Autor: Gisbert Greshake, nar. 1933; emeritný profesor dogmatiky a ekumenickej teológie vo Freiburgu. Preklad z nemčiny: Karol Moravčík. Originálny text: Herder Korrespondenz, Heft 7, Juli 2010.
Na prekvapenie mnohých vyhlásil dňa 19. júna 2009 z príležitosti 150. výročia narodenia svätého arského farára, Jána Vianneya, pápež Benedikt XVI. „Rok kňazov“. Dňa 11. júna 2010 na námestí Sv. Petra v Ríme sa tento rok slávnostnou bohoslužbou ukončil. Zúčastnilo sa na nej 15 000 kňazov z celého sveta (číselne najväčšej koncelebrácie v dejinách, ako nadšene zvolal kardinál Claudio Hummes). O čo v tomto roku išlo? Čo tento rok priniesol?
Pri proklamácii roka sa mnohí udivene pýtali, prečo by sme mali mať po predchádzajúcom „Roku apoštola Pavla“ opäť rok so špecifickým zameraním, najmä keď pápež v otváracej kázni počas vešpier uviedol, že ústredný cieľ „Pavlovho roku“ zostáva naďalej v platnosti: „Celkom sa odovzdať Kristovi! To bol úmysel celého života sv. Pavla, na ktorý sme počas Pavlovho roku, ktorý sa teraz blíži k svojmu koncu, zamerali svoju pozornosť; to bol úmysel celej služby svätého arského farára, ktorého budeme počas Kňazského roka zvlášť vzývať; to nech je aj hlavný cieľ každého jedného z nás.“
Prečo sa však ústredná téma Pavlovho roku teraz rozšírila špeciálne na kňazov? Boli azda za tým tie dovtedy známe prípady zneužitia mnohými kňazmi v USA a Írsku? Na to by mohlo poukazovať, že tak v pápežskom liste k začiatku roka ako aj v otváracej kázni sa hovorí o utrpení cirkvi „kvôli nevernosti niektorých jej služobníkov“ (list), poprípade kvôli „hriechom jej pastierov, predovšetkým tých, ktorí sa zmenili na zlodejov stáda, buď pretože sa títo vo svojej privátnej náuke odklonili z cesty, alebo pretože ju zužujú slučkami hriechu a smrti“ (kázeň).
Tak ako tak platí: V každom prípade pápež pre Kňazský rok vyzdvihol dva ťažiskové body: Rok by mal prispieť k tomu, aby sa podporilo „úsilie vnútornej obnovy všetkých kňazov za ešte silnejšie a účinnejšie svedectvo evanjelia v dnešnom svete“, a: kňazi by si mali uvedomiť, „akým neoceniteľným darom sú kňazi nielen pre cirkev, ale aj pre ľudstvo všeobecne“ (list).
Oba ťažiskové body sa dokladovali v zmienenom otváracom liste nanajvýš problematickými výrokmi a príkladmi od arského farára, ako to dosvedčujú nasledovné slová: Ó, aký veľký je kňaz! (...) Boh ho poslúcha: Vypovie dve vety (myslia sa tu ústredné slová zo správy o poslednej večeri) a na jeho slovo zostúpi Pán z neba a uzavrie sa do jednej malej hostie. (...) Bez sviatosti kňazstva nemali by sme Pána. Kto ho usadil do svätostánku? Kňaz. (...) Kňaz je po Bohu všetko.“
Poslednú výpoveď pápež potom hneď ešte raz zopakoval v otváracej kázni. „Kňaz je po Bohu všetko!“ Možno však také výpovede uvádzať bez výhrad a ohraničení a bez upozornenia na ďalekosiahle zmeny dejinného a teologického kontextu, ktoré sa udiali od čias arského farára až po dnes, ak nechceme nevyhnutne vyrábať neporozumenia a vytvárať elitársky, odstup udržiavajúci obraz kňaza? Aj keď pápež vo svojom otváracom liste poukázal aj na iné prvky kňazskej služby, ktoré vychádzajú z evanjelia a ktoré zodpovedajú menovaným ťažiskovým bodom II. vatikánskeho snemu (jednota kňazského Božieho ľudu, spolupráca s laikmi, na spoločenstvo zameraný charakter cirkevného úradu), položili sa hneď na úvod akcenty, ktoré sú prinajmenej vysoko problematické a ktorých vlastná problematickosť sa behom roka ukázala na celej rade aktivít zvlášť rímskej kongregácie pre klérus.
