Arcibiskup S. Zvolenský nám poslal pozdrav z príležitosti blížiacich sa bratislavských misií približne v tomto znení: „Aby sme si mohli odovzdať obohacujúcu skúsenosť s Ježišom pre náš život, zrodil sa plán misií pre Bratislavu, ktoré sa budú konať v októbri tohto roku. Od 16. X. do 24. X. 2010 bude v bratislavských kostoloch pôsobiť 24 misijných tímov (rehoľných kňazov). Počas týždňa misií vo farnostiach sa nám títo misionári prihovoria na rôzne témy a bude poskytnutý priestor na sviatosť pokánia a duchovné rozhovory. Podrobnejšie programy budú vyvesené v kostoloch a na internete (misieba.sk). Týždňu farských misií bude predchádzať týždeň (10. X.-16.X.), v ktorom sa uskutoční viacero programov najmä v Starom meste. V nedeľu 24. X. bude v katedrále slávnostné zakončenie celobratislavských misií a požehnanie misijného kríža. Prosím všetkých o modlitbu za úspech našich misií. Tiež pozývam 12. IX. 2010 na výročnú púť do Marianky, kde chceme prosiť o Božiu milosť pre naše mesto. Mnoho ľudí po celom Slovensku sa modlí za naše mesto, za Bratislavu, a to dáva nádej, že sa mnohí priblížia k Bohu. My sami buďme prvými, ktorí uveria, že Boží Duch pôsobí v nás a cez nás...“
Dúfame, že v ostatných dňoch sa naozaj veľa ľudí modlí za Bratislavu a zvlášť za našu Dev. N. Ves. Niektorí však len komentujú tragické udalosti, ktoré sa u nás tento týždeň stali, aj to často nerozumne a bez citu. O to je dôležitejšie (slovami pána arcibiskupa) konať ako ľudia, ktorí dovolia, aby v nich a cez nich pôsobil Boží Duch. Čo to však je – také pôsobenie Božieho Ducha? Keď sa zaľúbia dvaja ľudia a keď sa po istom čase rozhodnú byť svoji (keď tomu uveria, že to bude pekné), je to náhoda, je to osud, alebo je to z Božieho Ducha? Náhoda môže byť to, že sa prvýkrát vôbec stretli a uvideli. A osud sú okolnosti, ktoré sú popritom dané a za ktoré nemôžeme. Ak však hľadám to najlepšie, čo môžem urobiť sám za seba vo svojej zodpovednosti (napr. pre nejaký vzťah), ak sa pritom pýtam po tom najlepšom, čo ma môže ovplyvniť a viesť, to je potom tvorba, nie náhoda ani osud. A takúto tvorbu (vzťahov, ale i života v celku), keď sa deje osvietená Ježišovým slovom a životom, potom nazývame tvorbou z Ducha, konaním „z Božieho Ducha“.
Na dnešnom úryvku z listu apoštola Pavla možno vidieť, čo znamená takéto konanie z Ducha. Pavlov list Filemónovi je celkom osobný; tohto muža apoštol dobre poznal z mesta Kolosy, kde Filemón patril k popredným kresťanom. Zaiste to bol aj bohatý človek. V tej dobe mali bohatí ľudia otrokov. Mal ich aj on. Jeden z nich menom Onézimos ušiel a navyše svojho pána asi aj okradol. Či už náhodou alebo cielene stretol sa utečený otrok Onézimos s Pavlom, pravdepodobne vo väzení, kde bol každý z iného dôvodu. (Mohlo to byť v Cézarei alebo v Ríme v r. 58-63.) Pavol píše, že Onézima zrodil v žalári, čím chce povedať, že ho priviedol k viere a pokrstil ho. Zaujímavé je, ako Pavol ďalej riešil problém. Onézima presvedčil, aby sa vrátil k svojmu pánovi, kam podľa vtedajších zákonov patril. V sprievodnom liste Pavol zároveň naznačil, že rozhodnutie – čo ďalej s Onézimom – mohol urobiť aj sám, ale nechcel to urobiť bez Filemóna. A tak to rozhodnutie prenecháva na neho; v jasne naznačenej nádeji, že Filemón ho už neprijme ako otroka, ale ako brata v Kristovi a daruje mu slobodu.
Všimnime si na tomto príbehu, čo pre Pavla (ale aj ostatných) znamenalo konať z Božieho Ducha. Vďaka viere v Krista prišli k novému zmýšľaniu a zmene vzájomných vzťahov. K tomuto zmýšľaniu neboli dotlačení zvonka, ale nastala v nich. Otrok sám seba prestal brať ako otroka a majiteľ otroka zasa prestal vidieť sám seba predovšetkým ako pána a majiteľa. Vďaka viere začali sa vidieť ako bratia v Kristovi. Kresťanské obce v starovekom svete začali takto zvnútra vytvárať ostrovy slobody a bratstva. Za komunizmu sme takéto skupiny, ktoré sa odchyľovali od „normálnej“ neslobody a tuposti, volali ostrovmi pozitívnej deviácie (pozitívnej vyšinutosti). Ak bol normálny svet tým, čo sa úradne predvádzalo, tak to lepšie mohla byť len pozitívna úchylka od takého normálu.
Negatívna vyšinutosť je naopak to, čo sa stalo v pondelok 30. augusta v Dev. N. Vsi. Veľmi ma nezaujíma bezprostredná príčina tejto tragédie. Viac ma trápi, že takéto boľavé udalosti sú dôsledkom toho, že naším „normálnym“ svetom sa čoraz viac stáva svet špinavosti, neľudskosti a surovosti. Na uliciach, v zamestnaní, na štadiónoch, v médiách, doprave, politike... O to viac potrebujeme vytvárať ostrovčeky pozitívnej deviácie – ako kresťania sa máme vyšinúť z trápnosti a biedy dnešného „normálu“ smerom ku Kristovi. Ak bude takýchto ostrovčekov dosť, bude viac čistoty, kultúrnosti, ľudskosti. Bude viac viery, že Boh je pri nás a zdravé svedomie a ľudskosť zvíťazia!