V decembri 2006 bol zverejnený na adrese http://ivan.v.szm.sk článok s názvom
Náboženská problematika v revue Esprit.
Tento pojednával o systematickom hodnotení tejto témy v menovanej
revue. Tento článok, ako i preklad tu v ďalšom citovaných príspevkov je
znova dostupný na uvedenej adrese. (1. - nab-prob1997)
V marci 2007 táto tematika pokračovala v časopise Esprit č. 333 - zborníkom s názvom
Náboženské oživenie vo svete. Chcel by som vás dnes tu informovať o tomto zborníku.
Kompletná informácia je iste samotný zborník. Časť z neho je dostupná v slovenskom preklade na uvedenej adrese. 2 - (
suhrn2007)
Tento môj príspevok sa bude zaoberať
- prehľadom vývoja
francúzskeho myslenia v modernej dobe - najmä vo vzťahu k náboženskosti
; viacerými francúzskymi prehľadnými článkami - ktoré sa zaoberali
vzťahu náboženskosti v modernom svete s cieľom pochopenia situácie vo
Francúzsku pri vnímaní javu nábožnosti.
- stručnou informáciou môjho hodnotenia posledného zborníka -
- záverom
Prehľad
stavu problematiky nábožnosti, posvätná, Cirkví... je vo Francúzsku
sledovaný dlhodobo. Je mnoho štúdií, ktoré sa venovali komplexnej
situácii duchovného života tak v rôznych krajinách, ako i v
celosvetovej mierke.
Tak napríklad v roku 1974 vydal Jean-Luc Chalumeau knihu
La pensée en France de Sartre á Foucault
(Éd, Fernand Nathan-Aliance Francaise, 1974).
Táto kniha veľmi priehľadne rozoberala stav myslenia vo Francúzsku,
rozoberala rôzne prúdy myslenia, ktoré v tej dobe ovplyvňovali verejnú
mienku a boli podnetmi pre hľadanie odpovedí na aktuálne otázky
spoločenskej praxe a určovali smer ďalšieho vývoja. Kniha má tento
obsah:
- Myslenie koho? pre koho ?
- Otázky ľudí vedy a neo-scientizmus (F. Jacob, J. Monod)
- Tvorivý spontaneizmus a odmietnutie priemyselnej spoločnosti (G. Bataille)
- Archeológia humánnych vied (M. Foucault)
- Nová etnológia (C. Lévi-Strauss)
- Psychoanalýza a schizo-analýza (J. Lacan, G. Deleuze)
- Obnova marxizmu (L. Althusser)
- Nová literatúra, nová kritika (R.Barthes, J. Derrida)
- Existenciálna interpretácia marxizmu (J.-P. Sartre, R. Aaron)
- Myslenie a aktivita : André Malraux
- Od debaty o človekovi ku viere v Boha (J.Danielou, J.M. Le Guillou)
|
Posledný XI. príspevok je dostupný v slovenskom preklade na web stránke
2 - (theol/chalumeau-dan). V ňom kardinál Danielou vedie debatu s o. Cardonnel-om, o.p.
a o. Le Guillou o súčasných problémoch človeka vo Francúzsku, ako i v Západnom svete.
Zhodnotenie
tejto knihy: udalosti v Paríži v 1968 silne ovplyvnili myslenie a prax
vo Francúzsku. Marxizmus sa rozšíril v rôznych odtieňoch, z ktorých
existencializmus bol najvýraznejší.
Pre
orientáciu vo francúzskej filozofii posledných päťdesiatich rokov je
veľmi užitočný prehľad Päťdesiat rokov francúzskej filozofie I - IV,
ktorý redakčne pripravil Bernard Sichere (Cinquante ans de philosophie
française, Ministere des Affaires étrangeres, adpf, Paris, júl 1996).
Táto príručka definuje filozofiu s jej dôstojnosťou, ktorá síce nie je
slnkom, ktoré svieti sebou samým, ale nie je ani tieňom niečoho iného.
Filozofia je neistou debatou, rozdelenou dvoma požiadavkami: chce to
byť
kritická úvaha a má byť na vyššej úrovni
najvyššieho poznania.
Na jednej strane,
filozofia
sa predstavuje ako kritické uvedomenie toho čo sa povedalo a myslelo v
minulosti : vychádzajúc z vôle po pravde, predpokladá pravdivú debatu,
ktorej zásady ona určuje. Na druhej strane, v styku s novými pojmami,
rituálmi sa ona predstavuje ako udržovateľka novej a vyššej múdrosti,
ktorá môže byť dôvodom v krajnosti obetovať za ňu i najvyššiu cenu, ako
držiteľku zjavenia, ku ktorému ponúka prístup tým, čo bolestne sa
dávajú na cestu a namáhavo vystupujú k veľkému svetlu zjavenia až po
zjavenie Opravdivého. str. 11
Je to
ontológia, ktorá sa pýta na štatút skutočnosti a «teológia», ktorá
pozerá v smere toho čo je najvyššie bytie, ktoré tým riadi
súčasne smer
poznávania a smer bytia. Z toho vychádza požiadavka na debatu na druhom
stupni, ako nebývalé náboženstvo, ktoré sa vyjadruje v troch oblastiach
praxe a poznania:
v sfére umenia a poézie,
v oblasti politiky ako celkového bytia spoločnosti,
a v oblasti vied.
