Keď chceme hovoriť o dialógu náboženstiev, musíme vidieť dve roviny problému. Dialóg súvisiaci s náboženstvom je problém a vedie sa dvomi smermi. Je to dialóg navonok, dialóg medzi rôznymi náboženstvami, ktorý nemusí byť až natoľko problematický, lebo obsah tohto dialógu sa dá pomerne ľahko definovať, vedia sa určiť hranice možností ako dialóg s iným náboženstvom viesť, ako ďaleko dovoliť si ísť a nestratiť pritom tvár... Ale dialóg, ktorý by sa mal viesť do vnútra náboženského spoločenstva, je oveľa problematickejší. Je otázka, nakoľko k takémuto dialógu vôbec dôjde, lebo veľké svetové náboženstvá nemajú radi kritické hlasy z vlastných radov. Sú tu mocenské štruktúry, ktoré udávajú tón a majú v rukách mechanizmy, ktorými sa určujú dogmy (čo sa má, smie, musí veriť a ako by sa malo veriť). Najväčšia snaha je preto dialóg neviesť, ale kritické hlasy z vlastných radov umlčať.., zacementovať vzťahy, a tak nedať priestor novým ideám.
Je to špeciálne smutná kapitola, predovšetkým keď si všimneme dejiny kresťanstva, a špeciálne históriu katolíckej cirkvi. Vládne tu vnútorná intolerancia, niekedy dokonca nenávisť medzi rôznymi názorovými skupinami, a do dnešných dní to ešte stále nie je doriešené. „Vatikán zostal stáť, nachádza sa kdesi v stredoveku...“, ako sa v nedávnom rozhovore v televízii vyjadril prof. Hans Küng; tendencia smeruje skôr dva kroky naspäť, ako jeden vpred. Boje a vzájomná likvidácia medzi rôznymi vierovyznaniami v rámci celého kresťanstva sa ťahá ako krvavá šnúra dvojtisícročnými dejinami kresťanstva. Samozrejme, že táto neschopnosť, neochota viesť dialóg vo vnútri vlastného spoločenstva má potom svoj dopad aj na ochotu a schopnosť viesť dialóg s inými náboženstvami.
Už koncom druhého a začiatkom tretieho storočia po Kr. sa presadzuje v rannej cirkvi úzkoprsí dogmatický štýl myslenia a vierovyznania, čo sa napríklad prejavilo v odsúdení učenia najvýznamnejšieho teológa tej doby – Origenesa. Jedného z najvýznamnejší teológov kresťanstva sa podarilo takmer vymazať z pamäti cirkevných dejín. V stredoveku sa cirkev zriadením inkvizície uchýlila k fyzickej likvidácii a k upaľovaniu tých, ktorí mali odvahu ináč myslieť, ako to prikazovalo vedenie cirkvi. Spomeniem len mená ako Ján Hus, Savanarola či Giordano Bruno. Martin Luther mal šťastie, že našiel úkryt a ochranu u saského kniežaťa Fridricha Múdreho. Teológovia novoveku a súčasnosti nie sú viac upaľovaní, stačí keď nedostanú „nihil obstat“, zákaz vyučovať. Ako príklad spomeniem teológov oslobodenia tzv. Tretieho sveta – Leonardo Boff a Ernesto Cardenal. Známy je prípad jedného z najvýznamnejších teológov 20. stor. i dneška, Hansa Künga, ktorého sa vďakabohu umlčať nepodarilo.
Teológ a spisovateľ Jonathan Swift, autor kníh o Guliverových cestách, pri návšteve Jeruzalema pred 250 rokmi, povedal: „Na svete je dostatočné množstvo náboženstiev, ktoré vedú k nenávisti, ale primálo tých, ktoré vedú k láske...“ Za týmto skepticko-kritickým konštatovaním známeho anglického spisovateľa sa dejinami ťahá ako krvavá línia neschopnosť ľudí viesť náboženský dialóg – a platí to aj pre súčasnosť. Vzhľadom na situáciu, v akej sa svet a spoločnosť dnes nachádzajú, nedá sa tvrdiť, že ľudstvo zmúdrelo a že blízka budúcnosť by mohla byť iná. Všimnime si aspoň v krátkosti históriu ľudstva a náboženstiev, ktoré ho ovplyvňovali.
