Jednou zo sporných otázok bolo, kto prevezme v cirkvi vedúce slovo, ktoré bolo dovtedy rezervované Kristovi. Ježiš pripomínal - a sám nám zanechal príklad - nový spôsob vedenia spoločenstva - cez lásku, čoho symbolický dokladom bolo umývanie nôh apoštolom pri poslednej večeri i napomenutie Zebedejových synov, ktorí hľadali popredné miesta. Na druhej strane si uvedomoval, že prax si bude vyžadovať aj riešenie sporných otázok. Celkom prirodzene túto úlohu prevzal v cirkvi kolektív Kristových najbližších - apoštolov a medzi nimi osobitne apoštol Peter. Je zaujímavé, že aj evanjelista Ján, ktorý je vykresľovaný skôr ako reprezentant vnútorného vzťahu ku Kristovi, zdôraznil úlohu apoštola Petra. No zároveň tomuto odovzdaniu úlohy vodcu predchádza trojitá otázka Krista Petrovi či ho miluje. Pretože Peter pri svojom vedení nemôže a nesmie zabudnúť na základný princíp Kristovho spoločenstva, princíp lásky. Inak by hrozilo, že prílišné zdôraznenie vedúcej úlohy obmedzí aktivitu ostatných zložiek, a rovnako bude znamenať preťaženie toho, kto túto úlohu bude vykonávať. Tento dvojznačný vzťah medzi princípom vedenia a princípom spoločenstva zakusujeme v cirkvi doteraz.
Okrem toho v knihe zjavenia nám sv. Ján zanecháva ešte aj obraznú víziu nebeskej hierarchie cirkvi. Spomína toho, ktorý sedí na tróne - nebeského Otca, Baránka Krista, ktorý má prevziať moc, česť a slávu a potom ostatné Bytosti, Starcov, ktorý znázorňovali spoločenstvo apoštolov a ktorí sa Bohu klaňali a zastupovali ostatnú cirkev.
Dejiny nás presviedčajú, že cirkev, síce s problémami, ale predsa túto premenu zvládla. Z malej skupinky Ježišových učeníkov sa stala cirkev, ktorá s väčším, či menším úspechom Krista sprítomňuje na celom svete. No zároveň aj platí, že táto premena štruktúry na svetovú cirkev je len niečo vonkajšie, čo iba napomáha Kristovej prítomnosti vo svete. To ale nie je možné bez skutočnej živej prítomnosti Krista v životoch jednotlivých kresťanov. To sa nedá nahradiť nikým. Je to skôr otázka na nás, na našu duchovnú obrodu.
Možno sa niekedy v kresťanstve až príliš spoliehame na premenu, ktorú za nás obstará Kristus, či tí druhí - vedenie cirkvi. Spoliehame sa, že Kristus sa premieňa v kľúčovom okamihu našej liturgie. Zdá sa nám, že našou úlohou je len prijať tohto premeneného Krista vo chvíli sv. prijímania. No nemalo by zostať len pri tom. Pretože dôležité je naše premenenie, aj my sa máme v našom živote premieňať - obnovovať, hľadať nové riešenia. Možno niekedy pri tom aj pociťujeme úzkosť z opustenia zabehnutých koľají, úzkosť z toho, že sa vydávame do neznámeho otvoreného terénu. Nemali by sme ale vo svojom živote takpovediac stáť na jednom mieste, aj keby sme sa nazdávali, že už stojíme pri Kristovi. Pretože ani on nestál na jednom mieste, a vyzýva nás aby sme ho v tomto neustálom pohybe, neustálom hľadaní nasledovali.
Aby sme vedeli prekonať všetky prekážky a tak nasledovať Krista v jeho cirkvi, o to prosme pri dnešnej sv. omši.
arbet.viliam@orangemail.sk