Dejiny
západnej filozofie sú riadené externe vytvorenými pravdami a spôsobom
nadvlády jednej pravdy nad ostatnými. Moderná doba priniesla obrat v
nadvláde vedy. Jednotná skúsenosť bytia, ktorá poskytla model, je veľký
projekt, ktorý sa víťazne potvrdil s Kantom a snažil sa pokračovať s
Heglom.
Fenomenológia, s jej
zakladateľom Husserl-om má z tohto aspektu najvyššiu dôležitosť : ona
stelesňuje syntézu subjektu ako subjektu vedy a subjektu prežitej
skúsenosti, medzi rovinou vedeckého poznania a rovinou bytia v
prežívaní vo svete. Heidegger, žiak Husserl-a viedol vlastné uvažovanie
v radikálnom popretí západnej metafyziky (ktorej Huserl bol posledný
výhonok), čo ukazuje na šírku vnútorného vzdialenia sa od doby Kant-a,
čo podmínovalo nárok nadvlády filozofie. Toto oddelenie sa vyjadruje
okolo troch pólov možného
prekročenia filozofického gesta, ktoré až po Hegel-a bolo dominantné:
prekonanie
Hegel-a Marx-om,
jeho prekonanie Nietzsche-m,
a jeho prekonanie Heidegger-om.
Tieto tri prekročenia odpovedajú na zmenu vzťahu filozofie k trom režimom diškurzu:
režimu
vied,
režimu
poetiky a
umenia
a režimu
historickej a
politickej skúsenosti.
V
tom čase boli dve filozofické tendencie vládnuce : fenomenológia a
existencializmus. Ostatné prúdy a vplyvy pokračovali v pôsobení v
slabšej forme .
Existencialisti sa málo
zaujímali o dielo, ktoré zanechali Nietzsche a Heidegger. O to viac o
zakotvenie prvotnej skúsenosti bytia, smerom ku ktorej je legitímne
viesť myslenie ku rozhodnejšej a hlbšej pravde - čo nie je ďaleko od
učenia
Bergson-a. Nasledujúca generácia, naopak, otvára dobu nazvanú
štrukturalistickú. Je to prekonanie Hegel-a a doba Marx-a.
V dobe keď mnoho filozofov sa spájalo s vedeckosťou tej, alebo inej
oblasti vedy (biológie, jazykovedy), rozvinulo sa hnutie o platnosti
krokov vedy, či už v mene nietzscheovského vzdania sa vôle po pravde
(Foucault), alebo v mene doktríny niečoho iného (Lacan), ktoré viedli
vedy k nemysliteľnosti na ich subjekt. Hlásala sa nutnosť prekonania
Hegel-a v mene marxizmu. Výrazné mena, ktoré poznačili celé obdobie sú
Lacan, Althusser, Foucault, Deleuze ... .
Francúzska
fenomenológia má isté zvláštnosti - tak s menom Merleau-Ponty súvisí
filozofia tela, Levinas je spojený s meditáciou o intersubjektivite a
pôvodným objavom toho «druhého - un
Autre», Ricoeur s
hermeneutikou, ktorá vychádza tak z diela Gabriel Marcel-a, Jaspers-a,
ako i samotného Husserl-a, ktorá pokračovala v diele Michel Henry-ho, s
jeho meditáciou vlastnou «prejavom» bytia.
Dielo
P. Ricoeur-a poukázalo na jeden problém a ten spočíval v tom, že veľká
časť francúzskej fenomenológie, s výnimkou diela Merleau-Ponty-ho,
vyúsťovala do náboženských, katolíckych, alebo protestantských
orientácii. Na tento fakt poukázal D. Janicaud vo svojej práci
Teologický obrat francúzskej fenomenológie (Dominique Janicaud, Le
Tournant théologique de la phénoménologie française, Éd. l´Éclat,
1991).
Tento prehľad v tretej časti (vydanej v máji 1998) uvádza na stranách 68 - 85 kapitolu s názvom Filozofia a náboženstvo.
Táto je dostupná v slovenskom preklade na web-stránke. 3 - (filos/filosofia/FilRelFran)
Vidíme,
že vtedy aktuálna debata sa viedla okolo dialektického marxizmu,
psychoanalýzy a existencializmu. Tento stav a zreteľné trendy
dokumentoval i dlhoročný šéf redaktor revue Esprit Jean-Marie Domenach
v knihe Anketa o súčasných ideách (Enquete sur les idées
contemporaines, Éd. du Seuil, 1981) keď na str. 19 píše o troch veľkých
syntézach, ktoré v danom čase dominovali :
stalinský (leninský) marxizmus, sartreovský existencializmus, a kresťanský personalizmus.