Rozbroje, násilnosti voči iným náboženstvám, vraždenie prominentných príslušníkov vlastného náboženstva, pokusy ich umlčať – to nie sú len špeciality kresťanov. Biblia, svätá kniha židovsko-kresťanskej kultúry, ku ktorej sa hlási tretina súčasnej svetovej populácie, patrí (ako to hovoria jej kritici) medzi najkrvilačnejšie knihy vôbec: „Rozborte ich oltáre, ich posvätné stĺpy rozlámte a ašéry povytínajte...“ (Ex 34,13); v Piatej knihe Mojžišovej sa píše: „Polámte ich vytesaných bohov a vyničte ich meno z tých miest.“ (Dt 12,3) Predovšetkým Starý zákon, jeho päť kníh Mojžišových, knihy Samuelove, knihy Kráľov a prorokov, ale aj niektoré žalmy hovoria o tisíckach vykynožených, vyvraždených nepriateľov „vyvoleného ľudu“, vrátane žien a detí, a to priamo na pokyn a príkaz Boží. Ba čo viac, ak sa niektorý z kráľov odvážil neposlúchnuť takýto príkaz a nenechal vyvraždiť nepriateľa spolu s jeho ženami a deťmi, mal s nimi zľutovanie (konkrétne hneď prvý kráľ Saul), tak bol zavrhnutý a prekliaty. Biblia je vôbec kniha mnohých protirečení. Prikázania „miluj blížneho svojho ako seba samého..“ alebo „nezabiješ“ stoja v jasnom protiklade k požiadavke „oko za oko, zub za zub“ a pod.
Aj v Novom zákone, v Matúšovom evanjeliu (10,34-35) hovorí Ježiš: Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem, neprišiel som dať pokoj, ale meč... Tento Ježišov výrok bol počas kresťanských dejín aplikovaný ad absurdum. V desiatom a jedenástom storočí po Kr. vzniká veľká schizma medzi východnou a západnou cirkvou. A stým súvisiace vzájomné exkomunikovanie a prekliatie. Nasledujú križiacke výpravy, likvidácia indiánskej kultúry v Severnej a Južnej Amerike španielskymi katolíkmi a britskými protestantmi. Upaľovanie kacírov a bosoriek... Za zmienku stojí „Bartolomejská noc“ v roku 1572, „Tridsaťročná“ vojna, pogromy na židov v Španielsku a na Ukrajine v 19. stor. a v celej Európe. Celé minulé storočie je poznačené bojmi medzi protestantmi a katolíkmi v Severnom Írsku. Asi pred 15 rokmi sa odohrala na Balkáne občianska vojna medzu ortodoxnými Srbmi a katolíckymi Chorvátmi pri rozpade Juhoslávie. Bolo to len pred pár rokmi, keď v bosnianskej Srebrenici ortodoxní Srbi zmasakrovali moslimských Bosniakov. Ale ani realizácia zahraničnej politiky bývalého amerického prezidenta G. Busha nebola kresťanská, ale priam zločinecká, aj keď pred tým, ako vydal rozkaz rozbombardovať Irak a Afganistan, zavrel oči a vrúcne sa pomodlil.
Bohužiaľ v iných náboženských spoločenstvách to nie je lepšie. Ešte za života proroka Mohameda bol vojnami a mečom rozširovaný islam, ktorý zničil kresťanskú kultúru v severnej Afrike, ale aj iné náboženstvá v Ázii. U mnohých ľudí je islam zafixovaný ako náboženstvo s agresívnymi postojmi a metódami voči iným náboženstvám, ale aj voči vlastným odpadlíkom. V dnešných dňoch je islam známy aj ochotou niektorých sfanatizovaných moslimov, aby sa sami odpálili, a tak spáchali (v ich chápaní) atentát na „neveriacich“. Títo ľudia sú pripravení desiatkam až stovkám ľudí vziať život v nádeji, že sa sami okamžite dostanú do moslimského raja, kde na nich za odmenu, že obetovali v džiháde (svätej vojne) vlastný život, budú čakať čiernooké veľkoprsé panny.
Známa je u moslimov aj vzájomná neznášanlivosť, priam fanatická nenávisť medzi sunitmi a šiítmi. Tieto dva hlavné náboženské smery islamu vznikli krátko po nečakanej smrti proroka, nakoľko nestačil sám určiť niekoho za svojho nástupcu. Vinu za schizmu nesú, alebo príčinou tejto veľkej schizmy u moslimov sú ženy. Fatima, dcéra Mohameda z prvého manželstva, chcela, aby sa nástupcom proroka stal jej manžel Ali a po ňom jej synovia. Aischa, posledná obľúbená mladá manželka Mohameda, zasa pretláčala do popredia svojho otca Abi Bakhra, prorokového svokra.
