V niektorých krajoch sa na Slovensku zachoval zvyk, že ľudia na veľké sviatky prinášajú požehnať jedlo do kostola. Aj mňa sa občas na Veľkú noc niekto opýta, či môže priniesť jedlo na požehnanie. Zväčša sú to ľudia, ktorí sa k nám prisťahovali z východného Slovenska. Doma potom môžeme jesť požehnané jedlo a lepšie precítiť, ako jedával s ľuďmi Ježiš.
V dnešnom úryvku z Prvého listu Korinťanom píše práve o stolovaní Ježiša s ľuďmi apoštol Pavol. Pavol napísal, že on sám sa naučil od Ježišových učeníkov, ako je dôležité, aby sme sa delili o chlieb na Ježišovu pamiatku a o víno na jeho pamiatku. Zároveň dodáva, že pitie z kalicha na Ježišovu pamiatku znamená novú zmluvu s Bohom, založenú na Ježišovej krvi.
Čo však znamená táto Ježišova pamiatka? Môže sa zdať, že táto pamiatka sa zachováva jednoducho tak, že v našej cirkvi opakujeme Ježišove slová (či presnejšie slová apoštolov o ňom) a robíme niečo podobné ako on – lámeme chlieb a rozdelíme si ho. Pri takomto prístupe ale len opisujeme to, čo je viditeľné zvonka. Dôležitejšie je pochopenie zvnútra. Toto pochopenie naznačuje text listu Korinťanom. Podľa neho jesť znamená „zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde“. Smrť sa obyčajne nerada zvestuje, lebo je smutná. Povedať „smrť Pánovu“ však znamená spomínať na smrť toho, ktorý svojou smrťou nad smrťou zvíťazil – preto má meno Pán. Zvíťazil tým, že ustanovil novú zmluvu – myslí sa nová zmluva s Bohom, a zároveň sa dodáva, že v krvi, teda v tom násilí, čo Ježišovu smrť predchádzalo. Zasa by to bolo smutné, ak by sa myslelo iba na násilie, ktoré Ježiš podstúpil. My však nemyslíme na násilie, ale na to, ako Ježiš miloval aj za cenu násilia, aj za cenu smrti. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí život za svojich priateľov“, čítame v Jánovom evanjeliu. Kým stará zmluva s Bohom znamenala nehrešiť, nová znamená milovať. A konať na Ježišovu pamiatku potom znamená práve toto: milovať.
Milovať neznamená konať „niečo za niečo“ ako v obchode, ale robiť niečo zadarmo a veľkoryso. Ako keď Ježiš podľa dnešného evanjelia nasýtil množstvo ľudí: „I jedli a nasýtili sa všetci“ – dobrí i zlí. Dávať a nepýtať sa, či to má zmysel, či si to ľudia zaslúžia; dávať ryby a chlieb a víno a napokon vlastný život „za priateľov“ – to je spôsob konania, ktorý tí, čo uverili v Ježiša, chcú zachovať na jeho pamiatku. Nie na pamiatku ako formálnu oslavu, ale na pamiatku, ktorá je vždy novým riskantným pokusom milovať – a to aj toho, kto si to nezaslúži.
Láska je láskou len potiaľ, nakoľko je nezaslúženým darom a ako taká je účasťou na živote iného. A jedlo je svätým odtiaľ, nakoľko už nie je len prostriedkom na utíšenie hladu a stáva sa darom, prejavom lásky. Pokúšať sa o takúto lásku, o takéto jedlo s ľuďmi a o takýto život s inými ľuďmi, znamená potom nielen požehnať sviatočné jedlo, ale činiť z každého jedla a práce a vzťahu veľkú udalosť, znamená správať sa ako hosť a hostiteľ – teda ako ten, čo prijíma pohostinstvo a poskytuje pohostinstvo, a to nielen vo forme kúska jedla, ale vo forme podelenia sa o život v Ježišovom mene, na jeho pamiatku. A to je presne to, čo cirkev slávi, keď slávi sviatok Kristovho tela a krvi, sviatok vďaky za jeho spôsob žitia a lásky, sviatok zaúčania sa do tejto lásky.