Napriek tomu hovorí o rozklade marxizmu, freudizmu a o znakoch návratu náboženskosti (str. 21).
Táto aktuálna esej má tieto časti
Myslitelia a novinári
Ídee pre koniec storočia
To čo zostalo po marxizme
Noví historici
Od Freud-a po Lacan-a
Noví filozofi
Noví libertári
Nová pravica a sociobiológia
Systémovosť
René Girard, Hegel kresťanstva
Koniec modernosti?
Na dne tejto priepasti
|
Ukážky z týchto kapitol je možné tiež konzultovať na stránke: ...excerp/domenach........
Z
literatúry vidíme, že hlavné problémy, s ktorými sa vyrovnávajú
jednotlivci a spoločenstvá v Európe, ale i v globalizujúcom pohľade vo
svete, to je vyrovnávanie sa s
modernosťou a všetkým čo ona doniesla.
Jej začiatok sa obyčajne kladie do doby, ktorú poznamenal N.
Machiavelli.
Celý ďalší vývoj európskych národov a myslenia vrcholí vo Francúzsku vo
Veľkej revolúcii z 1789 a v dvadsiatom storočí, ktoré výrazne
poznamenali strašné utrpenia dvoch svetových vojen. Ľudia, ktorí
poznačili myslenie sú tzv.
majstri podozrievania - je to Nietzsche, Marx, Freud.
Vo Francúzsku to boli aj iní, napríklad Maine de Biran, M. Blondel a H.
Bergson. Je príznačné, že verejná mienka vníma to, čo im podávajú
formovatelia verejnej mienky, a tak mnohí myslitelia, hoc boli vo
svojom čase a vo svojom prostredí výrazným prínosom sa nedostávajú do
širokého povedomia a tak mnohé podnetné myšlienky zapadávajú do
pozadia, ale mnoho krát sa podarí nájsť mnoho cenného i v archívoch. O
vplyve Bergsona bol v časopise Le Debat v marci 2006 uverejnený článok,
ktorého autor je Azouvi ...filos/azouvi..s názvom Anatómia jedného
filozofického úspechu. Jedná sa o bergsonizme a vplyvne diela Bergsona
L´Évolution créatrice. Autor tu analyzuje známy vplyv tohto filozofa na
náboženské oživenie vo Francúzsku v dobe na začiatku dvadsiateho
storočia.
Vidíme,
ako sa francúzskej myslenie vyrovnávalo s hlavnými nosnými prúdmi
svetového myslenia. Po smrti Lukacs-a sa zistilo, že nejestvuje viac
žiaden veľký filozof marxista. Ostal len
Nietzsche a
jeho dedičia. Nietzsche s jeho výkrikom "smrti Boha" najviac ovplyvňuje
západné myslenie s veľkými a výraznými dôsledkami na životný štýl
miliónov ľudí na celom svete. Hlásanie nerovností - elitarstva,
anti-kresťanstva, odvahy postaviť sa proti pôsobiacej morálke,
velebenie hrdinstva, chrabrosti, smrti, ....
S jeho myslením sa viacerí myslitelia konfrontovali v diele
Prečo nie sme nietzscheovskí -
Pourquoi nous ne sommes pas nietzscheéns , Le College de philosophie, Éd. Grasset, Paris, 1991. Tento zborník má tieto príspevky
Alain Boyer . Hierarchia a pravda
André Comte-Sponville : Škaredý, sofista, estét : «Umenie v službe ilúzie»
Vincent Descombes : Francúzsky moment Nietzsche-ho
Luc Ferry a Alain Renaut : «To čo je treba dokázať za veľa nestojí»
Robert Legros : Nietzscheovská metafyzika života
Philippe Raynaud : Nietzsche vychovávateľ
Pierre-André Taguieff : Nietzsche v reakcionárskej retorike
Kresťanstvo
pochopilo svoju úlohu vyrovnávať sa s modernosťou. Centrum Tomáša Mora
vydalo v roku 1990 zborník s názvom Kresťanstvo a modernosť (ved.
Ducret Roland,
Hervieu-Léger Daniele, Ladriere Paul, Christianisme et modernité, Les Éd. du Cerf, 1990).
Už vtedy sa hovorilo o ťažkosti určiť hranice modernosti, najmä keď sa
objavil pojem post-modernosti.
