V prvom týždni nového roka prebehla slovenskými novinami vlna kritiky. Viacerí novinári sa vyčítavo vyjadrovali k tomu, že Slovensko nezareagovalo včas na veľké nešťastie v juhovýchodnej Ázii. Pred pár dňami to naozaj vyzeralo zahanbujúco. Kým susedia v Čechách už darovali milióny, slovenský dar sa spočiatku rovnal jednej lepšej kostolnej ofere. Slabá odozva na veľké nešťastie sa chápala ako potvrdenie slovenskej malosti, zahľadenosti do seba, provinčnosti... Áno, sme malá krajina a naši turisti veľmi necestujú na pláže Thajska, Sumatry alebo Srí Lanky. Pravdou však je, že našich ľudí príliš nezaujímajú ani problémy v Európe, nieto až niekde v ďalekej Ázii. Podľa nedávneho výskumu sme síce na prvých priečkach v radosti nad tým, že sme členmi Európskej únie, ale tiež si ešte pamätáme, aký úbohý bol vo vlaňajšom júni záujem o voľby do Európskeho parlamentu.
Človek môže byť z vidieka (provincie, okraja sveta), nemal by byť však obmedzený. Má myslieť na seba, nemal by byť však do seba zahľadený. Môže sa držať pri zemi, nemal by však sám seba podceňovať a nechávať starosti sveta na iných. Nemyslím si, že sú naši ľudia skúpejší ako iní. Skôr naopak. Známy britský novinár T. G. Ash si všimol, ako si boháči z jeho vlasti odrobinkami z prebytku kupujú dobrý pocit vo svedomí a ako mnohí jeho spoluobčania aj počas troch minút ticha za obete záplav naháňali zlacnený tovar po hypermarketoch. Vo svojej občasnej obmedzenosti nie sme až takí výnimoční. Kritika v novinách však stojí za pozornosť. Viac ako nad naším národom, ma však motivuje k premýšľaniu nad naším kresťanstvom. K čomu, kvôli čomu sme kresťanmi? Ježiš na otázku Jána Krstiteľa, prečo sa prichádza dať pokrstiť, odpovedal tak, že to pokladá za spravodlivé. Divná odpoveď: Je spravodlivé dať sa pokrstiť... Po Ježišovom pokrstení prišlo potvrdenie. Podľa evanjelia sa Boh práve vtedy prihlásil k Ježišovi a vyznal, že sa mu Ježiš páči svojím konaním.
Ťažko povedať, ako si predstavovať ten nebeský hlas a to nebeské znamenie (holubicu) nad Ježišom vo chvíli jeho krstu. Osobne sa domnievam, že informácia o tom, ako nad Ježišom zaznel hlas z neba a ako sa k nemu Boh prihlásil ako ku svojmu, platí viac na celok jeho života ako len na jeden životný moment. Avšak to, že evanjeliá spomínajú prihlásenie sa Boha k Ježišovi práve v súvise s jeho krstom, nie je náhoda. Akoby sa chcelo povedať, že Boh je s tými, ktorí sú solidárni a pokorní. S tými, ktorí na seba berú zodpovednosť a ochotu konať pokánie, hoci vlastne ani nemusia, hoci sa ich priamo ani cudzí hriech ani cudzia bieda netýkajú. Predsa, Ježiš zjavne pokladal ten cudzí problém, cudzí hriech a cudzie nešťastie za svoju vlastnú vec. Možno aj na túto solidárnosť myslel prorok, keď napísal, že Boží služobník, miláčik Boží, nebude hlasne na ulici vykrikovať, ale „nalomenú trsť nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí“. Ako sa to dá krajšie povedať? Na druhej strane nebude to slaboch, veď „nezlomí sa, kým neotvorí oči slepým, kým neoslobodí ľudí od ich ťarchy a nevyvedie na svetlo tých, čo sedia v temnotách“. Keď o tom rozmýšľam, zdá sa mi, že svedectvo o tom, že ide o Božie potvrdenie, o Božie zjavenie, spočíva práve v tomto spojení moci a pokory, moci a láskavosti. V tomto spojení sa Boh prejavuje a zachraňuje.
Naši ľudia nie sú skúpi. Len sa im zdá, že dejiny idú ponad naše hlavy. Nie je to celkom tak. Práve kresťanstvo je šancou pre ľudí, ktorí sa nepotrebujú hádať o moc na ulici, ale zároveň nechcú slúžiť zlému a nechcú strpieť neprávosť. Akému kresťanstvu sme sa však naučili? Krstom sme chceli zachraňovať seba a nevšimli sme si, že Ježiš sa nepotreboval krstom zachrániť. Krst viac ako na našu záchranu je prijatím života ako daru Božej lásky, je prijatím iných za bratov a sestry z Božej lásky, je prijatím sveta za priestor Božej lásky. Nemali by sme krstiť seba a svoje deti, aby sa náhodou „nič zlé nestalo“, ale preto, aby sme sa stali milujúcimi ľuďmi ako Ježiš. Ak by sa nám podarilo takto chápať Ježiša a naše kresťanstvo, brali by sme ako samozrejmosť, že ľudia v Thajsku, Indonézii a Indii sú naši blížni. S tými, ktorí potrebujú pomoc, podelili by sme sa o to, čo máme. Veď to napokon vieme. Keď som na sviatok Zjavenia Pána po druhej sv. omši spomenul, že prišli deti koledovať a poprosiť o pomoc pre chudobných v Afrike, hneď sa okrem darov pre našu farnosť vybralo ďalších desať tisíc. Novinári nemajú celkom pravdu. Naši ľudia pomáhajú. Tí, čo zlyhávajú, sú však najmä predstavitelia spoločnosti (štátni, obecní i cirkevní), ak si neplnia svoju úlohu, nezastupujú záujmy našich ľudí a neotvárajú výhľad aj na trpiacich ľudí, ktorí kdekoľvek potrebujú pomôcť.
V predvečer Nového roka sa občanom Rakúska prihovoril aj arcibiskup Viedne, kardinál Christoph Schönborn. Televízna kamera ho snímala, ako stojí na brehu oceánu v hlavnom meste Indonézie v Djakarte. Hovoril o utrpení tamojších ľudí, o potrebe solidarity, o vcítení sa do bolesti iných i o svojej rakúskej vlasti. Ľudia, ktorí ho počúvali, si mohli uvedomiť, ako práve v prepojení modlitby a spoločenskej analýzy sa hýbeme, riešime problémy a dávame zmysel svojej existencii. Chceme sa tomu učiť aj tu na Slovensku. Nech sme to najmä my kresťania, ktorí to dokážeme, ktorí prinesieme svedectvo o tom, že máme moc i pomoc toho, ktorý sa dal pokrstiť, aby splnil to, čo je spravodlivé.