Vo verejnom živote občas poletujú slová „popularita“ a „populizmus“. Tieto slová pochádzajú z latinského „populus“, teda ľud. V staršom slovníku cudzích slov som sa dočítal, že „populári“ boli v antickom Ríme príslušníci politickej skupiny, ktorá sa usilovala o prerozdelenie pôdy v prospech nemajetných občanov, a „populista“ že je ten, kto si všíma život ľudu, obyčajných ľudí. Dnes popularitou označujeme obdiv voči niekomu a slovo populista sa používa temer ako nadávka. Za populistu pokladáme človeka, ktorý sa o priazeň ľudí uchádza príliš, ktorý ľudí klame a zavádza.
Za takého zlého populistu pokladali židovské elity aj Ježiša. Mysleli si o ňom, že ľuďom nebezpečne múti hlavu – nábožensky i politicky. Ježiš konfrontáciu so svojimi kritikmi prijal a rozprávaním o dobrom pastierovi postavil otázku: Kto je teda ten dobrý a kto zlý populista? A komu naozaj záleží na ľuďoch? V tých časoch sa pre človeka, ktorý sa o iných staral, kto bol lídrom, patrónom, priateľom či vodcom bežne používalo označenie pastier, dobrý pastier. Za takého pastiera boli pokladaní bohovia, králi či hrdinovia v celom starom Oriente. Preto aj Ježiš použil toto označenie. V Ježišovej reči však zaznel aj silný konfrontačný tón, keď povedal, že všetci, čo k ovciam prichádzajú mimo neho, sú zlodeji a zbojníci.
Reč o dobrom pastierovi sa v Jánovom evanjeliu nachádza na začiatku 10. kapitoly. Ak sa pozrieme do predchádzajúcej kapitoly, všimneme si, že sa v nej píše o uzdravení slepca. Príbeh o jeho uzdravení skončil hádkou s farizejmi o tom, kto je vlastne slepý, kto verí správne a kto ľudí zavádza... Stotožnenie sa Ježiša s dobrým pastierom je pokračovaním tejto konfrontácie a akousi Ježišovou sebaobranou. Nie farizeji, ale Ježiš je dobrý pastier, nie úzkoprsé dodržiavanie zákona zachraňuje, ale vzťah! Blízky vzťah je opísaný pripomienkami: Ovce poznajú dobrého pastiera po hlase, on ich pozná po mene, stará sa im o pokrm, má ich dôveru... Toto opísanie blízkeho, dôverného vzťahu, neslúžilo len vymedzeniu sa voči židovským farizejom, ale aj voči antickým gnostikom: Ani náuka farizejov, ani gnostikov (zdôrazňujúca pyšný intelektualizmus a sebavykúpenie) nevedie k záchrane, ale dôverný vzťah Boha k nám, Božia láska zjavená v Ježišovi.
Obraz dobrého pastiera je dnešným ľuďom asi dosť vzdialený, pastierov ako hrdinov veľmi nestretávame. Hrdých pastierov, sebavedomých majiteľov oviec a dobytka, sme mohli kedysi stretnúť napr. medzi goralmi alebo na detvianskych lazoch. Dnes už veľmi nie, predsa dúfam, že obrazu dobrého pastiera z evanjelia dokážeme porozumieť. V súčasnosti naši novinári často porovnávajú politikov, ktorí ako-tak zachovávajú zákony a ľuďom nič extra nesľubujú, s tými, čo robia všetko preto, aby boli stále obľúbení, a tieto dva postoje kladú do protikladu. Jestvuje však aj iná možnosť – hľadať niekoho, kto má ľudí naozaj rád, niekoho, komu na ľuďoch naozaj záleží. Bárs by sa takéto typy ľudí v hojnom počte vyskytovali aj v obecnej a veľkej politike! Ale v prvom rade nejde o politiku. Nie náhodou si Ježiša ako dobrého pastiera osvojila predovšetkým cirkev. „Vojsť cez Ježiša“ k ovciam znamená pristupovať k ľuďom v Ježišovom duchu, vytvárať vzťahy, aké on vytváral, prežívať život ako dar, nie ako boj o miesto na slnku. V cirkvi sa obraz dobrého pastiera často posúval na biskupov a kňazov, čo malo svoje dobré dôvody. Musíme si však uvedomiť, že skutočne dobrým pastierom je len Bohom oslávený Ježiš, až v odvodenom význame sú to kňazi, a potom takým dobrým pastierom a priateľom, v dobrom slova zmysle populistom, má byť každý z nás, každý kresťansky veriaci človek. Minulú nedeľu som spomínal príklad jednoduchého muža z jednej farnosti v Brazílii, ktorý tam vedie bohoslužby a múdro ohlasuje evanjelium napriek tomu, že nevie ani čítať. Vie však citlivo prežívať Božie slovo a prenášať ho do praktického života. Na viacerých podobných ľudí si spomínam ešte z čias prenasledovania cirkvi v našej vlasti. Mnohí verejní i tajní kňazi, a tiež v súkromí pracujúci katechéti sa obetavo venovali blížnym a šíreniu evanjelia, hoci mali svoje rodiny a zamestnanie. Ale už vtedy som si všimol, že aj medzi kresťanmi sú veľké rozdiely. Keď som pôsobil ako mladý kňaz v Trnave, viacerí veriaci študenti, čo navštevovali školy v Bratislave, mi rozprávali, ako ich tu oslovili katolíci z tzv. tajnej cirkvi. Mnohí sa tomu potešili, ale niektorí sa mi prišli i posťažovať, že oni chcú rásť vo svojej viere a aj niečo urobiť pre Ježiša Krista vo svete, ale naivné mudrovanie nad Bibliou, opakovanie si morálnych poučiek a boj s komunistami nepokladajú za prvoradý. Za prvoradé pokladali pozornosť voči starostiam ľudí, štúdium aktuálnych prúdov vo vede, filozofii a teológii, tiež priateľské a slobodomyseľné zmýšľanie. A ja som im dal za pravdu.
Lebo dobrými pastiermi neboli farizeji, ale Ježiš. Napriek tomu, že mu nadávali do populistov. Podobne je to dnes. Dokážme teda rozpoznávať skutočného ducha Ježišovej sily, lásky a slobody a prinášať ho medzi nás, ľudí dnešného sveta!