Obsah tohto zborníka je tento :
P. Ladriere,
Kresťanstvo vo weberovskej teórii modernosti ;
G. Vincent,
Od teórie štyroch zmyslov Písma ku kalvinovskej exegéze ;
J. Segui,
Racionalita, modernosť, apokalypsa ;
J.P. Josua,
Umenie, neúspešné stretnutie medzi kresťanstvom a modernosťou podľa M.-A. Couturier ;
B. Reymond,
Hľadanie laickej teológie ;
J. Moingt,
Kristológia a modernosť ;
C. Geffre,
Teológia výstupu z modernosti ;
J. Ladriere,
Kresťanstvo a budúcnosť racionality ;
J.M. Ferry,
Starodávny, moderný a súčasný ;
J.L. Schlegel,
Neo-ezoterizmus a modernosť ;
D. Hervieu-Leger,
Súčasné prejavy kresťanstva a modernosť .
Náboženské oživenie vo svete videné časopisom Esprit
Revue Esprit v 333 čísle tohto roku (marec-apríl) znova sa vrátil k problematike náboženskosti. Toto číslo - zborník s názvom "
Náboženské oživenie vo svete" - je rozdelený do týchto častí :
- Európa na konci sekularizácie
- Evanjelikálna a letničná vlna
- Sekularizácia, viera a ateizmus.
Zborník,
na rozdiel od prechádzajúceho z 1987, je zameraný na analýzu
celosvetového obrazu pohybov a prejavov náboženskosti. Úvody do
jednotlivých častí napísal J.-L. Schlegel a Olivier Mongin.
Zborník
začína citátom známeho filozofa kultúry - A. Dupront-a, kde sa
zvýrazňuje mimoriadnosť vnútornej energie, ktorá je spojená s vierou a
náboženskými vyznaniami.
Otázka konca sekularizácie prináša
záujem o to, čo bude nasledovať po sekularizácii. Zborník si nekladie
cieľ robiť prognózy, či vynášať proroctva o ďalšom vývoji náboženskosti
a duchovnosti v globalizujúcom sa svete.
Úlohou je objaviť čo v Európe a vo svete vytvára väzby na náboženskosť.
1.
Európa je vykreslená ako istá
výnimka
v pohyboch - v dynamike náboženskosti. Na rozdiel od ostatných častí
sveta, kde sa javí oživenie náboženskosti a duchovných prejavov, v
Európe pretrváva v tejto sfére stagnácia a odpor. Toto je zreteľné pri
problémoch budovania "spoločnej Európy" - pri nejasnostiach týkajúcich
sa zmyslu, formy a obsahu spoločnej aliancie. Odmietnutie návrhu
ústavnej zmluvy ukázalo neprekročiteľné prekážky, ktoré ohrozujú
budúcnosť celého podniku. Všetko v znamení
plurality.
Spomína sa historická pamäť obetí a tak zvaných vín Európy,
pripisovaných predovšetkým kresťanstvu a katolicizmu zvlášť. Preto sú
pokusy návratu a štartu od nuly. Ale je to vôbec možné a želateľné ?
Úloha v tomto je objaviť novú Európu náboženstiev.
Profesor P. Prodi hovorí v rozhovore o
dôležitosti dualizmu
Cirkev - Štát v celých dejinách Európy a o tom, že tento je príčinou
veľkosti Západu. Tu spomína inštitucionalizovaný dualizmus XI. storočia
pod názvom "
pápežská revolúcia"- čo bola podľa neho prvá európska revolúcia -
desakralizácia politickej moci.
Hoci v dejinách sa model monarchie prekonal, pozitívny výsledok
moderného pápežstva je v uchovaní univerzalizmu a tohto dualizmu.
Dnes, v dobe
globalizácie
a budovania európskeho súštátia je dôležité vytvoriť vhodný funkčný
model - dôležité je zabezpečiť súdržnosť a motiváciu jednotlivých
zložiek a jednotlivcov pre angažovanie sa a obetavosť v prospech
spoločných cieľov a spoločného dobra a otázka suverenity takých
jednotiek.
Katolícky prístup k javom moderného sveta, k
sekularizácii, liberalizmu treba rozlišovať v prístupe Magistéria,
vyjadrení oficiálnych dokumentov jednotlivých pápežov a prístupom
jednotlivých biskupov v príslušných diecézach v jednotlivých krajinách.
Tu je veľmi podnetný rozhovor Philippe Portiera na tému Ján Pavol II a
Európa. Portier napísal knihu s názvom Myslenie Jána-Pavla II, ktorá
vyšla vo francúzštine v 2006. Spomína sa kľúčová otázka, či Magistérium
sa môže, má, alebo musí zmieriť s modernými javmi vo svete, tak ako to
uvádza
Syllabus
z 1864. Tieto vedú k otázke na zotrvanie jusnaturalistického modelu
spolužitia, alebo prijatie pozitívneho práva, tak ako sa o tom hovorilo
v dialógu kardinála Ratzinger-a s J. Habermas-om.
Magistérium vidí jasne krízu ľudstva a navrhuje ako liek
návrat k skutočným hodnotám, čím je
kultúra a čím je
kult. To sú dva faktory, na ktorých Cirkev stavia a ktoré priniesla ľudstvu na celom svete.
