V Devínskej Novej Vsi máme na naše potreby pomerne malý kostol. Keď sa v nedeľu zídeme, ani zďaleka nemôže mať každý miesto na sedenie. Z času na čas sa preto objaví návrh postaviť nový kostol. Raz možno nový kostol v našej obci naozaj postavíme. Dôležitejšie je však niečo iné, a práve toto dôležitejšie môžeme spoznať, ak pozorne čítame Pavlove listy.
Pavlove listy by nevznikli, ak by nevznikli skupiny ľudí, spoločenstvá kresťanov, roztrúsené po viacerých krajinách – od Jeruzalema až po Rím. Tieto spoločenstvá veriacich kresťanov nejestvovali preto, žeby mali kostoly. Jestvovali preto, lebo dospeli k viere, o ktorej dnešný úryvok z Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi hovorí ako viere v jedného Boha a jedného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi – človeka Ježiša Krista. On je tu zvláštne nazvaný ako „výkupná obeta za všetkých“. Následne na základe tejto viery vznikali blízke vzťahy, ktorým dávali ľudia prednosť i pred vzťahmi pokrvnými, národnostnými, sociálnymi... To môže vyzerať divne, ale prvé kresťanské obce naozaj vznikali uprostred pohanského sveta ako ostrovčeky takejto viery a až postupne sa zlievali do väčších sietí a prepojení.
Je pre nás kresťanská viera aj dnes podnetom na najmocnejšie väzby a spojenectvá, ktorým by sme dali prednosť pred inými vzťahmi? Mohla by byť, ak by sme ju prežívali v tom zvláštnom význame, ktorý sa spomína v liste: Viera v Ježiša, ktorý je „výkupnou obetou“ za všetkých. Slovo výkupný poznáme v súvislosti s nejakým tovarom. Napr. tento rok sú výkupné ceny hrozna trikrát vyššie ako vlani, keďže dobrého hrozna sa urodilo málo. Aká je však výkupná cena človeka? Človek nie je tovar, a predsa sa v súvislosti s človekom píše v liste Timotejovi o „výkupnej obete“, a to dokonca za všetkých. Formulácia vznikla v čase, keď človek býval aj tovarom; v tej dobe predsa jestvovalo otroctvo. Autor listu asi prevzal svoje vyjadrenie z tejto súvislosti. Tak, ako niekto kúpil otroka, tak Ježiš nás kúpil svojou obetou. Nezaplatil peniazmi, ale „vydal seba samého“. Ako sa to dá spoznať a ako sa to ako dobrá zvesť dostane k nejakému človeku? Dostane sa cez hlásateľa, ako bol Pavol, najmä keď nejde o hlásateľa v pozícii propagátora, ale svedka, ktorý umožňuje zažiť ohlasované – v našom prípade zažiť skutočnosť, že sme vykúpení. Tak ako bol otrok v nejakom kresťanskom dome doslovne vykúpený svojím pánom, lebo pán dal svojmu otrokovi slobodu, tak je človek vykúpený niekým, kto ho uznáva, chápe, miluje, a tým ho vyťahuje, vykupuje z ničoty, hriešnosti, smrteľnosti (a strachu z toho všetkého). V súkromnom vzťahu si to vieme dobre predstaviť, keď z odvrhnutého dieťaťa sa adopciou stane milované, zdravo sebavedomé dieťa, ktoré verí, že svet je aj preň pekný a dobrý. O niečom podobnom hovorí kresťanská viera, ale už nielen v rámci jedného súkromného vzťahu, ale vzťahu každého človeka k životu ako takému: Cez Ježiša ako prostredníka k Bohu (a životu) spoznávame, že sme vykúpení, teda milovaní, prijatí, zhodnotení. Tí, čo to uveria, tí, čo to žijú a praktizujú, vytvárajú potom mocnejšie väzby ako väzby rodinné, najmä, ak by sa v rámci tých starých vzťahov prijatí, milovaní, hodnotní až tak necítili.
K listu, ktorý máme v zbierke kresťanských spisov Nového zákona nadpísaný ako Prvý list apoštola Pavla Timotejovi, treba povedať, že podľa odborníkov na biblickú literatúru ho nenapísal apoštol sám a ani nevznikol v čase jeho života, ale o niekoľko desaťročí neskôr. V antike bol taký zvyk, že dôležitý list sa označil menom nejakej veľkej autority, aby sa dodalo váhy jeho textu. Timotej bol dlhoročný spolupracovník apoštola Pavla, neskôr bol hlavným predstaviteľom cirkvi v Efeze. List na pozadí korešpondencie medzi Pavlom a Timotejom však rieši problémy kresťanov neskoršieho obdobia. Pavol je tak v liste prítomný len nepriamo a autor rozvíja jeho myšlienky pre neskoršiu situáciu. Niečo podobné robíme aj my, keď pre našu situáciu rozvíjame slová Sv. Písma. Rozvíjať by sme ich mali nielen slovne, ale aj prakticky. Napr. aj tak, že nebudeme mudrovať ako mnohí ľudia na Slovensku po tragédii, čo sa stala u nás v Devínskej Novej Vsi – že keby úrady urobili včas poriadok s nespôsobnými ľuďmi, vrah by nebol strieľal. Také uvažovanie je neprijateľné. Úrady síce vždy môžu urobiť viac, ako robia, ale násilie nemožno nijako ospravedlniť.
A skutočné riešenia aj tak pochádzajú len z toho, čo autor listu Timotejovi nazval „výkupná obeta za všetkých“. Ako som sa dopočul, 12-ročný Jožko, ktorého vrah tiež zastrelil, chodil do spoločenstva Ichtys, ktoré pre deti z ulice založili mladí ľudia aj z našej farnosti, a tiež do športového klubu, ktorý vedie náš priateľ Tom. Tom mi povedal, že chodia k nemu najmä deti z biednejších rodín, lebo je to u neho zadarmo. Ako správny kresťan nerobí pre elitu, ale „pre všetkých“. Ak takýchto spoločenstiev a iniciatív z viery v Ježiša bude viac, bude medzi nami aj viac dôvery v Boha i ľudí a nejaký nový kostol bude raz pre nás tou poslednou a najľahšou vecou, ktorú budeme potrebovať riešiť.