Včera som bol s priateľmi na filozoficko-teologickom stretnutí, kde sme sa rozprávali o tom, ako sa v súčasnosti chápu náboženstvo a morálka. Zjednodušene sa dá povedať, že v minulosti sa náboženstvo a morálka chápali ako systém, ako náuka, ktorá nám presne povie, aký je svet a čo máme robiť, kým dnes predstupujeme pred akékoľvek (náboženské) vyjadrenie ako pred umelecky zašifrované dielo, ktoré každý z nás inak vníma, inak počúva, vidí, interpretuje... Čo potom zostáva ako pevné či určujúce? Možno len ten náš stály záujem vnímať, diskutovať, počúvať... Ale platí aj to, čo pripomenul jeden môj priateľ, ktorý má štyri deti, že čím sú jeho deti väčšie, tým viac si uvedomuje, že svojim deťom má byť aj autoritou („mocou“). Bez nej by svojim deťom vlastne ublížil, lebo by sa nemali koho držať, voči komu sa profilovať, s kým sa porovnávať, voči koho autorite „protestovať“, a tak dospievať.
Ježiš bol pre svojich učeníkov autoritou a (ako sme počuli minulú nedeľu) rozprávaním o dobrom pastierovi aj jasne potvrdil, že tou autoritou chce byť. Zároveň si dal námahu, aby vysvetlil, ako to myslí; povedal, že ľudí nepokladá za stádo, nad ktorým chce vládnuť, ale za dôverných priateľov, s ktorými si chce rozumieť a dôverovať. V podobnom duchu pokračuje evanjelium aj dnes, keď čítame, že Ježiš o sebe hovoril ako o ceste, pravde a živote.
Ponúkať sa niekomu ako cesta, pravda a život – to znie dosť odvážne či náročne. Až by sme sa toho mohli zľaknúť. Keď sa pozrieme do Jánovho evanjelia, skadiaľ tento silný Ježišov výrok pochádza, všimneme si, že tá časť evanjelia, ktorú sme dnes čítali (kde Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré pripraví v dome nebeského Otca, a o tom, že on sám je cestou k Bohu Otcovi) patrí k Ježišovej rozlúčkovej reči pri poslednej večeri. V predchádzajúcej kapitole nájdeme rozprávanie o tom, ako Ježiš pred večerou umyl svojim priateľom nohy a ako im aj vysvetlil, čo to znamená – že autorita vedúceho spočíva v službe ostatným. Potom však označil Judáša za zradcu a hovoril o svojom odchode; myslel tým aj svoju smrť. V danej ťaživej atmosfére mu začali apoštoli klásť otázky, kam to chce vlastne ísť a čo tým myslí... Musel im povedať, že na to nateraz nemajú, aby ho pochopili, a keď sa zvlášť Peter dušoval, že on sa na to cíti, aby za neho i život položil, musel mu Ježiš povedať, že žije v sebaklame a že ho do rána stihne zopárkrát zaprieť. Apoštoli sa potom ešte nástojčivejšie pýtali, ako to myslí a kam ide. Ježišov výrok, že je „cesta, pravda a život“, bol odpoveďou na ich otázky. Čo im Ježiš touto odpoveďou vlastne povedal? Kľúčovým pojmom je slovo cesta – on je cesta. Keď je cesta, tak pre Ježišových nasledovníkov nebude hlavnou nejaká teória, ale on sám. On – teologicky povedané – historický Ježiš Nazaretský, jeho reč a spôsoby, a ešte viac Ježiš oslávený Bohom, teda vzkriesený Kristus, ktorý sa dáva poznať ako Bohom po svojej smrti prijatý, a to tým, že vstupuje do našich životov, premieňa nás, motivuje nás, vťahuje nás na svoju cestu tak, že aspoň občas dokážeme nezradiť, nezaprieť, že aspoň občas dokážeme chápať a milovať ako on.
Keď máme problémy, keď sme v neistote – či už ide o jednoduchšie veci (bežné úlohy v zamestnaní, pri výchove detí) alebo aj väčšie (neláska, utrpenie, smrť) – môžeme sa pokúsiť ten problém obísť. Vtedy pozeráme televíziu, vypijeme si, bezmyšlienkovite sa vyrozprávame, nemyslíme; alebo sa ten problém pokúsime zdolať nejakým cvičením a modlením, či poučením, čítaním nejakej knihy; alebo zasvätením sa, vydaním sa na cestu s niekým, kto nás inšpiruje. To posledné riešenie by sa mi zdalo ako najviac kresťanské. Mať niekoho, kto ma zasvätí do života, kto ma podrží a inšpiruje... Keď občas listujem vo farebných časopisoch alebo keď vidím v televízii, kto je populárny (najmä v ľahšej hudbe), a vidím, že títo ľudia, z ktorých mnohí majú umelecký talent, zároveň veľa drogujú, pijú, fajčia a striedajú partnerov ako šaty, a že títo ľudia sú „ideálom“ pre našu mládež, tak mi je z toho zle. Potom si ale uvedomím, že normálny človek nehľadá predovšetkým zábavu a vzrušenie, ale oporu a priateľstvo – niekoho, kto ma podrží. A tak si poviem, že mojou úlohou nie je pohoršovať sa nad hlúposťami doby, ale ponúknuť seba a iných (nás veriacich kresťanov) ako tých, čo vedia podržať. Boli sme raz na návšteve u starého kňaza, teológa, spisovateľa v jednom kláštore vo Švajčiarsku. Priateľ ho chcel vidieť a počuť, lebo čítal od neho knihu o zvládaní bolesti. Teraz bol ten kňaz sám vážne chorý, fungoval len na silných liekoch. Keď sa ho priateľ spýtal, čo hovorí na tú svoju knihu, na to, čo tam napísal o zvládaní bolesti, hodil rukou a povedal: „Viete, dôležité je v takej situácii len jedno. Či vás má vtedy kto podržať za ruku...“
A tak napriek obavám, že sa naši mladí ľudia dajú ľahko ohlúpnuť, dúfam, že si všímajú, kto ich vie podržať za ruku (duchovne i telesne), a tiež, napriek vedomiu o vlastnej slabosti, dúfam, že aspoň niekedy niekoho dokážeme podržať za ruku. A najmä, že sa dokážeme držať tej ruky či toho usmernenia, ktoré nám ponúka Ježiš Kristus. On sám ponúka, nemusíme prosíkať.