Cirkev sa zamýšľa i nad tým, ako postupovať v tomto prípade výnimky, pri pastorácii v Európe ako misijnom území.
Hodnotenie sekularizácie vo svete nie je možné bez prihliadnutie na
postavenie politického liberalizmu a jeho vplyvov na náboženskosť. Je
známe prijímanie tohto myšlienkového prúdu historicky od počiatku v
protestantskom prostredí. Rovnako je známy jeho kritické hodnotenie v
prostredí katolíckej a ortodoxnej kultúry. Napriek tomu dá sa povedať,
že súčasná situácia sa prejavuje ako
víťazstvo náboženského liberalizmu,
napriek odporu a šíreniu sa silne antiliberálnych hnutí vo všetkých
kultúrnych prostrediach v celom svete. Liberalizmus ako zobecnená
«subjektivizácia» postihuje tiež sekulárne viery a inštitúcie. V tom
spočíva riziko roztržiek a rozporov v rámci spoločnosti.
Európska
Únia nemá tradíciu v budovaní vzťahov náboženstvo-politika. Preto tieto
vzťahy sa snaží budovať. Postupuje po upozornení J. Delors-a, že ak sa
v najbližšej dobe nepodarí dať spoločnému úsiliu zmysel, dušu, Európa
tento zápas prehrá.
Európske budovanie
"spoločenstva" je dobrým katalyzátorom zmien, ktoré ovplyvňujú vzťahy
medzi náboženskosťou a tým, čo je politikum v patričných krajinách.
Brusel musí vytvoriť nové formy väzieb medzi týmito krajinami. B.
Massignon to hodnotí vo svojom článku formuláciou "
Ani Boh, ani Cisár".
V podstate ide o vybudovanie novej identity - po uvedomení si straty
svetového vodcovstva, vyzýva k definovaní svojej špecifičnosti -
univerzalizmu. Potom, ako sa odmietajú pripomienky na spoločné minulé
dedičstvá, sú tu isté univerzálne hodnoty v
pluralite zdroja práv človeka a jeho dôstojnosti.
Delors vyzýva náboženstvá, aby dali "dušu" Európe. Ak sa to behom
najbližších rokov nepodarí, je pesimistická vízia, že tento zápas sa
prehrá. Väzby medzi náboženstvami a politikou v Európe sú výsledkami
kompromisov medzi transcendentnosťou a
imanentnosťou.
Pri budovaní novej Európy sa stretávajú dva modely vychádzajúce z dvoch
prístupov budovania národnej identity: model nemecký a francúzsky.
Jeden sa zakladá na spoločnom dedičstve a jeho odkaze v kultúre, druhý
stavia na právnej kultúre vyjadrenia spoločného projektu. Prvý vyúsťuje
do využitia náboženskosti ako ukazovateľa civilizácie dávajúcej istú
identitu, druhý vyzdvihuje ústavný patriotizmus. Jedná časť budovateľov
sú prívrženci spomienky kresťanských koreňov Európy, druhá skupina vidí
európsku identitu v spoločných hodnotách, ktorých jadrom sú
práva človeka.
Európske ustanovizne nie sú Cisárom. Ich vytváranie ako polycentrické a
nadnárodné, a medzištátne poukazuje na stratu ústrednosti štátu a
objavenie sa faktora skupinových verejných aktérov, ktoré sa prizývajú
ku formulovaniu európskej politiky. Vzťahy medzi európskymi
inštitúciami a náboženstvami svedčia o prekonaní prvého štádia
sekularizácie a prechodu do druhého. Väzby medzi náboženstvami a
politikou sú výsledkami kompromisu medzi transcendentnosťou a
imanentnosťou. Náboženské a humanistické skupiny sú prizývané do
verejnej sféry ako zdroj zmyslu, mať funkcie, ktoré demokratický štát
nemôže sám napĺňať. Buduje sa vzťah uznania, kde pôsobia súčasne
spojenectvo a neutralita Štátu s náboženstvami.
Modernosť európskeho spoločenstva prechádza do hypersekularizácie
ultramodernosti. Dá sa povedať, že Európu je možné nazvať
post-kresťanskou
a post-sekulárnou. Tu je dominantný jav prerušenie vzťahov na
inštitucionálnu náboženskosť - na ustanovené, tradičné Cirkvi.
Náboženskosť sa prejavuje viac v logike individualizácie a
globalizácie. Individuálna viera akoby bola vedená heslom DO IT YOURSELF
. Veriaci tomto prostredí dávajú prednosť individuálneho výberu a skladby a odmietajú klasické ponuky Cirkví. Náboženská
identita jednotlivcov je
neistá a menlivá.
Mení sa i funkcia a postavenie Štátu pri rozdelení funkcií medzi
globalizáciou - europeizáciou a funkciami regiónov a miestnymi
spoločenstvami. Teda je to prechod od náboženstva získaného zdedením,
ku náboženstvu osobného výberu. Moderná doba bola charakterizovaná
istotou, kdežto ultramodernosť je poznačená neistotou.
