Teologické fórum

Milí priatelia. Na Veľkú noc oslavujeme Ježišovo zmŕtvychvstanie, základ našej viery. Pripomíname si, že Ježiš nezomrel, ale žije novým, osláveným životom. No rovnako dôležitá je aj otázka, aký význam malo zmŕtvychvstanie pre náš život. Tradičná teológia sa uspokojila s vysvetlením, že Ježiš nám svojou smrťou a zmŕtvychvstaním získal večný život. Vznikal dojem, že to hlavné sa odohralo mimo nás, my sme len pasívni adresáti Ježišovej spásonosnej činnosti. Novšia teológia nám pripomína náš podiel na Kristovom vzkriesení. Spolu s Kristom vstávame aj my. Sme nielen objektom Kristovej spasiteľnej činnosti, ale v istom zmysle sa pridávame k nemu, a on v nás, cez nás pokračuje vo svojom diele. Naše životy majú svoju cenu, Kristus ich ešte viac umocňuje. Počas veľkonočného obdobia často počúvame, ako vzkriesený Kristus zmenil život apoštola Pavla, hoci tí dvaja sa fyzicky nikdy nestretli. Napriek tomu mohol Pavol napísať slová, ktoré sme dnes počuli v druhom čítaní. Máme sa stať cez Krista novým kvasom, ktorý prekvasí cesto tohto sveta. Izraeliti sa na Veľkú noc symbolicky zbavovali starého kvasu, na veľkú noc sa posilňovali nekvaseným chlebom, ktorý nepodliehal skaze. Aj my máme byť takýmto nekvaseným chlebom, ktorý je pre tento svet nositeľom duchovného pokrmu. Mali by sme byť tými, ktorí v tomto svete udržiavajú nádej na pravdu, lásku, spravodlivosť a pokoj. V súvislosti so smrťou si môžeme predstaviť zástupy ľudí, ktorí žili pred nami, ktorí sa namáhali preto, aby štafetu života odovzdali až k nám. Môže nás to naplniť údivom nad tým, čo dávalo silu týmto generáciám, aby svoj zápas o dobro nevzdali. A zaväzuje nás to k tomu, aby sme v našom živote žili nielen z tela, ale z ducha, ktorý sa tento svet snaží postupne premieňať k lepšiemu. To nám hovorí dnešný sviatok Kristovho zmŕtvychvstania, na ktorom aj my smieme mať účasť. Od odvaleného kameňa Kristovho hrobu cez vieru apoštolov, cez vieru, ktorú šíril apoštol Pavol, cez nespočitateľný zástup Ježišových bratov a sestier, sa vinie dejinami cestička, po ktorej Kristus prišiel až k nám. Aj my sa máme pýtať, či je v nás tá rozhodnosť a úprimnosť, s akou žil Kristus, či sme pochopili, v čom spočíva jeho dar pre nás. Ak áno, potom aj pre nás je otvorený hrob bránou do novej budúcnosti. Bránou, ktorá nám otvára nový život napriek smrti, napriek všetkým ohrozeniam. Možno je niekedy tá brána trochu tesná, niekedy sa musíme trochu prikrčiť, aby sme ňou vládali prejsť. Profesor Hoefer hovorí, že pred časom pri rakúskom meste Krems vykopali zaujímavý nález z doby kamennej, starý asi 30 000 rokov. Bol to nález dvoch detských kostričiek, ktoré boli pochované tak, že boli starostlivo prikryté veľkou lopatkovou kosťou z mamuta. Nález dokumentuje starostlivosť, s ktorou pochovávali už pravekí ľudia svojich mŕtvych, aby ich ochránili pred divou zverou; tento nález dokumentuje, že láska protestuje proti smrti, ktorá predstavuje odlúčenie. Vlastne už vtedy človek zaobchádzal so smrťou podobne, ako sa snažíme my dnes. V tejto súvislosti si spomínam na návštevu židovského cintorína v Prahe, kde sa na malej ploche po stáročia pochovávalo, a kde prirodzene zvetrávali staré náhrobné kamene. Takýmto vrstvením hrobov a kameňov sa úroveň terénu zdvihla až o niekoľko metrov. Niečo podobné zobrazuje aj obraz Marca Chagalla. Postupné vrstvenie mŕtvych aj ich náhrobných kameňov naznačuje niečo z pokračovania života, z túžby po nesmrteľnosti. Nie pomník, ale túžba vyjadrujú protest proti smrti, proti odlúčeniu, odcudzeniu, ktoré znamená smrť. Od nás sa žiada aby sme boli nekvaseným chlebom pre nádeje tohto sveta, aby sme napĺňali tie prisľúbenia, ktoré nám Kristus dal. Snažme sa tieto nádeje nesklamať.

arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 23. 3. 2008