Izolácia je z týchto dvoch princípov jednoduchšia, nevyžaduje si námahu vychádzania zo seba, stačí konzervácia toho obranného valu, ktorý nám nadelila príroda. Nájsť si spoločenstvo druhých znamená vyjsť zo seba, prekonať určité prekážky, určitú obranu aj zo strany tých druhých, čo niekedy nebýva jednoduché. Ľudská spoločnosť, aby napomohla prepájaniu ľudí navzájom prijala aj určité pravidlá, ktoré vzájomný styk ľudí uľahčujú.
Jedným z pilierov spoločenstva, toho, čo spája ľudí dohromady je pohostinnosť. Pohostinnosť znamená otvorenie sa pre druhého človeka, ktorý nám na začiatku môže byť úplne cudzí. Pohostinnosť znamená prijať druhého a poskytnúť mu všetky práva hosťa. Vznešenosť postavenia hosťa naznačujú aj rôzne príslovia. My na Slovensku máme príslovie Hosť do domu, Boh do domu. V latinčine sa používalo Venit hospes, venit Christus. Nemci zase hovoria Ist der Gast auch ganz schlecht, trotzdem hat er das erste Recht. Toto všetko naznačuje, že štatút hosťa v rôznych kultúrach predstavoval niečo posvätné. Pretože tým sa človek otváral pre spoločenstvo s inými. Vidieť v druhom Krista, vidieť v druhom Boha.
Preto nás neprekvapuje rozprávanie o Abrahámovej pohostinnosti, ktorá mala tiež posvätný charakter. Abrahám v neznámych pocestných, ktorých prijal do svojho domu, videl samotného Boha, božích poslov, ktorý sa mu na záver aj bohato odmenili. Pohostinnosť znamená obojstrannú zraniteľnosť v tom dobrom slova zmysle. Na jednej strane hosť sa vydáva do rúk svojho hostiteľa, na druhej strane hostiteľ riskuje zneužitie svojej otvorenosti, pohostinnosti. Situácia hosťa a rovnako aj hostiteľa je v niečom podobná situácii Adama, ktorému Boh vyňal z boku rebro, aby mu utvoril spoločníčku. Vyňatie rebra symbolicky znamenalo otvorenie sa pre iného, odokrytie obranného valu - štítu, ktorým sa chránime pred možnými ohrozeniami.
Dnešné čítania túto situáciu osvetľujú z rôznych uhlov. Na jednej strane nás situácia pohostinnosti varuje, aby sme ju nekonali len navonok. Aby sme ju - podobne ako hocaké iné dobro - nerobili len na obdiv tých ostatných. Aby nám neslúžila len na získanie si obdivu, či rešpektu iných. To si musíme ustrážiť sami. Ale samotná pohostinnosť, stretnutie s druhým človekom nás vždy vedie aj ďalej - vedie nás k tomu, aby sme svoj vzťah k nemu očisťovali, napriek tomu, že to niekedy stojí aj čas a námahu.
Ježiš nás zase v evanjeliu varoval pred tým, aby sme pri pohostinnosti neustrnuli len vo vonkajšku. Pretože pohostinnosť má svoj vonkajší rámec, ktorým je niečo materiálne, čo poskytujeme hosťovi, ale má aj svoj vnútorný rámec, ktorým by mala byť „pohostinnosť srdca". Pohostinnosť srdca znamená ochotu prijať toho druhého do svojho života, aj keď niekedy len na čas - alebo aj tak, že to ďalšie spoločenstvo sa udeje už len vo forme modlitby.
List z dielne apoštola Pavla, listo Kolosanom nám pripomína, že Kristus prekonával rozdiely, ktoré boli medzi ľuďmi. Kríž znamenal úplnú otvorenosť Krista, totálnu pohostinnosť voči všetkým. Znamenal to najkrajnejšie otvorenie sa pre ostatných, znamenal doslovne otvorený bok ako znak ochoty prijať nás, všetkých. Preto je aj pre Ježišových učeníkov kríž tak dôležitý, preto sa ho aj my snažíme prijímať do svojich životov. Pretože ak žijeme Kristov kríž naozaj, potom aj my prekonávame rozdiely medzi ľuďmi. Povedané slovami sv. Pavla v Kristovom kríži už prestáva byť dôležité, či je niekto Slovák, Maďar, Žid, či pohan. Kristov kríž nás vedie k otvorenosti voči tým druhým. Kristov kríž nás vedie k tomu, aby sme aj my spájali to, čo je rozdelené.
Iste to nie ľahké, preto ale aj my sa spolu so sv. Pavlom a s prvými kresťanmi učíme Kristovej múdrosti, snažíme sa byť dokonalými v Kristovi.
arbet.viliam@orangemail.sk