Ultramodernosť sa javí ako desabsolutizácia všetkých sekulárnych
ideálov, ktoré v kritickom vzťahu k náboženstvám sa vynorili ako nové
istoty a boli silnými vektormi sociálnej mobilizácie. Ultramodernosť to
je sekularizovanie modernosti.
Vývoj sekularizovanej modernosti prechádza do sekulárnej
ultramodernosti i vo sfére politična. Táto situácia sa prejavuje
poklesom dôvery v politiku a vzrastom nedôvery v náboženstvo.
Spoločenstvo občanov je ohrozované pôsobením individualizácie a
globalizácie.
V ultramodernosti sa nachádzame na bode zvratu, kde náboženskosť sa
javí ako možný symbolický bod, ktorý prispieva k tomu, že politično sa
nehýbe k prostému riadeniu individuálnych ašpirácií, ani k tomu, aby
modernosť sa rozplynula v zobecnenom relativizme.
2
Evanjelikálna a letničná vlna
V prednáške Benedikt XVI. v Regensburgu poukázal na dvojitý jav v Európe: zvýšenie váhy faktora
islamu v Európe a
napätie
v rámci "kresťanskej" Európy medzi "kantovským" protestantizmom a
katolíckym učením. Globalizácia preniká i do náboženskej sféry.
Hodnotenie globálnych trendov v náboženskosti prejavuje niektoré
prekvapujúce javy. Je to univerzálny návrat praktík nábožnosti,
predpovede o dominancii kresťanstva a nie islamu, ako sa to predvídalo
v minulosti a skutočnosť presunu "ťažiska kresťanstva" do Afriky a
Latinskej Ameriky. Kresťanstva, ktoré je poznačené rozvojom
evanjelikálnych Cirkví letničiarskeho charakteru.
Tu sa popisuje horlivosť konvertitov - znovuzrodených
born again
kresťanov. Hovorí sa o náboženskej privatizácii s ekonomickým
charakterom, s charizmatickým vodcom - kazateľom - podnikateľom. Nové
komunity sú poznačené
novým myslením, kde sa často
používa slovník sebarealizácie, úspešnosti, prospešnosti, funkčnosti a
súťaživosti. Komunity sú plastické, obracajú sa na nespokojných pre
nespravodlivé rozdeľovanie zdrojov, žijúcich v katastrofických
podmienkach, trpiacich rôznymi neduhmi a preto potrebujúcich
starostlivosť i o telo prostredníctvom tanca, hudby, tranzu, slova.
Tieto spoločenstva pomáhajú telám, menia stav mysle vďaka obráteniu
pôsobením Ducha svätého zázrakom, čo je veľmi rozhodujúce.
3
Sekularizácia, viera a ateizmus
Modernosť odčarovala svet a
postmoderna spôsobila druhotné rozčarovanie zo samotného odčarovania. V náboženských otázkach prevládla
neistota a znakom postmoderny by mohla byť tak "smrť Boha", ako i jeho
návrat.
Pozoruje sa radosť z nových náboženstiev, ako i pesimizmus z
estetizujúceho nihilizmu. Taká diagnostika z pred desiatich rokov
nestratila nič z aktuálnosti. Vtedy sa videlo aktuálne hovoriť o
"náboženstvách bez Boha", dnes je to akýsi hmlistý "
monizmus"
prostredia. Vtedy aktuálna otázka bola rozširovanie "ateistického"
náboženstva - budhizmu vo Francúzsku, dnes je to náboženská
globalizácia s neuveriteľným úspechom evanjelikálnych Cirkví.
Pre
Európu je príznačná debata vzťahu rozumu a viery. Je to stará téma,
ktorej ohniskom je "veriť v prospech pochopenia a chápať v prospech
viery".
Z debaty, ktorá vznikla po prednáške Benedikta XVI. v
Regensburgu 12. Septembra 2006 sa dá usudzovať, že ide o hodnotenie
prerušenia väzieb medzi vierou a rozumom, ktoré priniesla Reformácia a
Osvietenstvo, a o pokus návratu dôvery, ktorú ľudskému poznaniu je
schopné poskytnúť náboženstvo a viera. Benedikt XVI. navrhuje návrat k
jednote viery a rozumu z doby pred rozdelením kresťanstva.
Vzťah medzi vierou a rozumom môžeme si predstaviť v troch modeloch:
v modele dopĺňania sa (komplementárita) (Tomáš, Leibniz),
v modele oddelenia v prospech viery (Luther, Pascal), alebo v prospech
rozumu (Bayle, antináboženské Osvietenstvo),
a nakoniec v modele vzájomnej indiferentnosti (Spinoza, Kant).