Táto totiž radikalizovala elitárske črty predkladaného obrazu kňaza a dospela tak ku koncepcii, ktorá celkom a výlučne zodpovedá predkoncilovému chápaniu úradu. Veľavravným príkladom o tom je trojdielny videofilm, dokopy trvajúci asi polhodinu, ktorý vyrobila kongregácia a ktorý je podnes vo viacerých svetových jazykoch stiahnuteľný cez youtube.com pod titulom: alter Christus. Vyhľadávacie heslo je súčasne programom: Prostredníctvom svätenia je kňaz premenený na „alter Christus“ (obľúbené slovo kongregácie) a Kristovi konfigurovaný – „pripodobnený“. Prostredníctvom neho ako „vodcu Božieho ľudu“ do večného život Kristus rozdeľuje všetky (!) svoje dary svetu.
Kým prefekt Kongregácie pre klérus, kardinál Claudio Hummes, v rôznych verejných vyjadreniach pripomínal okrem iného „misionárske poslanie“ kňaza, na videu sa ako uprednostnené „miesto“ kňaza zdôrazňuje kult (obeta Krista a sebaobetovanie sa kňaza) a modlitba pred svätostánkom. Zvlášť sa zdôrazňuje poslušnosť voči pápežovi (biskup v tejto súvislosti nie je vôbec ani spomínaný) a vnútorná úcta k Márii ako „matke kňazov“. Naproti tomu ľudská zrelosť kňaza, ustavičné vzdelávanie, zaoberanie sa teológiou, ako aj záujem a angažovanie sa vo veľkých problémoch sveta (ľudské práva, tretí svet, celosvetová diakonia) nehrajú žiadnu rolu. Špeciálny kňazský odev má dokumentovať svedectvo o Bohu a zvlášť príslušnosť k cirkvi, takže jeho nosenie je „gestom kňazovej lásky“.
Oproti tomu o laikoch ako svedkoch Boha vo svete (ostatne bez zvláštneho odevu) sa nehovorí, ani o spolupráci s nimi, a ani o vzájomnosti a odovzdávaní úradných a laických chariziem. Jednota Božieho ľudu, ktorá zaceľuje (len relatívnu) diferenciu medzi úradom a laikmi, nezaslúžila si ani zmienku. To, že vo videoscénach z eucharistického slávenia sa celebruje vždy len chrbtom k ľuďom a praktikuje sa len prijímanie do úst, nie je už v tomto kontexte nič divného.
V krátkosti: Ide o predkoncilový hierarchický obraz kňaza ako „mnícha na fare“, ktorý oslavuje „starý dobrý kňazský stav“. Zjavne sa celkom zabudlo na nové akcenty dané o kňazoch v koncilovom dekréte „Presbyterorum ordinis“ ako aj v „Pastores dabo vobis“, podľa ktorých kňaz má predovšetkým ohlasovať Božie slovo a vykonávať pastierku službu jednoty a podľa ktorých jeho spiritualita nesmie byť niečím odlíšeným a separátnym, ale má pozostávať práve v jednote pastorálnej služby a vzťahu ku Kristovi (porov. PO 14).
„Hermeneutika kontinuity“ sa celkom izolovala
Čo sa tu predstavilo slovom a obrazom (niečo podobné sa nájde na CD “Adsum“, ktoré vyrobil spolok kathmedia, Liechtenstein), rozličným spôsobom opakovala rímska kongregácia pre klérus a dôrazne „priklincovala“: Rozhodujúcou je ontologická inakosť kňaza, ktorá ho konfiguruje s Kristom – napríklad často opakovaná téza sekretára kongregácie Maura Piacenzu (dokladá mi to jeho prednáška pred kňazmi Írskeho kolégia z 27. nov. 2009), ktorá zjavne mieri proti možnej funkcionalizácii kňazskej služby.