Vojna, vzájomné sa zabíjanie medzi moslimami a hinduistami v Indii počas britského kolonialismu, ako aj po rozdelení sa krajiny na Indiu a Pakistan, a aj stále napätie medzi týmito dvoma štátmi je latentné. V súčasnosti nevedú priamu vojnu, ale hrozba, že by obidva znepriatelené štáty mohli použiť dokonca atómové zbrane, stále existuje. V Indii, kde žije o niečo viac ako miliarda ľudí, a kde 90 percent obyvateľstva sú hinduisti, prichádza z času na čas takisto ku krvavým nepokojom medzi prívržencami hinduistického náboženstva (ktoré má povesť, že je vo svojej podstate tolerantné) a moslimskou menšinou. Preto aj prišlo, koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď Briti opustili tento subkontinent a udelili mu samostatnosť, k občianskym vojnám a museli vzniknúť dva štátne celky – India a Pakistan. Fanatickí hinduisti však necúvli ani pred vraždou Mahátma Gándího. On sa vo veľkej miere pričinil, že Angličania museli dať Indii samostatnosť, a zasadzoval sa za vyriešenie konfliktu medzi hindmi a moslimami, a to bez násilia. Jeho vlastní súkmeňovci, fanatickí hindovia ho nechali zavraždiť.
Tibetská forma budhizmu, ktorá je vo svete teraz nesmierne populárna, má imidž veľmi tolerantného náboženstva, aj keď podľa mnohých budhistov samotných nie je to náboženstvo, ale skôr forma etického svetonázoru; náboženstvom ho robí rituál, ktorý praktizujú predovšetkým tibetskí budhisti. Vie sa, že v Tibete existuje viacero škôl a smerov v rámci budhizmu a mnísi týchto rôznych smerov súperia medzi sebou, hádžu po sebe kamene a niekedy prichádza aj k rukolapnej výmene názorov. Pritom tieto roztržky medzi školami nemajú duchovný pôvod, ale ide o to, ktorá škola získa najväčší vplyv. Samozrejme ide aj o peňažné dary, často miliónové milodary hollywoodskych hviezd, ako aj o vplyv na nespočetné množstvo meditačných centier roztrúsených po celom svete, ktoré sú prameňom financovania budhistických kláštorov a hromadenia ich bohatstva. To obrovské množstvo budhistických mníchov, ktorí sami nepracujú, nevytvárajú ekonomické hodnoty, musí byť nejako financované, ako aj cestovanie Dalajlámu a iných vedúcich predstaviteľov tibetského budhizmu nie je zadarmo... Do roku 1950-51, keď Čína začala okupovať Tibet, bol Dalajláma nielen duchovným, ale predovšetkým politickým vodcom krajiny. V Tibete panovala feudálna teokracia.
Pre mnohých obdivovateľov budhizmu je nepríjemným sklamaním a prekvapením, že sa objavili nečakane poznatky o postoji jedného z vedúcich postáv zen-budhizmu, a to v Japonsku počas druhej svetovej vojny. V roku 1944 napísal zen-majster Harada Sogaku v zmysle japonskej vojnovej propagandy: „Keď stojíte nepriateľovi zoči-voči, musíte ho zabiť. Vašou povinnosťou je to „falošné“ zničiť, aby sa mohlo to „pravé“ uplatniť – to je základné učenie zenu...“ Nečakané sklamanie pre obdivovateľov budhizmu, lebo vieme, že práve zen-budhizmus, rozšírený v Japonsku, Číne, Kórei, je akási mystická forma budhizmu, meditácie zen-budhizmu možno prirovnať metódam a spôsobu meditácii kontemplatívnych reholí v kresťanstve. Na Šrí Lanke už desaťročia bojujú budhistickí Singalesania proti hinduistickým Tamilom a tieto boje si vyžiadali zatiaľ okolo 60 tisíc obetí. Táto situácia je všeobecne známa. A nedoriešená.
