Keď náš zástupca pri návšteve u pána veľvyslanca Švajčiarskej konfederácie spomenul, že na našom sympóziu bude tento rok reč o Hansovi Küngovi, pán veľvyslanec sa prekvapil a spýtal sa, či to nie je pre nás príliš odvážne. Nemyslím, skôr naopak, kto sa chce dnes k niečomu teologicky vyjadriť a zároveň kompetentne hovoriť aj o problematike sveta – ten dnes nemôže nezohľadniť Hansa Künga.
Treba povedať, že „odvážni“ sme boli už viackrát. Okrem toho, že sme pána profesora Künga mohli pred rokom aj osobne navštíviť, sme sa potom na sympóziu TF venovali jeho teologickému dielu, a teraz opäť, len s tým rozdielom, že tentoraz ide viac o Küngov odkaz pre svet (inak tiež vychádzajúci z teológie), pre svet, ktorý v ostatných desaťročiach dostal pomenovanie globálny alebo globalizovaný. My sme tento Küngov odkaz pochopili aj ako výzvu pre kresťanov brať vážne dnešný svet a hľadať odpovede na otázky, ktoré súčasnosť prináša.
Na našom sympóziu už viackrát zaznelo, že súčasná podoba sveta sa k nám dostáva cez úkaz „verejnosti“ a že kresťanstvo nemôže túto aktuálnu „verejnosť“ vnímať inak ako osobitnú výzvu. Ja sa pokúsim ukázať, že pozorné vnímanie sveta z kresťanskej strany nie je niečo celkom nové a že zodpovednosť za svet nie je tzv. horizontalizáciou kresťanského posolstva, ale je v súlade s chápaním cirkvi ako slúžiaceho znamenia spásy pre svet, čo následne prináša svoje konkrétne dôsledky.
Étos a viera
V akom zmysle je dnešný globálny svet výzvou pre kresťanstvo? O globálnom svete sa hlasnejšie začalo hovoriť po skončení bipolárneho rozdelenia sveta na Východ a Západ, kde bipolaritu tvorili dva proti sebe stojace a vzájomne sa strážiace politické, vojenské, ekonomické a vlastne aj dva hodnotové systémy. Bipolárny svet nahradil svet multipolárny, viac pluralistický, globálny, v ktorom nie je jasná hranica medzi priateľmi a nepriateľmi, v ktorom sa menia centrá politickej a ekonomickej moci a v ktorom sa nanovo prehodnocuje aj pozícia náboženstiev. Náboženstvá sa v tomto globálnom svete pokladajú na jednej strane za jeden z hlavných zdrojov konfliktov (týka sa to najmä monoteistických náboženstiev), na druhej strane sa do nich vkladajú nádeje ako do možných zdrojov étosu vo svete.
Najviac sekularizované sú v súčasnosti európske krajiny. V európskom prostredí sa v ostatných rokoch odohráva aj zápas o pozíciu náboženstiev vo verejnom živote. Niektoré (najmä fundamentalistické) náboženské kruhy sa snažia o reštaurovanie mocenskej pozície vo verejnosti, iné naopak rezignovali na akýkoľvek zápas o verejný priestor a vplyv, uspokojac sa s vplyvom na súkromnú sféru ľudskej existencie. Predpokladám, že mnohí z nás spolu s H. Küngom patríme k ľuďom, ktorí odmietajú, aby sa náboženstvo usilovalo o dominantnú mocenskú pozíciu podľa modelov zo stredoveku, ale odmietame tiež technokratický, neetický a nenáboženský globálny svet. Záleží nám na svete, v ktorom nebude globálna len ekonomika, ale aj hodnoty – povedané s H. Küngom – svetový, globálny étos.
