Johann Baptist Metz (1928), rodák z bavorského Auerbachu, patrí už niekoľko desaťročí medzi najvýznamnejších katolíckych teológov. K sedemdesiatym narodeninám mu prišiel osobne zablahoželať kardinál Joseph Ratzinger, pričom hlavným bodom slávnostného programu bola ich spoločná diskusia o chápaní času. Asi málokto očakáva, že teológovia sa na svojich stretnutiach bavia práve o čase. Predsa, aj o čase a v súvise s ním o pravde, ktorá obstojí aj zoči-voči času.
Kresťanstvo nie je náboženstvo nad- či mimodejinné. Naopak, hlási sa k Bohu, ktorý sa prejavuje v dejinách. Teologizovať či filozofovať môžeme o Bohu aj metafyzicky, ale naozaj kresťansky sa k nemu možno hlásiť len vnútri dejín – tam, kde sa v reálnom čase odohráva vzájomná dráma Boha a človeka. Joseph Ratzinger v uvedenej diskusii vyznel ako defensor fidei (obranca viery), ktorý vytvára svoju teológiu tak, aby neotrasene obstála uprostred všetkých zmien a ohrození. Na druhej strane Johann Baptist Metz vyznel takisto ako defensor fidei, ale celkom iným spôsobom; svoju teológiu tvorí práve v ustavičnej konfrontácii s podnetmi, ktoré prichádzajú z otrasov, zranení a pochybností.
Pre Johanna Baptistu Metza mal čas už od mladosti veľmi zvláštnu podobu. Ako šestnásťročný patril k tým chlapcom, ktorých na jar 1945 poslali nacisti ako poslednú rezervu na front. Zážitok jednej vojnovej noci, počas ktorej zahynuli pri útoku spojencov všetci jeho rovesníci z asi stočlenného oddielu, poznačil navždy jeho vnímanie a myslenie. Pre kresťanstvo, teológiu a kňazské povolanie sa vedome rozhodol nie preto, aby – ako sa sám vyjadril – utlmil svoje bolestné otázky, ale preto, aby tieto otázky podržal otvorené a položil ich Bohu i ľuďom.
Po skončení vojny študoval filozofiu a teológiu v Bambergu, Innsbrucku a Mníchove. Roku 1952 získal doktorát z filozofie a roku 1961 z teológie. Roku 1954 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1963 až 1993 pôsobil ako profesor fundamentálnej teológie na univerzite v Münsteri, istý čas hosťoval ako profesor v Bostone a po roku 1993 niekoľko rokov na univerzite vo Viedni. Od roku 1969 bol poradcom vatikánskeho Sekretariátu pre neveriacich, počas synody biskupstiev SRN vo Würzburgu v rokoch 1971 - 1975, ktorá mala závery II. vatikánskeho koncilu preniesť do života katolíckej cirkvi v Nemecku, bol hlavným poradcom synody a zostavovateľom záverečného dokumentu „Naša nádej – vyznanie viery v tejto dobe“. Je členom rozličných vedeckých a kultúrnych inštitúcií a spoluzakladateľom medzinárodného teologického časopisu „Concilium“. Podnes žije v Münsteri, kde má veľa žiakov.