Vzťah historického Budhu voči ženám z dnešného pohľadu nebol tiež celkom v poriadku. Feministky a feministická teológia môžu byť právom Budhovým učením sklamané. Až potom, čo niektorí jeho žiaci Budhu viackrát vyzvali, založil rehoľu pre ženy, čo bolo na tú dobu niečo neslýchane pokrokové. Budha to urobil, ale podriadil túto rehoľu mníchom. Predpovedal aj, že jeho učenie dvakrát tak rýchlejšie zanikne, ako sa predpokladá , a to kvôli tejto ženskej reholi. So zadosťučinením môžeme ale skonštatovať, toto proroctvo sa nenaplnilo. Ženy sú aj v mnohých budhistických písomných pamiatkach označované ako tá najväčšia prekážka na ceste k dosiahnutiu spásy. Ženy sú označované ako prefíkané a nemravné. Každý mních nech sa im vyhýba viac ako jedovatej zmiji. Sám Budha síce učil, že ženy podobne ako muži môžu dosiahnuť istý stupeň osvietenia, čo bola pre tú dobu priam revolučná myšlienka, ale Budhom sa môže stať len muž. Žena, aby sa mohla stať Budhom, sa musí v posledných inkarnáciách narodiť ako muž, alebo musí nadprirodzeným spôsobom zmeniť pohlavie. Hodnotenie krajšej polovice ľudstva teda v budhizme nie je veľmi iné ako v iných náboženstvách, konkrétne v katolíckej cirkvi. Ale to už je iná téma, na ktorú by sa dalo zorganizovať viacero sympózií.
V Jeruzaleme sa vám môže stať, že keď počas sabatu budete šoférovať cez mestskú štvrť, ktorú obývajú ortodoxní židia, že budú po vás hádzať kamene. Hádzať kamene po iných je pre týchto fanatikov dôležitejšie ako dodržiavanie prísneho zákazu, že počas šábesu sa nesmie vykonávať žiadna činnosť...
Tento kritický pohľad na náboženstvá, hlavne na negatívne postoje jedného náboženstva voči druhému, sa dá relativizovať pripomienkou, že zlo, ktoré sa pácha v mene toho ktorého náboženstva a jeho ideológie, je dielo inštitúcií a ľudí, ktorí tieto náboženstvá reprezentujú a využívajú, a to nielen na spásonosné ciele, čo by malo byť každému náboženstvu bytostné, ale často aj na dosiahnutie moci, politického a ekonomického vplyvu. Tiež sa dá povedať, že náboženstvom podmienené konflikty sú často v princípe konflikty vyvolané ekonomickou a politickou nerovnováhou medzi skupinami ľudí, alebo medzi jednotlivými krajinami a etnikami a že náboženstvo sa nechalo zneužiť, aby legitimizovalo násilie, ktoré bolo potrebné na dosiahnutie viac-menej svetských cieľov.
Zostáva však stále niekoľko otázok nezodpovedaných. Dá sa niečo pozitívne povedať na tému dialóg medzi náboženstvami? Poznáme aspoň niektoré osobnosti, ktoré sa pričinili o to, aby bol takýto dialóg možný? Určite existovali a ešte existujú osobnosti, pre ktorých bol dialóg medzi náboženstvami bytostne dôležitý. Nebolo ich veľa, ale predsa. Na prvom mieste chcem ešte raz spomenúť Mahátmu Gándího. Pre mňa osobne jedna z najväčších osobností minulého tisícročia. Alebo Matka Tereza, ktorá myšlienku lásky k blížnemu žila a praktizovala každým dňom svojho života. Možno si neuvedomovala, že to, čo robí, je tiež istý spôsob ako nadviazať kontakt, ako by mohol vyzerať dialóg medzi ľuďmi rôzneho náboženského vierovyznania. Pápež Ján Pavol II. zúčastnil sa roku 1986 na ekumenickom stretnutí v Assisi, kde sa stretol s dalajlámom, patriarchami ortodoxných cirkví, s moslimskými, židovskými a hinduistickými duchovnými vodcami. Tento pápežov čin dodnes niektoré fundamentalistické zoskupenia v katolíckej cirkvi nestrávili, odsudzujú ho, a keby mohli, najradšej by Karola Wojtylu exkomunikovali. Veľkú úctu a aj popularitu medzi kresťanmi má súčasný dalajláma, ktorý sa pokúša nadviazať kontakty s príslušníkmi iných náboženstiev a je voči akokoľvek vedenému dialógu na tejto úrovni otvorený. Zabudnúť nesmieme ani na veľkú osobnosť súčasnej teológie, švajčiarsko-nemeckého teológa Hansa Künga. On je jedným z otcov veľkolepej myšlienky známej pod menom Weltethos (Svetový étos). Hans Küng, autor mnohých publikácií na tému vzájomného dialógu a porozumenia medzi náboženstvami, je neúnavným a najvýznamnejším propagátorom a rozširovateľom tejto myšlienky, hlavne na akademickej platforme.