Benedikt
sa vyslovil proti druhému modelu (v mene "prirodzeného vzťahu" medzi
rozumom a vierou), hoci tretí model je najvzdialenejší katolíckej
koncepcii, pretože sa prosto snaží vytrhnúť vieru z registra pravdy. To
je ťažké pochopiť každému vyznaniu, hoc akú dôveru by priraďovalo
rozumu. Málo veriacich filozofov to uznalo (výnimkou je P. Ricour), že
filozofia môže byť len agnostická, to znamená musí sa oddeliť od
zjavenej i racionálnej teológie.
Viera sa potom vracia späť do subjektívneho uvedomenia
hľadania zmyslu (ale nie pravdy), alebo do
exegézy textov.
Modernosťou
sme vstúpili do éry "čistej imanencie", ktorú evanjelikáli nezakrývajú.
"Noví bohovia" sú inakosť, neprítomný Druhý, «vonkajškosť» ... Je to
pohanstvo, jeho panteón a mýty, ktoré oponujú monoteizmu, pohodlný
ateizmus, ktorý hreší prebytkom ľahkosti, alebo falošnou jasnosťou. Je
to
víťazstvo imanencie v čase pluralizácie, čo robí
ťažký život monoteizmom. Dlhotrvajúce napätie medzi vierou a rozumom v
tomto zborníku predstavujú Pascal na strane viery a Spinoza na strane
ateizmu.
Pre moderného Francúza, či
už agnostika, alebo ateistu je blízka cesta, ktorú priniesol B. Pascal.
Na rozdiel od v minulosti rozšírenej ceste k Bohu, ktorú predstavuje
Bernard z Clairvaux, Pascal s jeho poriadkom srdca a paradoxami ľudskej
situácie je veľmi blízko mysleniu súčasníkov. Pascal očarováva a
prináša inšpiráciu. Popisuje ľudskú situáciu s jej protirečeniami -
veľkosťou, ale i biedou.
V dnešnej
dobe nie je v kurze hovoriť o hriechu, o vine, zle. Je toto vylúčenie
odvolávania sa na zlo pre spoločnosť prínosom ? Odvolávanie sa na niečo
ako zlo, hriech nechce sa javiť ako tmárstvo, ale chce si posvietiť na
sociálnu skúsenosť našej doby. Tak kresťanská tradícia môže prejaviť
aktuálnosť a zdroj uvoľnenia vzhľadom na oslepenia, ktoré sa môžu zdať
za oslobodzujúce.
Nemožno zabudnúť na pokus zbaviť sa zla
totalitárnym prístupom, v našich skúsenostiach marxisticko-leninskou
revolúciou a zbavením sa koreňa zla - vykorisťovania a odcudzenia
človeka v buržoáznej spoločnosti. Toto vyháňanie zla
politicko-ekonomickými prostriedkami sa prejavilo v policajnom terore.
Z týchto pokusov mnoho ľudí si odnieslo dobre ponaučenia, ale mnohí
napriek tomu pokračujú v skúšaní (viď Kuba, Severná Kórea, Irán atď.).
M. Revault d´Allonnes priraďuje absolútne zlo pôsobeniu
národno-socialistických ideí (nacizmu) v prístupe k nie germánskym (nie
árijským) ľuďom vo vojnových časoch
2. Svetovej vojny. Tieto obete sú zaznamenávané a evidované menom.
Niekto, kto zažil Gulag by mohol povedať, že absolútne zlo - to sú
bezmenné masové hroby nevinných roztrúsené bolševikami všade, kde
pôsobili. Ja mám názor, že absolútne zlo je pestovaná hrôza a strach,
ktorú ľudia sú schopní šíriť, keď sú
plní nenávisti
voči iným. Taká nenávisť môže sa zrodiť v každom z nás, ak si
neuvedomíme vlastnú veľkosť a dôstojnosť v tom, že sme spolu s druhými
Bohom milovaní a vyvolení milosťou. Moderný sen nevinnosti rovná sa
vzdania sa ľudskosti .
Zoslabenie
pocitov viny a hriechu v súčasnom svete súvisí s postupom imanentizmu,
tak ako je ním posun do popredia ateizmu a jeho prejavov.
Prúd
fenomenológie akoby robil ateizmus povinným. Do tejto istoty však skoro
sa pridáva zvláštnym, problematickým spôsobom kresťanské a židovské
myslenie. Rovnako i pozitivistická racionalita Russel-a, Wittgenstein-a
necháva značný priestor mystickému prvku a necháva otvorenú otázku
vzťahu rozumu a viery. Nakoniec aj francúzski "nietzscheovci",
vyjadrujúci popieranie Boha, vyjadrujú hľadanie niečoho, ako je
"vnútorná skúsenosť" (Bataille), alebo niečo, čo je "z vonka"
(Blanchot, Deleuze, Foucault), alebo nejaký "obrat" (Lyotard), ktoré
prejavy sú blízke "mystickému príbehu". Autor Zaoui popisuje ateizmus
súčasného francúzskeho myslenia ako "poškuľujúci", lacný, pretože si
neuvedomuje svoj dlh voči kresťanstvu.
