Dnešné texty nám otázku kto je kresťan podložili hneď dvakrát. Raz nepriamo - v evanjeliu - cez Krista, keď otázka miery na Krista, na jeho identitu - kto je Kristus, za koho Ho pokladajú ľudia, za koho ho pokladáme my. Učeníci ale veľmi dobre chápali, že táto otázka sa bude dotýkať aj ich samotných, pretože Kristus je ich vzorom a niečo z jeho identity budú musieť zopakovať aj oni vo svojom živote. Apoštol Pavol nám v dnešnom druhom čítaní otázku kto je kresťan kladie ešte nástojčivejšie ako evanjelista. Na jednej strane pripomína naše kresťanské povolanie ktoré sme dostali v krste, na druhej strane nás varuje, že toto povolanie neznamená len vonkajšie zatriedenie, s ktorým by sme mohli byť všetci spokojní, ale nám naznačuje, že je to celé trochu náročnejšie.
Izraeliti sa spoliehali na vernosť zákonu a na prisľúbenie dané Bohom Abrahámovi. Podľa nich stačilo byť Židom, navonok zachovávať boží zákon, a človek mohol mať pocit, že splnil nároky vyvolenia. Pavol hovorí, že nie. Hovorí, že toto prvé vyvolenie na základe rodu a zákona, teda na základe tela sa v Kristovi pominulo. Druhé rozdelenie bude podľa Ducha. Ale aj to poznali už Izraeliti. Aj oni sa mnohí snažili a snažia až dodnes boží zákon zachovávať v jeho duchu, nie v litere. Napriek tomu ale Pavol hovorí, že v Kristovi aj toto rozdelenie na božích podľa ducha neplatí. Kristus akoby rozdelil a zrušil aj toto rozdelenie. Pavol hovorí že rozdelenie ktoré priniesol Kristus je rozdelenie ešte vyššieho stupňa, ono ruší naše ľudské rozdelenia, v Kristovi prestáva každé zaradenie. Kresťan by mal byť ten, ktorý ruší ploty, múry medzi ľuďmi a medzi národmi. Kristus si nezakladal na svojej identite, ani na svojej mesiášskej hodnosti. Zakazuje o nej hovoriť a pripomína, že Syn človeka bude trpieť a bude zabitý. Nemali by sme zabudnúť, že ak máme nejaké dary od Boha, nemáme ich sami pre seba, ale skôr pre tých druhých.
Čo ma ku kladeniu si týchto otázok priviedlo? V minulý týždeň som sa dvakrát bytostnejšie dotkol kňazskej identity - otázky kto je kňaz. Raz pri kňazskom pohrebe a druhý krát včera pri kňazskej vysviacke. Obe udalosti predstavujú v živote kňaza hraničné situácie, kedy si kladieme otázku, kto je kňaz. Uvedomujem si, že kňaz je kňazom ani nie tak pri oltári, pri vysluhovaní sviatostí, ale mocnejšie svojou bytosťou. Voľakedy sa to hovorilo slovami druhý Kristus. Ani Kristus počas svojho života neslúžil veľa svätých omší, v podstate len jednu v dvoch častiach - vo večeradle a pokračujúc na Kalvárii. Z tohto pohľadu kňazstvo nemôže byť len moc vykonávať sviatosti, je to skôr bytostné oblečenie sa v Krista, niečo čo sa nás všetkých dotýka od krstu, aspoň od chvíle, kedy sme svoj krst vedome prijali za svoj vlastný.
Od toho okamihu sme prijali kresťanstvo za svoj štýl, ktorý sa usilujeme žiť vo svojom živote vo vzťahu k iným ľuďom. Možno niekedy až príliš si uvedomujeme, že tento poklad nesieme v hlinených rozbitných nádobách. Nemôžeme si príliš zakladať na tom, kto sme, vnímať vyvolenie ako určité vyznačenie. Vyvolenie je skôr vyvolením pri ktorom si nemôžeme zakladať na ničom, naopak ocitáme sa ním na ceste. Nemôžeme si zakladať na nikom a na ničom, ani na obete nie. Kresťanstvo ak chce byť soľou sveta, nemôže byť identické samo so sebou, ale musí byť otvorené. Musí vedieť prekračovať hranice, rušiť v Kristovi múry. Byť pre druhých a byť aj otvorený voči tomu, čo nám prinášajú tí druhí. Vtedy budeme aj my niesť životom niečo z Krista. Vtedy budeme môcť byť znovu osožní pre život tohto sveta.
arbet.viliam@orangemail.sk