký ako dalajláma či pápež, mužovia, čo sa venujú modlitbe a rozjímaniu, nemajú rodinu a manželku, a nevenujú sa žiadnej telesnej práci. V širšom význame by bol potom duchovnou osobnosťou každý, kto nepracuje telesne, ale duchovne, alebo modernejšie povedané – intelektuálne. A všetci, čo by pracovali manuálne, alebo všetci, čo majú rodiny a žijú sexuálne, aj keby sa modlili, tak podľa tejto predstavy by žili telesne, pozemsky. Takéto rozlišovanie však nie je rozlišovanie kresťanské a biblické; k nám sa dostalo vplyvom filozofujúcich Grékov, najmä cez Platóna, a ešte väčšmi cez kresťana Aurelia Augustína, ktorý pri všetkej múdrosti nikdy nepochopil, že ak bol pred svojím pokrstením hriešny, tak nie preto, že ľúbil istú ženu a žil s ňou bez sobáša, ale že ju neľúbil dostatočne. Jeho láska nebol hriešna preto, že bola aj telesná, ale že bola, zdá sa, povrchná a sebecká. Podnes nesieme v západnom kresťanstve dôsledky toho, čo kedysi nezvládol Augustín, a tak mnohí žijú v extrémoch. Buď žijú duchovne tak, že potláčajú svoje telo a hanbia sa zaň, alebo naopak, žijú nieže telesne, ale priam otrocky pre telesné vášne.
Na porovnaní niektorých prejavov kresťanskej a islamskej kultúry si môžeme všimnúť, čo je dôležité. Vieme, že sme telesní a všeličo z nášho sveta nám môže byť pokušením: opojné víno, opojnosť sexuality i opojnosť politickej a ekonomickej moci. Naši náboženskí bratranci moslimovia, aby tieto pokušenia zvládli, dali vinice vyklčovať, ženy zahaliť a moc zväčša zverili do rúk jedného vládcu. V krajinách kresťanskej kultúry však napriek mnohým skúsenostiam s ľudským hriechom vinice zostali vysadené, naše ženy nechodia zahalené a moc sa usilujeme kontrolovať. Iste, často je to ako chôdza po hrane noža. Predsa, cieľom aj nášho predveľkonočného pokánia nie je pokušenia odstrániť, ale ich zvládnuť, teda naplniť ich duchom, presnejšie, Duchom Kristovým, z ktorého Kristus žil, trpel a v ktorom napokon zvíťazil.