O Metzovi je známe, že patril k najlepším a najvernejším žiakom Karla Rahnera, ktorý je pokladaný za azda najvýznamnejšieho teológa katolíckej cirkvi v 20. storočí. V šesťdesiatych rokoch však Metz prešiel vývojom, ktorý ho priviedol k tomu, že prekonal pozície transcendentálno-idealistickej paradigmy a svoje myslenie začal budovať predovšetkým v konfrontácii s praxou a otázkami z nej prichádzajúcimi. Prax pre Metza nie je hocijakou skúsenosťou, na ktorú sa dá lacno odvolávať, ale je predovšetkým skúsenosťou s utrpením a nespravodlivosťou vo svete, ktorá by mala pôsobiť aj ako prísny korektív našich snov o šťastí, ako aj našej reči o Bohu. Kým Rahner sa usiloval hovoriť o náboženstve a viere na úrovni novovekej poosvietenskej kritiky, Metz formuluje výpovede viery predovšetkým zoči-voči námietkam, ktoré prichádzajú z praxe – preto „viera v dejinách a spoločnosti...“ Hoci Metz svojho veľkého učiteľa Karla Rahnera podrobil kritike a vytvoril novú teologickú školu, opakovane sa k nemu nezabúda hlásiť a vďačne pripomína, že vďaka jeho mysleniu dokázal nastoliť svoje vlastné tézy a otázky. Okrem Karla Rahnera výrazne Metza ovplyvnili Kant, Heidegger i Marx, tiež Kierkegaard, Bonhoeffer, Bloch, Benjamin a Habermas spolu s celou Frankfurtskou školou, ako aj židovské myslenie vôbec.
Metzovo dielo „Viera v dejinách a spoločnosti“ je textom, v ktorom je koncentrovane a systematicky predložený obsah jeho teologicko-filozofického myslenia. Ide o text, ktorý chce predstavovať praktickú fundamentálnu teológiu alebo – ako sa vyjadruje sám J. B. Metz – novú politickú teológiu. Fundamentálna teológia, kedysi nazývaná aj apológia, je jednou z disciplín katolíckej teológie, v ktorej ide naozaj o prvú a základnú (preto fundamentálnu) teológiu, ktorá skôr akoby bola rečou o Bohu z hľadiska biblickej vedy, dogmatickej, morálnej, pastorálnej teológie atď., chce byť rečou o Bohu, čo obstojí zoči-voči otázkam prichádzajúcim z filozofie a vedy, ale čoraz viac – a to je práve Metzova parketa – aj zoči-voči bolestným otázkam dejín.
Prečo sa táto teológia nazýva aj politickou? Metz hovorí presnejšie o novej politickej teológii. Politickej preto, že odmieta teológiu ako nepolitické myslenie, ktoré sa vyhýba bolestným skúsenostiam dejín, myslenie, ktoré by bolo také povznesené nad realitu sveta a konkrétnych (trpiacich) ľudí, že sa snaží všetko z tejto povznesenej pozície vysvetliť, ale málokomu dokáže v jeho realite pomôcť. O novej politickej teológii Metz hovorí preto, že už antickí Rimania mali svoje politické náboženstvo a svoju politickú teológiu (a tieto sa v určitých podobách objavujú aj dnes), ktoré odôvodňujú určitú moc a určité (mocenské) pochopenie sveta. Náboženstvo je v takomto prístupe síce zapojené do zápasu o dejiny a verejný priestor, ale súčasne zostáva v službe určitého poriadku, ktorému prepožičiava aureolu posvätného. Johann Baptist Metz hovorí o novej politickej teológii, aby jasne povedal, že presadzuje teológiu, kresťanstvo a cirkev vo verejnom priestore, nie však preto, aby nejakú moc ospravedlňoval večne daným posvätným poriadkom, ale naopak, aby v biblickom zmysle reflektoval skúsenosť s Bohom, ktorý poriadok sveta mení a stavia sa na stranu tých, čo sú daným mocenským poriadkom zneužívaní a ponížení. V nemeckom historickom a ideovom kontexte zároveň prívlastok „politická“ v súvise s teológiou pripomína dielo „Politická teológia“, ako nazval jeden svoj text Carl Schmitt, mimoriadne vplyvný filozof práva v medzivojnovom období, inak presvedčený katolík, ktorý jasnozrivo videl krízové momenty poosvietenskej demokracie, modernú demokraciu však odvrhol a načrtol víziu suverénneho vládcu, ktorý rozhoduje nie podľa práva, ale na základe získanej všemocnosti.