Natíska sa ďalšia otázka: Je vôbec dialóg medzi náboženstvami reálne možný? Existuje možnosť ho zintenzívniť? Možná odpoveď: Samozrejme, ak sa náboženstvá pokúsia koncentrovať na svoje bytostné poslanie. Všetky svetové náboženstvá majú svoj pôvod v ďalekej minulosti. Prvotné formy náboženstva (protonáboženstva) vznikali na počiatočnom stupni vývoja ľudského vedomia, keď ešte strach, fantázia, viera a poznanie navzájom splývali. Postupne sa ale rozvíjali v úzkej súvislosti s ostatnými atribútmi vznikajúceho náboženstva – s obetnými ceremóniami, magickými obradmi a modlitebnými formulami. Tento vývoj náboženstva má za sebou niekoľko tisícročný vývoj, ktorý sa v historicky daných situáciách musel prispôsobovať rôznym okolnostiam.
Každé z univerzálnych náboženstiev má svoje špecifiká, ale mnohé z nich sú vlastné aj iným náboženstvám. Veľa základných kategórií sa prelína a súvisí jedna s druhou, čo vedie k téze, že náboženstvá vo svojej podstate majú a musia mať morálnu silu viesť ľudstvo k blahu a dobru, že na základe svojej vnútornej autority majú schopnosť ponúknuť ľudstvu jednotnú alternatívu, ktorá bude chrániť ľudskú dôstojnosť, umožní mať slobodný názor a slobodu prejavu, zaručí rešpektovanie základných ľudských práv, dokáže viesť otvorený dialóg bez predsudkov vo vnútri náboženského spoločenstva, ako aj s príslušníkmi iných náboženstiev.
Inými slovami: Náboženstvo je aktom hľadania, aktom etického postoja a mravouky, aktom viery a aktom hľadania cesty k spáse. Môžeme povedať, že náboženstvo je, a to na racionálnej úrovni, vierou a osobným presvedčením ovplyvnený svetonázor. Na úrovni emocionálnej je to poznanie základných ľudských pocitov, ako je láska, nenávisť, šťastie a utrpenie. Náboženstvo nám teda sprostredkuje najvyššie hodnoty a normy, vytvára a formuje spoločnosť. V tomto zmysle je možné náboženstvo chápať ako sám život, ako žitý život zapísaný v srdciach ľudí, sprevádzajúci veriaceho človeka od kolísky až po hrob. Každé náboženstvo, či už sú to monoteistické náboženstvá (židovstvo, kresťanstvo, islam), ktorých veriaci sa odvolávajú na poslednú, absolútnu autoritu vo forme Stvoriteľa, jediného a jedinečného, ktorého môžeme oslovovať dôverným „Ty“, alebo náboženstvá, svetonázorové zoskupenia, rozšírené najmä v Ázii, ako sú hinduizmus, budhizmus, čínsky univerzalizmus, ktoré sa odvolávajú na vyšší kozmický princíp.
Teda všetky náboženstvá môžu ľudstvu ukázať spoločnú cestu, spoločné východiská, a to aj tam, kde veľakrát politici, ekonómovia, filozofi, teológovia ale aj iní interpreti náboženstva zlyhávajú. To by mohla byť tá spoločná cesta, čo vedie ku globálnemu dialógu.
Dosiahnuť a viesť dialóg s príslušníkmi iných náboženstiev sa dá samozrejme aj na celkom obyčajnej individuálnej úrovni. Tú možnosť má každý z nás. Pomôcť nám môže jedna stará, možno až naivne znejúca múdrosť. Múdrosť, ktorú pozná každé náboženstvo, múdrosť nám všetkým dobre známa, bytostne blízka, ktorá platí v každej dobe a ktorej hovoríme aj „zlaté pravidlo“: „Nerob nikdy nikomu to, čo nechceš, aby on tebe urobil.“ Alebo ešte lepšie, keď budeme praktizovať pozitívnu formu tejto múdrosti: „Rob každému len to, čo chceš, aby aj on tebe urobil.“