Étos je podľa Künga základný mravný postoj (H. Küng, Světový étos – Projekt, Zlín 1990, 33.) alebo tiež záväzný základný konsenzus o spoločných hodnotách, kritériách a postojoch. Pre veriacich ľudí je tento étos zakotvený vo viere v prvú a poslednú skutočnosť sveta (v Boha), ale z humánnych dôvodov ho môžu zdieľať aj neveriaci ľudia. Étos nemá náboženstvo nahradiť, nejde o nahradenie vyučovania náboženstva etickou výchovou; étos a náboženstvo sa majú dopĺňať. Náboženstvo bez etického a humánneho rozmeru je nepresvedčivé, ale nepresvedčivý je aj étos uzavretý pred transcendenciou a religiozitou. Napokon, píše Küng, „étos je náboženstvom nesený, motivovaný a konkretizovaný“. (H. Küng, Světový étos pre politiku a hospodářství, Praha 2000, 175-177.)
Presne v tomto zmysle nám ide o kresťanstvo, ktoré nebude svetu, jeho problémom odcudzené, ktoré nebude smerovať k dogmatizmu a sektárstvu, ktoré sa však ani nebude nábožensko-motivačne vyprázdňovať, ale bude akcentovať svoj oslobodzujúci a humanizujúci charakter daný Ježišom Kristom. Takéto kresťanstvo bude zaiste naďalej rozvíjať to, čo nazývame kresťanskou etikou – a ako vieme, tiež je to etika v zmene a vývoji – a bude rozvíjať aj možnosti spojenectva s tými inak veriacimi a inak humánnymi, s ktorými kresťanov spája zodpovednosť za svet. H. Küng urobil veľa pre to, aby tými zodpovednými za svet boli práve náboženstvá a ich predstavitelia.
Dôležité je pripomenúť, čo hovorí H. Küng vo svojom predhovore k „Deklarácii parlamentu svetových náboženstiev“ (Vyhlásenie k svetovému étosu), že „svetový étos neredukuje svetové náboženstvá na etický minimalizmus, predstavuje však minimum toho, čo je dnes svetovým náboženstvám v otázke étosu spoločné“. (H. Küng/K.-J. Kuschel, Prohlášení ke světovému étosu, Brno 1997, 5. Vo viacerých súvislostiach sa tu H. Küng zmieňuje najmä o štyroch princípoch: Ochrana života, vlastníctva, cti a partnerských vzťahov.) V inej súvislosti H. Küng píše, že étos je vždy protikladný k empirickej skúsenosti, lebo nie je tým, čo „je“, ale tým, čo sa „má“ stať. (H. Küng, Was ich glaube, München 2009, 74.)
Zaiste, aj medzi kresťanmi sú ľudia, ktorí sú voči takýmto iniciatívam za spoločný svetový étos skeptickí. Neviem celkom posúdiť, nakoľko k nim patrí aj pápež Benedikt XVI., ktorý na jednej strane ocenil Küngovu prácu ohľadom projektu svetový étos a dialógu svetových náboženstiev, keď sa vyjadril, že Hans Küng sa v tejto činnosti našiel a že hľadanie etických základov pre súčasné konfrontujúce sa kultúry je naskrze potrebné. (J. Ratzinger, Werte in Zeiten des Umbruchs, Freiburg im Br. 2005, 28.) Na druhej strane Ratzinger napísal, že racionálna, etická alebo náboženská formulácia o základných hodnotách sveta, na ktorej by sa všetci v dnešnom interkultúrnom svete dohodli, nejestvuje. Preto aj tzv. svetový étos pokladá za abstraktný pojem. (J. Ratzinger, Werte, 38.) Mierne je optimistický pri hľadaní korelácie medzi vierou a rozumom a za najvhodnejších partnerov pre dialóg v tomto smere pokladá kresťanskú vieru a západnú sekulárnu racionalitu. Vyznáva sa zo skúsenosti, že v rozhovoroch so sekulárnymi ľuďmi dospeli spolu k názoru, že konsenzus o hodnotách má svoje hranice, teda že by malo niečo jestvovať, čo nepodlieha väčšinovému rozhodnutiu v diskusii. Ale čo to je, ktoré sú to hodnoty? „Môže to byť azda Desatoro, veď ono nie je osobitným vlastníctvom kresťanov a židov“, dôvodí J. Ratzinger.
