Prvé, čo som si o dnešnom sviatku uvedomil, je skutočnosť, že tento sviatok je v mnohom iný ako ostatné sviatky svätých, ktoré slávime pri našich bohoslužbách. Tie sviatky majú vždy svojský duchovný význam – svätí sú pre nás vzorom viery, nádeje a lásky k Bohu; spomína sa ich nábožný život a ich dobré skutky, ktoré vykonali ľuďom. U sv. Cyrila a Metoda je to však inak. Spomína sa najmä ich význam politický, kultúrny a vzdelanostný. U iných svätcov si to temer ani nevieme predstaviť. Ale možno je to len naša chyba, lebo každý človek, každý svätec žil v konkrétnych dejinách (čiže politike a kultúre) a najlepšie jeho význam spoznáme, ak ho spoznávame v tých jeho konkrétnych okolnostiach.
Skúsme si zopakovať, čo si pamätáme z dejín: Cyril a Metod k nám prišli r. 863 z najvyspelejšej ríše vtedajšieho sveta, z Byzancie, na pozvanie veľkomoravského vladára Rastislava, a to najmä z politických dôvodov. Rastislavovi išlo o to, aby – povedané dnešnou rečou – naši slovanskí (slovienskí) predkovia mali svoju „vlastnú stoličku a hviezdičku v Európe“. Preto potreboval iných kňazov, ako boli nemeckí. Na prekvapenie s Cyrilom a Metodom sme dostali aj bonus – začala sa rozvíjať vlastná slovanská kultúra. Nie ako folklór, ale ako porovnateľná kultúra s kultúrou latinskou, gréckou či franskou (západoeurópskou). Kultúra – to je spôsob života, to je kultivovaná reč, to sú školy na úrovni, to je schopnosť vybrať si to najlepšie z vlastných zdrojov a súčasne sa otvoriť prijatiu zahraničných kvalít. S tým súvisí aj vzdelanosť. Cyril pre Slovanov vytvoril osobitnú abecedu, písmo. S pomocou novej abecedy preložil do reči našich predkov spolu s bratom Metodom nielen biblické spisy, ale aj ďalšiu literatúru a občiansky zákonník. Cirkevné a kresťanské prijalo takto i šat slovanskej kultúry a vzdelanosti, a sv. Cyril a Metod to napriek ohováračkám a ubližovaniam dokázali obhájiť aj pred pápežom v Ríme. Nedávna diskusia o tom, či bol Svätopluk skutočným kráľom, by vôbec nejestvovala, ak by vďaka Cyrilovi a Metodovi nevznikla i diplomatická korešpondencia medzi pápežmi a Svätoplukom, kde ho pápeži v listoch oslovujú ako veľkého vladára (kráľa). Čestne však treba povedať aj to, že Svätopluk (v čom mohol) využil činnosť oboch bratov pre svoje postavenie, ale napokon usúdil, že Slovania nepotrebujú až tak vlastnú kultúru a vlastnú slovanskú cirkev v rámci veľkej cirkvi a on sám sa najľahšie udrží pri moci pomocou latinských (nemeckých) kňazov, ktorí samozrejme s našimi predkami nehovorili nemecky, ale sloviensky. Preto po Metodovej smrti jeho žiakov poslal preč.
Aj na tejto histórii vidíme, že politici majú zväčša vlastné chodníčky, a kultúru a vzdelanosť až tak nepodporujú. Zároveň však vidíme, že z dlhodobého hľadiska, ak niečo prežije, tak nie je to moc politikov, ale práve tá podceňovaná kultúra. V prípade sv. Cyrila a Metoda treba dodať – kresťanská kultúra, alebo presnejšie, kresťanstvo, ktoré je kultúrne. Dnes sa k Cyrilovi a Metodovi hlásia všetky slovanské národy – najmä na Slovensku, Morave, v Chorvátsku, Srbsku, Čiernej Hore, Macedónsku, Bulharsku, a tiež na Ukrajine a v Rusku. Hlásiť by sa mohli aj Maďari. Že sa im podarilo vytvoriť pomerne rýchlo spolu so Slovanmi (!) Uhorský štát, úzko súviselo s tým, čo v našej vlasti zostalo po Cyrilovi a Metodovi. Okrem toho je veľmi dôležité, ako činnosť Cyrila, Metoda a ich žiakov pomohla k tomu, aby si naše národy osvojili evanjelium, kresťanstvo a cirkev takpovediac ako „svoju vec“. Lebo opačných príkladov, keď mnohé národy vnímali kresťanstvo ako cudziu (nanútenú) vec, bolo dosť.
Ešte zaujímavejšie je, ako sa v 20. st. (po 1 100 rokoch) začali od Cyrila a Metoda učiť aj v Ríme, v centre katolíckej cirkvi. Učiť sa tomu, že človeku, ktorému chceme zvestovať evanjelium, musí sa cirkev prihovárať jeho vlastným jazykom, pričom sa jazykom nemyslí len materinská reč, ale celý kultúrny kontext. Preto začala naša cirkev od II. vatikánskeho koncilu hovoriť o aggiornamente (zosúčasnení) a inkulturácii (oblečení sa do danej kultúry). Jeden kňaz, ktorý pracoval so študentmi v Mlynskej doline, to raz vyslovil takto: „Mladých ľudí môžeme zachytiť len tam, kde sa nachádzajú, nie tam, kde ich chceme mať.“ Povedal to v debate s kňazmi, ktorí sa pohoršovali, ako dnes mladí ľudia žijú a ako sa im nemá dávať rozhrešenie, ak žijú nesprávne. Možno aj nesprávne, ale platí, že „nájsť ich možno len tam, kde sú, nie kde ich chceme mať...“
To bol presne prístup Cyrila a Metoda a o tom je aj súčasný spor vo veľkej katolíckej cirkvi medzi tzv. konzervatívnymi a progresívnymi, teda spor o to, či uprednostníme vernosť teórii (dogmám) alebo vernosť konkrétnej situácii, v ktorej ľudia žijú. S Cyrilom a Metodom si treba zvoliť druhú možnosť. Nie preto, aby sme sa módne niečomu prispôsobili, ale aby sme umožnili stretnutie s Kristom – jemu s nami a nám s ním.
