Pár dní som nebol doma a za tých pár dní zomrelo viac ľudí v našej farnosti, ako za akýkoľvek týždeň predtým. Od ľudí unavených starobou a chorobou až po dieťa, ktoré sa zo života ešte len začínalo tešiť. S mojou neprítomnosťou tie úmrtia zaiste nijako nesúvisia, súvisia však s nedávnymi horúčavami a najmä so životom ako takým. Ľudský život sa dá definovať rôznym spôsobom, kedysi ktosi vymyslel pomenovanie animal rationalis (rozumné zviera) a niekto iný zasa nazval človeka nesmrteľnou dušou v smrteľnom tele. Všetky definície majú krátky dych, a mne sa veľmi nepozdáva pomenovanie prvé ani druhé. Keď pred pár rokmi prebiehali v novinách vzrušené diskusie o tom, či možno vyklonovať človeka, teda vytvoriť človeka bez toho, aby mal biologického otca i matku (u zvierat sa to podarilo), a ako bude v takom prípade vyklonovaný človek sám sebou, ktosi múdry povedal: „Aj keby bol ten nový človek geneticky naozaj nerozlíšiteľný od darcu svojich buniek, aj tak by bol jedinečným, lebo by mal vlastný príbeh.“
Vlastný príbeh – to je pohľad Biblie. Podľa Biblie človek nie je tuctový, ani keby bol vyklonovaný. Má vlastný príbeh. Mladší medzi nami by sa mohli opýtať: Aha, to znamená – že robím si, čo chcem? Ako sme dnes počuli apoštola Pavla v úryvku z jeho Listu Kolosanom, apoštol na to ide inak a vyznáva sa: „Vo svojom tele dopĺňam, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre dobro jeho tela čiže cirkvi.“ Podľa apoštola teda náš vlastný príbeh má slúžiť na to, aby sme čosi dopĺňali svojimi námahami, svojím utrpením k tomu, čo prežil Kristus.
Na prvé počutie nie je Pavlova reč veľmi zrozumiteľná. Vieme si predstaviť Kristovo fyzické utrpenie, ale nevieme si predstaviť, prečo by sme to utrpenie mali dopĺňať. K pochopeniu prídeme ako v detektívkach, keď nájdeme motív. Ježišov motív trpieť nebol v tom, žeby to pre neho bolo ľahké alebo žeby sa nazdával, že telo je hriešne a treba ho týrať, aby sa mu hrešiť odnechcelo (k čomu občas skĺzli aj niektorí kresťania). Ježiš však veril, že život nie je náhoda ani osud (a to ani osud Boží), ale vlastný príbeh. Príbeh poznávania toho, čo je správne, a najmä príbeh konania toho, čo je správne pre život. A keďže život nie je vopred napísaný, nahraný, treba o to, čo je v ňom správne, aj bojovať a v tom zmysle trpieť. Ako si možno pamätáme z minulej nedele, apoštol Pavol napísal List Kolosanom, aby zdôraznil, že náš život neurčujú anjeli ani démoni, ale obraz o živote, ktorý si vytvoríme. Pavol pripomína, že nemá ísť o obraz namaľovaný, ale žitý, obraz človeka podľa Boha, ktorým bol a je Ježiš Kristus. Keď kresťanská viera hlása, že v ňom je začiatok nového ľudstva, že on je skutočný Boží človek, že (povedané teologickou rečou) v ňom sme vykúpení, tým sa chce povedať, že v ňom je začiatok prekonávania smrti a hriechu v ľudskom živote. Keď Pavol hovorí, že na tomto procese treba čosi dopĺňať, a to na vlastnom tele, vo vlastnom príbehu, chce povedať, že v tomto procese prekonávania treba pokračovať – nie pre uspokojenie nahnevaného Boha alebo poníženie hriešneho tela, ale pre dobro Kristovho tela teda cirkvi. Bol to Pavlovo obľúbené vyjadrenie nazývať univerzálne spoločenstvo ľudí, ktorí svoju ľudskú hodnotu našli vďaka Kristovi jeho telom a jeho cirkvou.
Ide teda o to, ako žiť vlastný príbeh. Lebo byť človekom znamená mať tento vlastný príbeh. Kresťania veria, že Ježiš je obrazom Boha, že má jeho tvár, a zároveň sa učia, že v ňom a cez neho nájdu svoju vlastnú tvár, svoj cenný príbeh. V jednej malej rakúskej obci vysoko v horách (Maria Kirchental) majú krásny chrám. Každý sa pýta, prečo ho tam postavili a prečo taký vznešený, keď tam temer nik nebýva. Odpoveďou je, že ľudia mali skúsenosť, že tu im Boh prostredníctvom Krista a na príhovor Panny Márie pomáha. O tom svedčí aj množstvo (viac ako tisíc) tzv. votívnych tabuliek v tomto kostole. Ide o obrázky, kde je namaľovaný príbeh ľudí, ktorí si mysleli, že im Boh práve na príhovor Panny Márie uctievanej v týchto horách (tam ju volajú „liebe Mutter“) pomohol. Zaujalo ma, že sú tam aj celkom nové tabuľky s príbehom. Na jednej ďakuje za záchranu mladý muž, ktorý sa ťažko zranil pri páde z bicykla a uzdravil sa, na inej tesár, ktorý padol z vysokej strechy na asfalt a môže opäť pracovať, na ďalšej manželia, že môžu sláviť so svojimi deťmi zlatú svadbu, hoci manželka zažila pred časom pád lanovky. Na jednej je zobrazený kňaz, ktorý pôsobí pri kostole, ako ďakuje za záchranu po atentáte v Brazílii, ktorý tam na neho pred pár rokmi spáchali.
Niekto asi povie, že sa to nedá zistiť, prečo títo ľudia prežili a iní zomreli predčasne. To sa naozaj nedá. Ale dá sa to brať ako svedectvo, že je správne trpieť pre dobrú vec, pre blížnych, pre čestný život pred Bohom a že je správne ďakovať za pozitívne skúsenosti. Neviem, či a kedy robí Boh zázrak, ale viem, že je potrebné hľadať motívy, ktoré nás vždy znova povzbudia, naštartujú a napokon dajú aj zmysel nášmu životu – aj tomu, ktorý bol už unavený, aj tomu, ktorý sa ešte nestihol ani rozvinúť.