Páči sa mi, ako Ratzinger pripomína, že viera nenahrádza rozum, ale prispieva k evidencii podstatných hodnôt. Viera totiž týmto hodnotám dáva dôveryhodnosť experimentom života vo viere, ktorá následne rozum lieči a osvecuje. Ratzinger pripomína i svedectvo martýrov, ktorí v nedávnej dobe často postavili hrádzu excesom politickej moci, a tak prispeli aj k uzdraveniu rozumu. (Pozri, J. Ratzinger, Werte, 26-27.)
Kresťanstvo a jeho posolstvo pre svet
Pri pohľade na dnešný svet a súčasnú cirkev, na stav súčasného kresťanstva sa musíme spolu s H. Küngom pýtať: „Môže ešte kresťanstvo ponúkať svetu orientáciu? Nemáme o kresťanstve skôr pochybovať? Nie je kresťanstvo viac súčasťou problémov sveta ako ich riešením? (H. Küng, Was ich glaube, 214.)
V „starom“ kresťanskom svete vidíme už dlhší čas jednoznačnú tendenciu odchodu od kresťanstva. K čomu? Okrem nenáboženského spôsobu života ide najmä o východoázijské náboženstvá, ezoterické hnutia a rôzne ďalšie alternatívne kulty. Na tomto smerovaní majú kresťanské cirkvi svoj podiel viny. Podľa Künga oficiálna katolícka cirkev si škodí napr. takými postojmi, ako je autoritárstvo, diskriminácia žien, sexuálna zakomplexovanosť, vyhýbanie sa dialógu, intolerancia k inak zmýšľajúcim. Protestanti zasa podľa neho hrešia postojmi ako je úzkoprsosť, provinčnosť a názorová nevyprofilovanosť (bezbrehosť).
Na druhej strane však posolstvo kresťanstva je stále veľkou výzvou pre ľudský život. H. Küng sa pýta: Vieme si predstaviť, aký by bol náš svet bez Desatora, ktoré sme zdedili zo Starého zákona, alebo bez Ježišovej Reči na hore z Nového zákona, bez jeho prikázania lásky k blížnemu, vrátane lásky k nepriateľovi? Ak sa dnes odchádza od kresťanstva, tak najmä vtedy, keď je málo kresťanské. Ale čo je podstatne kresťanské? Určite to nie sú v prvom rade nezrozumiteľné dogmy a vznešené morálne princípy, teórie a svetonázory, ale živá historická postava Ježiša z Nazaretu, zdôrazňuje H. Küng.
Kresťana potom definuje ako človeka, ktorý sa na svojej životnej ceste usiluje najmä svojimi činmi orientovať sa na Ježiša Krista. Aby neprišlo k omylu, že ide o nejaké duchovné snívanie, oplatí sa citovať H. Künga, ako si jasne uvedomil, čo je podstata kresťanskej spirituality: „Táto opravdivá kresťanská spiritualita sa mi zriedkakedy ukázala tak jasne, ako po mojej bohoslužbe v slumoch v San Salvadora, v tom kostole, kde bol arcibiskup Oscar Romero, angažovaný obranca práv svojho ľudu, zastrelený 24. marca 1980 z auta priamo pri oltári. Vtedy som pri natáčaní filmu „Svetové náboženstvá“ v časti o kresťanstve myslel aj na evanjelického účastníka odporu Dietricha Bonhoeffera (popraveného nacistami r. 1945), na amerického obhajcu ľudských práv Martina L. Kinga (zastreleného r. 1968) a na poľského kňaza Jerzyho Popieluszka (zavraždeného poľskou štátnou políciou r. 1984)... Títo všetci spolu ukázali svetu i mne, že taká spiritualita sa dá žiť dokonca až po násilnú smrť.“
O dôvode svojej kritičnosti voči cirkvi H. Küng píše: „Moja kritika cirkvi pochádza v tom najhlbšom zmysle z bolesti nad diskrepanciou medzi tým, kým bol tento historický Ježiš, čo zvestoval, žil, o čo bojoval, prečo trpel, a tým, čo dnes reprezentuje hierarchická cirkev... Preto najnaliehavejšie a najoslobodzujúcejšie pre našu kresťanskú spiritualitu je následne to, že sa nebudeme orientovať v našom kresťanstve teologicky ako aj prakticky až tak veľmi na tradičné dogmatické formulácie a cirkevné poriadky, ale opätovne viac na jedinečnú postavu, ktorá dala kresťanstvu svoje meno... Kritériom tejto orientácie však nesmie byť vysnívaný, ale len ten naozajstný, historický Kristus.“ (H. Küng, Was ich glaube, 218-219.)