Metzovi nejde o politizovanie ani o teologické podopieranie nejakej suverénnej moci, a to ani v tom prípade, žeby to mala byť moc božská. Metzovi ide o teológiu, o reč o Bohu. Metzov obraz Boha je dôsledne biblický, teda patický (cítiaci s trpiacimi), nejde o žiadneho povýšeného (apatického) boha, ktorý funguje ako najvyšší svetový suverén. So svojím obrazom Boha Metz stojí dôsledne na strane moderny v jej záujme o racionalitu, pýta sa však, o akú racionalitu musí ísť, aby sme videli nielen víťazov, ale aj obete dejín. Zdôrazňuje, že humánna racionalita nejestvuje bez rozpomienky na utrpenie a neprávosť, inak sa rozpadá do čisto technickej racionality, na konci ktorej človek nie je ničím iným ako „posledným kusom prírody, ktorý ešte celkom neprešiel jej experimentovaním“.
V slovenských podmienkach môžeme počítať s tým, že viaceré silné Metzove tézy nemusia byť celkom pochopené. Mnohým môže byť blízka Metzova intencia udržať teológiu, kresťanstvo a cirkev ako relevantného aktéra vo verejnom živote, tiež jeho kritika jednostrannej modernej racionality a postmoderného sklonu k psychologizácii náboženstva. Menej sa bude možno chápať jeho zásadná kritika privatizácie viery a kresťanstva, jeho odmietanie tzv. meštiackeho náboženstva, ktoré zachraňuje seba a svojich prívržencov v ich pohodlných predstavách o šťastí (aj tých teologických), namiesto skutočnej zodpovednosti za svet, namiesto skutočnej dotknutosti bolesťami vo svete.
Pri preklade do slovenčiny sme premýšľali, ako adekvátne preložiť Metzovo časté slovné spojenie „bürgerliche Religion“. Rozhodli sme sa, že v prípade, ak Metz myslí na spohodlnenú cirkev, prekladáme nemecký pojem „bürgerlich“ ako meštiacka cirkev, meštiacke kresťanstvo, meštiacke náboženstvo. V prípade, že ide o načrtnutie historických podmienok a okolností kresťanstva v osvietenskom období, prekladáme tento pojem ako mešťan, meštiansky... V prípade, že ide o jasnú väzbu na ideály francúzskej revolúcie, a kontext to pripúšťa, prekladáme pojem „bürgerlich“ ako občiansky.
V prostredí, kde cirkev a kresťanstvo boli dlhodobo prenasledované komunistickým režimom, nemusí byť každému kresťanovi na prvý pohľad jasné, prečo toľké výhrady voči „meštiackosti“, prečo si máme robiť výčitky za nezvládnutie osvietenstva v európskej kultúre, za to, čo symbolizuje tragédia Osvienčimu, či za situáciu v tzv. treťom svete. Tieto fakty a skúsenosti Metz často označuje za inšpirácie i iritácie svojho myslenia a tvorby. Metzovi však nejde o akési žurnalistické výčitky, ale práve o obraz Boha, ktorý sa podľa neho nemôže utvárať v našej predstave a v praxi cirkvi tak, že Boh zostane nedotknutý utrpením. Metz nezľavuje zo základných evanjeliových požiadaviek. Naopak, on ich vyostruje. Ako sa raz sám vyjadril: „Za moje prepojenie politiky a teodícey sa platí vysoká cena; opätovne sa vystavuje táto politická teológia posmechu všetkých politických pragmatikov a vlastne aj všetkých politických utopistov (v rámci kresťanstva i mimo neho).“
Zaiste, Metzov prístup k teológii nie je jediný možný. Boli a budú naďalej rôzne školy a prístupy. Môže však byť ešte dnes naša teológia relevantná, ak zároveň vo svojej základnej intencii nebude v Metzovom zmysle aj politická? Skutočná teológia musí byť vždy aj politická v tom zmysle, že musí byť dotknutá svetom a jeho utrpením tak, ako bol tým všetkým dotknutý Ježiš. Toto nie je nič nové, to sú základy kresťanstva a dôvod k tomu, aby kresťanstvo malo čo povedať svetu a svet ho mohol brať vážne.