Homília - 23. 5. 2010

Dnešné prvé čítanie z knihy Genezis nám dnes pripomenulo biblickú predstavu o príčinách rozkolov, nejednoty medzi ľuďmi. Biblia nie je sociologickým alebo filozofickým pojednaním o svete. Ale napriek tomu chce povedať to, čo si aj my myslíme - že rozkol, nejednota medzi rôznymi národmi, medzi rôznymi skupinami ľudstva nie sú súčasťou božieho stvorenia, pôvodného „božieho plánu". Nejednota, rozkol nemôžu byť dobré, skôr sa jedná o nedostatok dobra. Tento rozkol sa podľa rozprávania Biblie o babylonskej veži prekvapivo rozšíril práve v súvislosti s rozvojom schopností človeka. To je často aj naša skúsenosť - často nás prekvapuje, že so stúpajúcou vzdelanosťou ľudstva, technickými možnosťami nenastáva lepší svet, zlaté obdobie ľudstva, skôr naopak. Najväčšie tragédie v dejinách ľudstva súviseli práve s tými najvzdelanejšími národmi. Zbožňovanie techniky, jej rast tiež ešte nemusí automaticky znamenať pokrok, väčšie šťastie človeka. Často môžu znamenať aj väčšie odcudzenie ľudí.

Biblia svojim rozprávaním chcela povedať, že reč, ktorá na jednej strane znamenala rozvoj človeka, našej inteligencie, vzájomnej komunikácie, aj myslenia ako takého, na druhej strane znamenala aj začiatok ešte väčších rozbrojov, vojen, ohrození ľudstva. Aj tento názor je bohužiaľ paradoxne pravdivý aj v našich menších spoločenstvách. Rečou môže človek nielen napomáhať dobru, porozumeniu, ale reč môže byť aj prameňom nedorozumení, reč nám môže pomáhať aj v zlých úmysloch. Ak nás teda niečo môže naplniť nádejou, tak skutočnosť, že to celé môžeme chápať ako dejiny, cez ktoré ľudstvo prechádza a musí prejsť. Dejiny prinášajú nádej, že budú pokračovať, že v ich prúde ľudia spolu nájdu východisko z neľahkej situácie, z rôznych nespravodlivostí. Ak už aj nie dobrovoľne, tak možno aspoň pod tlakom okolností, možno niekedy sa začneme usilovať o dobro len preto, aby sme sa navzájom nepozabíjali.

Ale ani táto nádej nás nemôže príliš utešiť, pretože dejiny môžu trvať dlhé desaťročia, niekedy aj celé storočia a viac, pokiaľ vôbec pravda či dobro zvíťazia. A tak sa pýtame, či Biblia, ktorá rozpráva o rozdelení, ponúka aj nejaký recept na prekonanie tohto rozdelenia. A práve o tom je dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého. On chce byť sviatkom jednoty, sviatkom, ktorý oslavuje to, čo nás spája. Na tento sviatok zvykneme čítať text o zoslaní Ducha svätého. Hovorí sa v ňom, že zrazu všetci počuli apoštolov rozprávať každý vo svojom jazyku. To môže byť symbolom, naznačením novej jednoty všetkých ľudí. Táto jednota má ale tiež ešte len podobu „na ceste", ešte nie je celkom realizovaná.

Vybral som na dnes radšej text apoštola Pavla, ktorý hovorí trochu viac o pôsobení božieho Ducha. Pavol ho nechápe len ako prekonanie zla rozdelenia. Pavol božieho ducha chápe ako niečo úplne nové - nové stvorenie, nové víno, ktoré patrí do nových nádob našich životov. Ako sám Pavol hovorí, my možno ani sami nevieme, čo máme robiť, ako sa máme otvoriť tomuto duchu, no on si nás pomaly môže sám podmaniť, sám nám prichádza na pomoc, aby nám povedal, čo a ako máme robiť.

Napriek tomu, alebo možno práve preto, že aj Pavol vidí, že stvorenie ešte vzdychá v bolestiach zrodu, Pavol hovorí, že v nádeji sme už spasení. Nádej nás posilňuje, aby sme si uvedomili blízkosť Boha k nášmu životu. Nádej nám dáva silu, aby sme nerezignovali, ale vždy znovu hľadali vo svojom živote božiu cestu.

Snažme sa aj my v našom živote byť nositeľmi nádeje, ktorá nám dáva silu bojovať s nespravodlivosťami, nerezignovať. Tú božiu posilu nemusíme hľadať ďaleko od nás, Boh sám sa nám dáva vo svojom Duchu. Snažme sa preto byť trochu viac vnímaví na to, aby sme túto prítomnosť Božieho ducha v nás mohli vo chvíľach ticha či modlitby objaviť a pretaviť do konkrétnej nádeje svojho života.

arbet.viliam@orangemail.sk