H. Küng bráni úctu ku všetkým náboženstvám a vyjadruje pohoršenie nad tým, ako si niektoré kruhy v Európe urobili čnosť z výsmechu toho, čo je veriacim ľuďom sväté. (Spomína napr. prípad s uverejnením karikatúr proroka Mohameda v dánskej tlači r. 2006.) Zároveň zdôrazňuje, v čom vidí jedinečnosť Ježišovej postavy. Uvádza niekoľko príkladov, v čom môže dnes spočívať prax Ježišom ohlasovaného Kráľovstva: „Nenechať sa v čase burzových horúčok a zhodnocovania akciových kurzov ovládnuť túžbou po peniazoch a úspechu; nenechať sa v čase oživenia imperialistickej politiky posadnúť vôľou po moci; nenechať sa v časoch bezpríkladného odtabuizovania a neobmedzovaného konzumizmu zotročiť sexuálnym pudom a žiadostivosťou po pôžitkoch a zábave; zasadiť sa práve v týchto časoch, keď sa zdá, že len výkonom sa meria hodnota človeka, za ľudskú hodnotu slabých, neproduktívnych a chudobných.“ (H. Küng, Was ich glaube, 221.)
Pre kresťanov, ktorí chcú dnes nasledovať Ježiša, má byť samozrejmosťou dodržiavanie elementárnych prikázaní ľudskosti (nezabíjať, neklamať, nekradnúť, nezneužívať sexualitu), čo ich spája s mravnými požiadavkami iných náboženstiev – základom svetového étosu. Ale súčasne (ako to poznáme z Reči na hore) máme vidieť, že Ježiš zradikalizoval mravné požiadavky. Nie ako všeobecný zákon, ale ako pozvanie riskovať od prípadu k prípadu a učiť sa kreatívnej láske – láske bez sentimentality, ktorá každého rešpektuje a nepriateľa nechce navždycky nechať nepriateľom. Vtedy sa kresťanská spiritualita ukáže, čím je – radostnou, oslobodzujúcou spiritualitou nenásilia, spravodlivosti, milosrdenstva a pokoja. Spiritualita, ktorá nekladie na plecia ľudí zbytočné mravné bremená; spiritualita, ktorá spája a nerozdeľuje. Spiritualita, za ktorú však treba zaplatiť jej cenu.
