V časoch mojej mladosti sa o niektorých historických osobnostiach hovorilo, že sú „večne živí“. Tak aspoň o nich hovorili ich politickí priaznivci. Dokonca aj o niektorých štátoch sa hovorilo, že sú našimi spojencami na večné časy. Starší vedia, o koho išlo, mladých to už nezaujíma, nemusíme to ďalej rozvíjať, ale pokladám za dôležité všimnúť si, čo sa označením „večne živý“ myslelo. Myslelo sa to, že niekto je nám trvalo príkladom, že napr. z jeho kníh a skutkov sa máme stále čo učiť. Koho slová a činy sa dávali za vzor, bol teda „večne živý“.
Dnes sa mi zdá, že tieto vzory a príklady na „večné časy“ poznačili aj naše chápanie kresťanstva a náš postoj k Ježišovi. Ako rozumieme reč o Ježišovi, že je vo večnosti živý, že vstal z mŕtvych? Nerozumieme to náhodou akosi politicko-kultúrne, teda tak, že Ježiš je večne živý cez svoje slová a činy, ktoré sú nám trvalým príkladom? Keď čítame veľkonočné evanjeliá, nepočúvame však o príklade Ježiša, ale o ňom. On je živý, nielen jeho reči a činy. On je živý, on ukrižovaný je teraz žijúci, on hovorí, že ho posiela Otec (Boh) a že dáva svojim priateľom Ducha Svätého (Boha) – nielen dobrý príklad. Dnešné evanjelium azda zaujme najmä pochybnosťami apoštola Tomáša. Keď sa mu Ježiš zjaví, Tomáš zareaguje vyznaním, že Ježiš je pre neho „Pán môj a Boh môj“. Zasa nejde o dobrý príklad, ale o vzťah k Ježišovi a cez neho ku skutočnosti všetkého – k Bohu.
Veľkonočné sviatky sú sviatkami Kristovho vzkriesenia, nie Ježišovho dobrého príkladu, a evanjeliá sú svedectvom o večne živom Ježišovi ako takom, nie o jeho večne živom dobrom príklade. Jánovo evanjelium rozpráva o Ježišovom vzkriesení v 20. kapitole. Najskôr spomína ako prvú svedkyňu Ježišovho vzkriesenia Máriu Magdalénu a Petra a Jána, ktorí utekali ku hrobu. V ďalšej časti čítame, ako sa Ježiš zjavil svojim učeníkom. Samo zjavenie malo dve časti. Najprv sa zdôrazňuje, že ide o skutočného Ježiša – ukázal im ruky a bok. Teda, zjavuje sa skutočný (telesný) Ježiš, ten, ktorý bol ukrižovaný! Potom Ježišovi učeníci dostanú dar Ducha Svätého a poverenie odpúšťať hriechy. K tomu sa pridalo rozprávanie o Tomášovi, ako nechcel len na základe svedectva iných uveriť, že Ježiš je živý, ako ho chcel aj on vidieť. Tomáš sa pre svoje pochybnosti stal populárnou postavou. K jeho pochybnostiam nemožno mať námietky. Ale ako sa z neveriaceho stal veriaci? Azda videním a dotýkaním sa vzkrieseného Ježiša? Nemyslím si, že Tomáš prekonal svoje pochybnosti na fyzikálny spôsob – že sa jednoducho dotkol, overil si a uveril... Skôr by som povedal, že Tomáš bol vzkrieseným Ježišom premožený, teda, že sa ho dotkla skutočnosť vzkrieseného Ježiša Krista, že ho jeho premieňajúca a fascinujúca sila premohla. Až to umožnilo Tomášovi povedať: Pán môj a Boh môj.
Ako sme sa my stali veriacimi v Ježiša, že on je Bohom vzkriesený? Môžeme sa pýtať aj slovami apoštola Petra z jeho listu, z ktorého sme dnes čítali: Ako sa to stalo, že Ježiša milujeme, hoci sme ho nevideli, a že sa radujeme, aj keď nás trápia všelijaké skúšky? Peter vo svojom liste dáva určitú odpoveď, keď píše, že Boh nás vzkriesením Ježiša Krista znovuzrodil pre živú nádej, že v Bohu máme trvalé dedičstvo (1 Pt 1, 3-9). Všimnime si, ako sa stále zdôrazňuje, že na cestu k viere sa dostávame konaním Boha (osobitne v Ježišovi, aj keď nielen v ňom), nie poučením sa z cudzieho príkladu. Zaiste, svoj význam má aj dobrý príklad a poučenie, ale celá činnosť cirkvi sa neorientuje na to, aby sme poučovali alebo sa prípadne dávali za vzor, ale aby sme si odovzdávali skúsenosť svojho znovuzrodenia, svojho uverenia, svojho očarenia Bohom. Rodičia, keď dajú pokrstiť svoje dieťa, nerobia tým aktom svoje dieťa veriacim, ale napomáhajú konanie Boha vo svojom dieťati. Moji spolupracovníci pri príprave na birmovku nechcú poučovať a dávať sa našim mladým za vzor, ale chcú napomáhať konanie Boha, chcú pomáhať, aby mladí ľudia sami hľadali to, o čom je život a ako sa v ňom zjavuje Boh. Medzi poučovaním, dávaním sa za vzor a napomáhaním toho, aby nás Boh znovuzrodil pre živú nádej, nemusí byť na prvý pohľad veľký rozdiel. Predsa, potešil som sa výsledkom nedávneho výskumu o nábožnosti či náboženskosti, ktorý uskutočnila jedna nemecká nadácia vo viacerých krajinách sveta. Z výskumu vyplynulo, že najväčšia nábožnosť je v Nigérii a Indii, potom v USA a Taliansku, najmenšia v Rusku. Niekde v strede je Nemecko s asi tretinou neveriacich. Čo ma zaujalo, je skutočnosť, že podľa výskumu tí najzbožnejší (aspoň v SRN) pokladajú za dôležité byť vo svojej viere sebakritickí a voči druhým tolerantní a altruistickí. Naopak tí, čo sa označili za nenáboženských, o svojej nevere vraj nepotrebujú veľmi uvažovať. (Svět zbožný i bezbožný, in: Katolický týdeník 13/08, Perspektivy, II.)
Ježišovi učeníci po prvých skúsenostiach so vzkrieseným Ježišom sa tešili i pochybovali. A pritom sa so svojou skúsenosťou hneď začali deliť s ostatnými. Nepoučovali, nedávali sa za vzor, ale svedčili. Chceli byť prostriedkom, médiom Božieho konania. Nech je to aj náš spôsob, naša cesta, ako k viere vo večne živého, medzi nami konajúceho Boha v Ježišovi smerujeme a o ňom svedčíme!