Kostol je miesto, kde sa hovorieva o tzv. veľkých témach. O Bohu, náboženstve, viere, láske; dotýkame sa aj politiky a rodiny, tiež spravodlivosti a hriechu... Našli by sme aj ďalšie veľké témy, o ktorých uvažujeme alebo o ktorých by sme mohli uvažovať. Priznám sa, že sa necítim dobre v úlohe vysvetľovateľa toho, čo je veľké a dôležité. Radšej som, ak k niektorej veľkej téme dospejeme spolu od obyčajných otázok a problémov. Podobný pocit raz vyslovil aj teológ, spisovateľ, jezuita Michael Gallagher, keď svojim študentom povedal: Nehovorme o Bohu, poďme sa radšej rozprávať o tebe! Ak sme úprimní, priznáme si, že často sa za tzv. veľké témy len skrývame. Hovoríme, že treba niečo robiť inak v politike alebo cirkvi alebo pri výchove vlastného dieťaťa, ale nepohneme s problémom ani o krok, ak nezačneme od seba, o sebe. Ak nezačneme poctivo vnímať realitu našej politiky, našej cirkvi, našej rodiny, našich detí... Seba samého.
Pre Ježišových učeníkov bol veľkou témou on a ním ohlasované Božie kráľovstvo. Ako sme čítali z 24. kapitoly Lukášovho evanjelia, s Ježišom spájali jeho priatelia ďalekosiahle nádeje: „Dúfali sme, že on vykúpi Izrael.“ (Lk 24, 21) Teda dúfali, že židovskú spoločnosť oslobodí od nadvlády Rimanov, ľuďom prinesie pomoc v ich telesných a duchovných ťažkostiach, a samotného Boha, v ktorého veril Izrael, dosvedčí aj pred hriešnikmi a pohanmi ako jediného pravého Boha. Po Ježišovej smrti sa všetky tieto nádeje zrútili. V rozprávaní o dvoch učeníkoch na ceste do obce Emauzy pripomína Lukášovo evanjelium toto sklamanie a zároveň ponúka skúsenosť, ako je možné takéto sklamanie prekonať a zažiť vzkrieseného Ježiša Krista.
Príbeh o dvoch učeníkoch, ktorí dostali podľa cieľa svojej cesty meno „emauzskí“, je v evanjeliách najdlhším rozprávaním o zjavení vzkrieseného Ježiša. Príbeh má dve časti: Rozhovor s Ježišom a stolovanie s ním. Počas rozhovoru učeníci Ježiša nepoznávajú, ale postupne sa čoraz viac tešia – „horí im srdce“. Podľa Lukášovho podania rozhovor prebiehal vysvetľovaním toho, čo bolo napísané o Ježišovi u Mojžiša a prorokov (v Starom zákone), že Mesiáš musel najskôr trpieť, aby mohol byť vzkriesený, žijúci u Boha. K uzretiu, plnému uvideniu, že ten, kto sa s nimi stretol, je u Boha žijúci Ježiš, prichádza však až pri stolovaní. Samo zjavenie je opísané podobne ako Ježišovo konanie pri Poslednej večeri: „Vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im.“ (Lk 24, 30) Lukášom opísané zjavenie vzkrieseného Ježiša nie je len svedectvom o zážitku dvoch mužov, ale je aj svedectvom, ako prvá cirkev zažívala Ježišovu oslávenú (vzkriesenú) prítomnosť. Zažívala to cez výklad Božieho slova, cez aktualizovaný výklad skúsenosti Mojžiša a prorokov, nie jednoducho (ako sa nazdávajú podnes kresťanskí fundamentalisti) cez samotné čítanie textov Biblie. Zjavenie sa neudialo, oči sa neotvorili však ani pri vysvetľovaní Biblie, ale až pri „lámaní chleba“, pri slávení eucharistie, čo dnes nazývame svätou omšou. Za týmito skúsenosťami nie sú len zvyklosti kresťanov – vykladať novým spôsobom Bibliu a sláviť spoločné jedlo na Ježišovu pamiatku – ale najmä presvedčenie, že Boh pôsobí tam a vtedy, kde sa Ježišovi učeníci nechajú pri svojich spoločných stretnutiach a výklade svojich skúseností, svojich nádejí, sklamaní i radostí viesť Božím Duchom – vždy novým, nanovo sprítomňujúcim Ježiša a jeho posolstvo pre náš život.
Toto všetko, čo si tu hovoríme, nie je a nemôže byť len akási zvláštna náboženská skúsenosť. Čo je to vlastne náboženská skúsenosť? Ak to nie je o nás, o tom, čo žijeme, môže ísť len o naše vlastné namýšľanie si, o hranie sa na nejaké duchovné záležitosti. Ježiš sa s ľuďmi rozprával o nich, o ich sklamaniach a nádejach, nie o náboženstve. Tak rozprával aj s učeníkmi, čo išli do Emauz. Tak chce hovoriť aj s nami. Nikdy som nedôveroval ľuďom, čo vyhľadávali zvláštne zážitky pri modlitbách, ale nedokázali sa normálne ľudsky zdieľať vo svojich starostiach a radostiach, zaujímať sa o obyčajné starosti a radosti svojich blížnych. Keď budeme chodiť po bratislavských kostoloch a keby sme mohli nazrieť do niektorých našich domácností, našli by sme viaceré nábožné skupinky, ktoré sa modlia nejakým zvláštnym spôsobom a sú plné pýchy na vlastnú nábožnosť a spravodlivosť. Kde sú však tie farnosti a tí kresťania, o ktorých by sa šírila správa rýchlejšie než po internete, že tam mi pomohli a poradili, ľudsky ma prijali, jedli a pili so mnou tak, ako s obyčajnými ľuďmi jedával a pil Ježiš? Raz som čítal, že niekde v Brazílii (kde je málo kňazov) pravidelne vedie nedeľnú bohoslužbu jeden obyčajný roľník. Aj biskup sa o ňom dozvedel, že má skvelé kázne, a zaujímal sa o neho. Prekvapilo ho, že ten roľník nevie ani čítať. A tak sa pýtal, ako je možné, že vie tak krásne vykladať evanjelium. Ten roľník mu povedal: „Moja najstaršia dcéra čítať vie, ona mi vždy v pondelok prečíta evanjelium, čo bude pri bohoslužbe na najbližšiu nedeľu. Ja potom o tom rozmýšľam, kade chodím, a v nedeľu ľuďom poviem, čo som z Božieho slova pochopil a ako som ho zažil v mojom živote.“
Nehovorme o náboženstve, hovorme o tebe a o mne! Hovorme v Ježišovom duchu o tom, kde sú naše sklamania a nádeje. Potom dokážeme prežiť aj my svoj kríž a zažiť svoje vzkriesenie.