Kresťanstvo a cirkev – služba svetu
Kresťanstvo ako náboženstvo má svoj cieľ podobne ako iné náboženstvá v tom, aby pomáhalo človeku spoznať, čo je v živote posvätné resp. priamo Božie, a nadviazať s tým vzťah. Pomáha vyjadriť a žiť úctu voči Bohu, ktorý je poznávaný ako svätý, žehnajúci a obdarujúci. Na toto nadväzuje morálka, normy a konkrétna prax v osobnom i verejnom živote. Všeobecne sa to dá takto pomenovať, v skutočných dejinách však, žiaľ, často jestvuje diskrepancia (povedané s H. Küngom) medzi Ježišom, jeho posolstvom, a tým, čo ľudia zažívajú v kresťanskej cirkvi a s cirkvou, ktorá sa na neho odvoláva a k nemu hlási. Kresťanstvo zaiste jestvuje ako cirkevné kresťanstvo a azda nemusíme teraz vysvetľovať, prečo je aj táto cirkevnosť dôležitá. Toto cirkevné kresťanstvo, najmä keď myslíme na katolícke rímske kresťanstvo, má však za sebou aj také udalosti v dejinách, ktoré sú spojené s veľmi nepríjemným poňatím moci, a to smerom dovnútra i navonok. Zaiste, dá sa povedať, že pre cirkevné katolícke kresťanstvo je veľmi závažná téma pravdy – tej teoretickej i praktizovanej, pričom sa obe pravdy (ortodoxia i ortoprax) vzájomne podmieňujú. A na vysvetlenie sa dá dodať, že kvôli tejto vernosti k pravde býva cirkev netolerantná k hriechu a nepravde. (Aj H. Küng, hoci veľký ekumenista a humanista, vyčíta sekulárnej spoločnosti konzumnú mentalitu – „fit for fun“, a protestantskému kresťanstvu sklon k názorovej bezbrehosti.) Tak alebo onak je však historickou realitou, že príbeh cirkvi je spojený aj s bojom o moc nad ľuďmi, nad národmi, nad štátmi, pričom sa často hrešilo proti zásade, ktorú v súčasnosti rád zdôrazňuje pápež Benedikt XVI., že kresťanstvo má byť rozumné, aby oslovilo rozum človeka a mohlo ho získať pre vieru, a že kto podceňuje ľudský rozum nutne skĺzava nielen do iracionality, ale aj do (náboženskej) agresivity. (S touto argumentáciou vystúpil pápež Benedikt XVI. aj pri svojej návšteve Regensburgu r. 2006, a ak bol za svoju reč kritizovaný, kritika smerovala viac-menej na určitú nešikovnosť v použití príkladu s moslimami a na podcenenie novovekého vývoja v chápaní racionality, nie na jadro jeho argumentácie.)
Boj o podobu cirkevnej dominancie v Európe (hoci aj v mene Božej pravdy) skončil odchodom kresťanskej viery do privátnej sféry, aj keď nie celkom. Práve, keď som písal tieto riadky, videl som televízny dokument o „Vestfálskom mieri“ (1648), ktorý ukončil tridsaťročnú vojnu. Ako vieme, k tejto vojne významne prispel poreformačný spor katolíkov a protestantov. Z dokumentu som sa dozvedel, čo som doteraz nevedel, že pápežský vyslanec mal zákaz rokovať s protestantmi (tí preto nezasadali v Münsteri, ale v Osnabrücku), mal úlohu moderovať a uzmieriť katolíkov a chrániť pápežské záujmy. Na konci, asi po 5 rokoch rokovaní, bol jediným z asi 150 účastníkov, čo mierovú zmluvu nepodpísal. Odvtedy a asi aj vďaka tomu katolícka cirkev v Európe prestala byť silným hráčom na politicko-diplomatickom poli. Pápež odmietol podpis samozrejme nie preto, žeby si želal pokračovanie vojny, ale preto, že zmluvu v jej záverečnej podobe pokladal za oslabenie moci katolíckej cirkvi v Európe. V nasledujúcom období (vlastne až po polovicu 20. st.) sa katolícka cirkev snažila presvedčiť seba samú, že to tak musí byť, že musí chrániť svoje (aj mocenské) záujmy a že všetci, čo to nepodporujú (hoci aj katolíci), sa mýlia.