Ako keby aj vykonávanie nejakej služby nebolo niečím „ontologickým“ a ako keby sa na koncile výslovne nepozdvihli viaceré hlasy proti možnému „bytostno-ontologickému“ neporozumeniu kňazského úradu. Práve preto celkom vedome formuloval koncil, že kňaz má schopnosť, aby mohol konať v osobe Krista ako hlavy (PO 2). To znamená: Kňaz je „alter Christus“ práve tým, že on v určitých konaniach a situáciách konania vystupuje v Pánovom mene. Všetko je to zjavne zabudnuté, ako sa aj vôbec nevzalo do úvahy, že podľa Nového zákona sa „pra-konfigurácia s Kristom“ odohráva v krste (porov. Rim 6), čo platí pre každého kresťana. Namiesto toho sa z toho robí – ako sa to výslovne nazýva – „ontologia sacerdotale“.
Keďže Kongregácia pre klérus zjavne šípila, že predkladaný obraz kňaza nezodpovedá textom II. vatikánskeho snemu, často sa vedie reč o nevyhnutnej „ermeneutica di continuita“, v ktorej sa musia chápať koncilové texty (asi tak ako na študijnom dni Kongregácie pre klérus z 11. a 12. marca 2010). Tým sa mieni, že všetky výpovede koncilu treba čítať, rozumieť a uskutočňovať v kontinuite s dovtedy platnou tradíciou. Táto hermeneutika je však, ak sa berie sama o sebe, akýsi filter, ktorý zhltne všetky nové zlomy a smerovania a dovolí prehovoriť len doterajšej tradícii.
Zaiste je zmysluplný pojem „kontinuálnej hermeneutiky“, ktorý používa Benedikt XVI. na interpretáciu koncilu, ale on má svoju legitimitu len v dialektickej vzájomnosti a prepojení s „diskontinuálnou hermeneutikou“, ktorá v protismere k tradícii poukazuje na nové a podnes nerealizované, takže až interferencia oboch hermeneutických prístupov môže viesť k autentickému porozumeniu. Namiesto toho sa „hermeneutika kontinuity“ v podaní Kongregácie pre klérus úplne izoluje. Len o nej sa povie, že sa ešte nedostatočne recipovala a realizovala; len ona musí byť „autentickým motivačným centrom každej reflexie o kňazskom úrade“.
Práve na tejto Kongregáciou pre klérus jednostranne vyzdvihovanej „kontinuálnej hermeneutiky“ sa ukazuje, že tá výčitka, ktorá sa často kritizuje ako krivé obvinenie zľava – že Rím sa chce vrátiť pred II. vatikánsky koncil – prinajmenej v tomto bode dokázateľne zodpovedá skutočnosti. Síce zostáva nádej (ako možno počuť), že ten predovšetkým Kongregáciou pre klérus forsírovaný podnet , aby pápež na konci Kňazského roka povýšil farára z Arsu za „patróna všetkých kňazov“ (nielen farárov ako doteraz), bol odmietnutý. Implicitne tým bola odmietnutá aj jednostrannosť obrazu kňaza, ktorý sa spája s arským farárom. Pretože – tak to vysvetlil hovorca Vatikánu v predvečer ukončenia Roku kňazov – jestvujú „mnohé iné veľké podoby kňaza, ktoré by mohli byť inšpiráciou a modelom pre rozličné formy tohto povolania“ (Newsletter, Radio Vatikan, 10. júna 2010).
Základný postoj kňazského úradu nie je vzťah k sebe samému
Čo sa udialo vo svetovej cirkvi v Kňazskom roku? Kongregácia pre klérus vyzdvihuje „celosvetovo veľký úspech“, o tom však na svoje vlastnej webovej stránke „Annus Sacerdotalis“ uvádza len relatívne málo príkladov (väčšinou z Južnej Ameriky). Keďže ja osobne nemám celosvetový prehľad, môžem sa odvolať len na svoje skúsenosti z Európy. V šiestich európskych krajinách bol som z príležitosti Kňazského roku pozvaný prednášať o kňazskej službe. V pozadí bola zjavne všeobecná neistota o tom, čo by sa si malo konať, preto sa z dôvodu nedostatku iných ideí organizovali prednášky pre kňazov alebo akademické podujatia na tému „cirkevného úradu“.