V takej perspektíve vidíme, že takýto "lacný" ateizmus sa musí vyrovnávať s týmito filozofickými prístupmi k ateizmu:
- Spinoza: dvojitý etický a politický faktor nemožnosti vzdania sa požiadavky spásy, alebo blaženosti,
ktoré nám prisľubujú veľké monoteistické náboženstvá a politicky
nestarať sa o "spásu nevedomých", ktorá sa nedá dosiahnuť bez
minimálneho "kréda" spravodlivosti a lásky, ktoré Spinoza nazýva
"duchom Krista". Tento faktor vplýval na althusserlovcov a Deleuze-a.
- Aristokratický estetizujúci ateizmus pochádzajúci od Nietzsche-ho,
ktorý formuje štýl autorov Bataille, Foucault, Derrida, ale i Deleuze.
Tento prístup zdôrazňuje, že byť ateistom má zmysel len vtedy, ak sa
dostane na vyššiu, krajšiu úroveň, akú dosahujú veriaci - potom ako sa
uvedomia nádhery, ktoré prinášajú náboženstvá (ich umenie, etika, ktoré
robia nové ľudstvo zaujímavejším, ich sila obdiv a nadšenie).
- "Pozitivistická čestnosť" Wittgenstein-a,
ktorá ovplyvní predovšetkým de Certeau-a, Lyotard-a. Pozitivizmus vedy
nie je sláva, je to zúženie legitimity diškurzu na tautológiu a takto
to nie je viac ako opak prázdnej apológie všetkého toho, čo táto debata
vylučuje - všetkého čo Wittgenstein nazýva "mystický prvok".
- Zákaz
lacného ateizmu, ktorý vyžaduje Lacan v počiatku, kam sa vracia
Deleuz-om, alebo Foucault-om v jemnosti teologického diškurzu.
Analytický prístup nás učí, že všetci sme spontánne kreacionalistami,
čím naopak autentický ateizmus môže byť istým regulatívnym horizontom
istej skúsenosti.
- Prístup
Levinas-a v rešpektovaní našej "náboženskej skúsenosti" nebráneného
otvorenia sa transcendentnosti a jej smerovanie na jedinú skúsenosti
Druhého. Levinas ju nazýva etikou, v obrátenom zmysle ako Spinoza.
Záver
je taký, že nejestvuje skutočný ateizmus, ktorý by si nenechával
rezervu na možnosť uznať Ideu Boha, pripomínajúc možnosť užitočnosti,
ceny a zodpovednosti v konfrontácii s dobrom idei Boha. Na druhej
strane sú možnosti vyhlasovať sa za ateistov a poškuľovať po prípadnom
návrate idei Boha v náboženskosti, alebo v etike a politike ako
potvrdenia možnej transcendencie.
Pierre Manent hovorí o
dôležitosti poznania základov liberalizmu a demokratického usporiadania
spoločnosti z hľadiska budúceho napredovania náboženskosti. Dôležitá je
jeho analýza doterajších dejín Európy, postavenia kresťanstva a jeho
úlohy. Je vhodné poznať túto analýzu a robiť kroky k náprave chápania
kresťanstva a postavenia veriacich v spoločnosti.
Záver
Skúmanie náboženstva, náboženskosti, nábožnosti je späté s hodnotením
globálnych trendov, ktoré priniesla moderná doba a jej premena do
ultramodernosti. Tak to prebieha na celom svete, včítane Slovenska,
krajín a spoločenstiev východnej Európy.
Pri uchovávaní tradičných foriem vnímania posvätná, je zreteľná
pretrvávajúca formálna identita, ktorá však rýchlo sa mení pri zmene
životného prostredia. Malý dôraz sa kladie na pestovanie hlbších
koreňov kresťanskej identity, najmä pri absencii podnetnej kultúrnej
zložky, tak v národnom prostredí, ako i vidiac ju v Európe.
Nie je pozorovateľný prienik moderných prístupov k formovaniu
opravdivých, moderných, otvorených spoločenstiev, ktoré by vytvárali
plodné prostredie pre objavenie sa kresťanských osobností.
Napriek tomu dôveru kladieme na Ducha Svätého, ktorý vanie kde chce a
dáva v pravý čas objavenie sa toho, čo sa najviac potrebuje a očakáva.
Len o to je potrebné prosiť.
Otázka ostáva, či sa snažíme úporne poznávať znamenia doby, aby sme vedeli o čo prosiť ?
web stránka:
- Náboženská problematika v revue Esprit - /nab-prob (51 str.)
- preklad Náboženské oživenie vo svete - ET/2007/03-4/suhrn (122 str.)
- theol/chalumeau-dan
- filos/filosofia/FilRelFran
- excert/domenach
- filos/azouvi