Pozitívne sa o mimokatolíckom svete a zodpovednosti katolíckeho kresťanstva za svet, v ktorom sú katolícki kresťania bratmi a sestrami nekatolíkom, nekresťanom, neveriacim, začalo intenzívnejšie hovoriť až od II. vatikánskeho koncilu. Slávne úvodné vety dvoch základných konštitúcií koncilu sú dostatočne známe. Lumen gentium: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (LG 1). A potom celkom jasne Gaudium et spes: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov...“ (GS 1) V týchto vetách a v samotných dokumentoch II. vatikánskeho snemu sa ozvalo znovuobjavené evanjeliové chápanie cirkvi ako slúžiaceho spoločenstva pre svet. Slovo služba sa začalo opäť chápať ako typické slovo pre pomenovanie Ježišovho prístupu. V tom slove je obsiahnutá aj moc, ale inak ako sa rozumie v bežnom svete: „Viete, že vládcovia panujú nad národmi a mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nemá byť. Ale kto by sa chcel stať medzi vami veľkým, nech je vaším služobníkom...“ (Mt 20,25-26) Tiež podobne: „Keď som vám teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy, aj vy si máte navzájom nohy umývať...“ (Jn 13,14)
Za ostatných 50 rokov sa azda nik neodvážil tento evanjeliový princíp cirkevnej moci ako služby popierať. Zároveň sme však v katolíckej cirkvi svedkami zvláštneho úkazu, že výslovne mocenské, autoritárske, centralizačné postoje sa začali označovať za akty služby. Ak napr. kongregácia pre vieru postihne nejakého teológa zákazom vyučovania, označí sa to za prejav služby Božiemu ľudu a jeho vernosti pravde, ktorú koná tzv. učiteľský úrad cirkvi. Ak vymenuje vatikánska kúria niekam nového biskupa , a to temer vždy po utajených rokovaniach v zákulisí, nazve sa to prejavom starostlivej služby samotného pápeža pre dobro miestnej cirkvi a tak podobne. Ako to kedysi napísal Georg Orwell v knihe „1984“? Ministerstvo vnútra a polície bolo premenované na ministerstvo lásky... Určitým pozitívom zostáva, že sa už zjavne neopovážime v mene Krista hovoriť o moci, že sa hanbíme hovoriť o moci, že sa pochopilo, že mať moc v Kristovom mene znamená slúžiť; nie ponižovať sa, ale slúžiť.
Pôvodne sme uvažovali, že na tohoročnom sympóziu sa budeme venovať aktuálnej téme katolíckej cirkvi, ktorou od júna 2009 do júna 2010 bol tzv. Rok kňazov. Postava sv. Jána Vianneya, kňaza z 19. st., ktorú vybralo rímske vedenie cirkvi za symbol slávenia katolíckeho kňazstva pre tento „Rok kňazov“, predstavuje naozaj slúžiaceho kresťana, slúžiaceho kňaza až do sebavyčerpania. Problém vidím v tom, že táto postava sa zároveň už dávnejšie vyčerpala vo svojej možnosti inšpirovať dnešok. Pritom nejde len o jednu postavu, ale celý kontext 19. st., z ktorého táto postava prichádza. Toto storočie bolo totiž jedným z najretardujúcejších období katolicizmu. Naša cirkev by bola pravdivejšia, ak by Vianneya vo svojom logu prepojila aj s tvárou nejakého celkom iného modelu kňaza, s niekým, ako je napr. Hans Küng, s niekým, kto sa ako ryba vo vode pohybuje v súčasnom sekulárnom svete a zároveň zostáva plnohodnotným kresťanom a katolíckym kňazom.
Mimo iných mohla by to byť aj tvár jezuitu, teológa Karla Rahnera. Začiatkom 70-ych rokov 20. st. sa začal prejavovať strach vo vedení katolíckej cirkvi nad hĺbkou a rozsahom zmien, ktoré otvoril II. vatikánsky koncil. Vtedy sa začala spochybňovať aj služba cirkvi voči svetu, ktorú Rahner nazýval spoločensko-kritickým angažovaním sa cirkvi. Začala sa objavovať obava z tzv. horizontalizmu, z možnosti, že cirkev sa zmení na jednu z mnohých humanitárnych organizácií vo svete. Vtedy Rahner napísal: „Tak ako sa radikálne líši podstata, úloha a poslanie cirkvi od úzko vnútrosvetského humanizmu, tak predsa len patrí práve z tejto podstaty cirkvi a kresťanstva samotného táto zodpovednosť za svet k úlohe cirkvi.“ Zodpovednosť za svet podľa Rahnera obsahuje aj snahu o zmenu spoločenských inštitúcií (tzv. hriešnych spoločenských štruktúr), teda nejde len o privátne vzťahy. Príliš často práve cirkev v minulosti ideologicky ospravedlňovala mocenské inštitúcie a poskytovala ich predstaviteľom alibi pre uspokojenie svedomia. Svet je podľa Rahnera v mnohých oblastiach natoľko v zlom stave, že sa nemožno spoliehať na akýsi evolučný vývoj, ale treba rátať aj s revolúciou, čo však neznamená, že to musí byť revolúcia na ruský alebo francúzsky spôsob. To všetko sa týka nášho európskeho tzv. rozvinutého sveta, a zvlášť – ako sa donedávna hovorilo – tzv. Tretieho sveta. (Bližšie: K. Rahner, Strukturwandel der Kirche, Freiburg im Br. 1989, 146-158.)