Popritom viaceré diecézy vydali modlitby na Rok kňazov, ponúkli sa osobitné bohoslužby za kňazov a kňazské povolania a (alebo) usporiadali sa kňazské púte. Nejaký skutočný rozruch z hľadiska cieľov Kňazského roka som nikde nemohol pozorovať. Síce vládla a vládne široká zhoda o tom, že kňazský úrad má v súčasnosti mnohé problémy, súčasne sa však vie, že tieto sa nedajú riešiť izolovane pri pohľade na kňaza samotného, ale na celý Boží ľud a jeho cestu do budúcnosti, cestu, na ktorej sa cirkev v Európe asi stane spoločenskou menšinou, v ktorej bude treba nanovo stanoviť aj rolu kňaza.
Pred niekoľkými dňami som stretol jedného medzinárodne renomovaného teológa. V priebehu rozhovoru z neho vypadlo: „Skutočné ovocie Kňazského roka je asi katastrofálna situácia cirkvi, ktorá sa ukázala prostredníctvom škandálov zneužívania.“ Táto veta môže byť na prvý pohľad nielen urážlivá, ale aj nepochopiteľná. Predsa pri bližšom pohľade obsahuje v sebe dôležitú pravdu: Pri všetkom uznaní príšerného zla každého jednotlivého prípadu obetí zneužitia môže odkrytie týchto prípadov priniesť aj niečo „dobrého“: „Pokorenie“ cirkevného úradu. Týmto pojmom pokorenie sa myslí faktor, ktorý už pred rokmi pripomenul a aj biblicky odôvodnil Hans Urs von Balthasar ako podstatný pre cirkevný úrad. „Celá starostlivosť Pána pri príprave apoštolov na ich úrad, zvlášť muža – Skaly, je zameraná na pokorenie“ (Sponsa Christi, 399n).
Lebo len pokorný, ponížený úrad je obrnený proti tomu, aby vykonával namyslenú moc, nárokoval si privilégiá, rozhodoval o iných sám bez porady, celebroval odstup a hral sa na „svätú cirkev“. Necítil sa v ostatných storočiach prinajmenej vedúci úrad cirkvi (ale aj viacerí „nižší“ nositelia úradu) mnohorako povýšený nad obyčajné roviny (laického) sveta, vedomý si istého vlastnenia pravdy, nedávali sa ustavične druhým ľuďom zhora nadol normatívne a usmerňujúce predlohy v sebaistom vedomí, „kde sa to deje“? Nepanovalo tu zmýšľanie príslušnosti k akémusi „osobitnému sakrálnemu svetu“?
Aj keď tu už Druhý Vatikánsky položil mocné opačné akcenty, ktorých sa ujali – Bohu vďaka – mnohí kňazi, tak azda ani nemusíme poukazovať na súčasné smiešnosti, ako je znovuzavedenie cappa magna niektorými kardinálmi, barokové „sfajnovenie“ liturgických rúch, novšie „skultivovanie“ liturgie a jej reči (nové preklady!), ako aj ustavičné zužovanie laickej cirkevnej služby prostredníctvom rímskych usmernení, keď je dnes celkovo zasa na pochode predkoncilový klerikalizmus (v neposlednom rade aj medzi viacerými seminaristami a mladými kňazmi).
Súčasná zlá situácia cirkvi môže byť teda aj podnetom k tomu, aby sme sa rozpamätali, že základný postoj kňazského úradu nie je vzťah k sebe samému, ako sa to reprintovalo početnými rímskymi aktivitami, ale „Jánov postoj“: Keď sa Jána Krstiteľa pýtali, kto on je, odpovedal: „Ja nie som!“, a jednoducho a pokorne ukázal na toho, ktorý „to je“. Keby to tak bolo ovocie Kňazského roka...