V každom prípade táto zodpovednosť za svet, v ktorom bude viac slobody, solidarity a spravodlivosti, je ponajprv úlohou cirkvi smerom dovnútra. Karl Rahner pripomína, že cirkev musí svoje oslobodzujúce posolstvo – aby mohla byť dôveryhodná navonok – najprv účinne uplatniť vo vlastnom vnútrocirkevnom živote. Rahner v 70-ych rokoch 20. stor. s nádejou sledoval rozvíjajúce sa hnutie tzv. bázových obcí, pričom v tomto hnutí nejde len o obnovu cirkvi ako inštitúcie, ale o zmenu cirkvi na sieť skutočných osobných vzťahov, na tzv. cirkev zdola. V týchto bázových obciach je možné žiť to, čo sa nedá a nesmie jednoducho delegovať na politické, sociálne a ani na cirkevné inštitúcie (napr. Charitu), akokoľvek by ideálne fungovali. Voči všetkým týmto inštitúciám si treba zachovať triezvosť (čo platí najmä o politických stranách), čo však nič nemení na tom, že aj tá povestná kvapka, ktorou môžeme prispieť k zmene k lepšiemu, má svoj zmysel a význam.
O takomto videní cirkvi, o takejto šírke problémov, samozrejme, nemohol mať sv. Ján Vianney ani potuchy. Dnes však svätosť kresťana či kňaza je nevyhnutné merať aj schopnosťou poctivo sa konfrontovať s celou touto šírkou a hĺbkou vnútornej a vonkajšej problematiky cirkvi. Alebo, aby sme zostali na záver verní H. Küngovi, s víziou, z ktorej žijeme. „Träume sind Schäume“ (sny sú preludy), píše Küng. Ale, dodáva, sú aj sny, ktoré sa raz splnia, a keby sme ich nesnívali, nesplnia sa nikdy. Sen takého M. L. Kinga sa splnil po 45 rokoch, keď čierny muž vstúpil do Bieleho domu ako prezident USA. „Keď sníva človek sám“, povedal raz Hélder Camara z Recife, jeden z najvýznamnejších mužov II. vatikánskeho koncilu, „zostane to len snom. Keď však snívame spoločne, potom sa naše sny stanú skutočnosťou“.
„Aj ja svoj sen snívam spoločne s inými“, hovorí Hans Küng, „moju víziu uzmiereného kresťanstva, mieru medzi náboženstvami a pravého spoločenstva národov. Z môjho sna veľa nezažijem, podobne ako M. L. King. Ale nevezmem si ho ani do hrobu. Bude ho niesť ďalej túžba celých generácií po mierovom, spravodlivom, humánnom svete. V to verím, v to dúfam. A čo sa stane so mnou? Dúfam, že aj mňa čaká skončenie všetkých protivenstiev a prebývanie v harmónii, pokoji a šťastí a na konci budem mať účasť na tom, čo sa v celej kresťanskej tradícii nazýva vízia nad všetky vízie, „visio beatifica“, „blažené nazeranie“. Apoštol Pavol to vyjadril v liste Korinťanom na záver svojej pasáže o láske: Láska nikdy nezanikne... (1 Kor 13,8-13) V tom sa naplní pre mňa, tak sa nádejam, čo verím“. (H. Küng, Was ich glaube, 312-314.)
