V minulých dňoch som bol na dvoch podujatiach, ktoré organizovali poprední slovenskí intelektuáli – ekonómovia, politológovia, filozofi, ľudia so starosťou o kultúru, spoločnosť i prírodu. Boli zvedaví aj na môj názor; pýtali sa, čo si myslí cirkev o dnešnom svete... Povedal som, že ťažko povedať, čo si myslí cirkev, lebo hlasov má cirkev veľa. Určite to nie je len hlas biskupský, ale aj hlas mnohých teológov a kňazov, za ktorými sú roky poctivej práce, tiež hlas otcov a matiek z našich rodín, a zaiste i hlas a činy mnohých veriacich, ktorí ochotne slúžia svojim blížnym. Ak si všetci títo „normálni“ kresťania niečo spolu myslia, tak azda to, že nám nejde len o seba a cirkev ako takú, ale najmä o Ježišovo Božie kráľovstvo, že v živote ide o viac ako súkromné šťastie, že ide o to, aby sme nezaliezli do svojich súkromných skrýš, ale zachovali si zodpovednosť za svet – za ten prírodný i spoločenský.
Bol by som rád, ak by sme sa ako kresťania aj takto odlišovali od mnohých ľudí dneška, ktorí strácajú zmysel pre to, čo je dlhodobé, spoločné a pre iných otvorené. Nemožno však prehliadať, že hlbší pohľad na život strácajú i ľudia, čo sa pokladajú za kresťanov. Sú to tí, ktorí vnímajú len víziu osobného šťastia (spásy) a niektorí naši teológovia ich preto označujú za malomeštiackych kresťanov. Ako však dnes počúvame zo Zjavenia proroka Jána, Boh nechce kresťanov malomeštiackych, do seba zahľadených, ale naopak kresťanov „veľkomeštiackych“, ľudí veriacich na nové nebo a novú zem, kresťanov očakávajúcich nové sväté mesto, nový Jeruzalem.
Patrí sa pripomenúť, že za textom Zjavenia proroka Jána je skúsenosť kresťanov žijúcich v Rímskej ríši, v ktorej si museli veľa vytrpieť. Títo kresťania boli už zväčša ľudia nežidovského pôvodu. Používali pojmy a súvislosti zo židovskej Biblie, ale používali ich v novom význame. Ak teda hovorí prorok o meste Babylone ako o veľkej prostitútke, ktorá bude zničená, lebo smilnila s mocnými a bohatými tohto sveta a vraždila svätých, nehovorí o starom Babylone, ale o hlavnom meste ríše – cisárskom Ríme. A keď hovorí o novom Jeruzaleme, nemyslí už na starý Jeruzalem (medzičasom zničený Rimanmi), ale predstavuje si spoločenstvo slobodných premýšľavých ľudí, ktoré vzniklo vďaka vzkriesenému Kristovi. Tento nový Jeruzalem (alebo aj nový Babylon a Rím) má byť mestom nových ľudí. Už nie tých, čo si navzájom nerozumejú a robia si zle, lebo odmietajú počúvať Boha, ale ľudí, ktorí idú Bohu v ústrety ako nevesta svojmu ženíchovi. Tento Boh bude ich stredobodom a zotrie im z očí každú slzu... Aj na tomto texte si môžeme všimnúť, že kresťania pôvodne nerozdeľovali svet na pozemský a nebeský, ale na svet starý – hriešny a na svet nový – Bohom vyslobodený z hriechu a utrpenia. Symbolom toho nového Božieho sveta je mesto, teda niečo materiálne a konkrétne, a to aj preto, aby sa naznačilo, že Boh počíta s naším svetom, matériou a telom, že preň nechystá zničenie, ale obnovu. Otázka je, akú obnovu.
Donedávna bolo veľa takých ľudí, čo radi hlučne spievali: Rozboríme sveta starý základ... Medzi kresťanmi veľa podpory nenašli, lebo svet sme vylepšiť chveli, ale ničenie sme nepokladali za správne. Niečo iné bolo, ak niektorí kresťania nechceli ani vidieť utrpenie, z ktorého túžba po zbúraní starého sveta vychádzala. Lebo skutoční kresťania sa usilujú o „nové nebo a novú zem“. V 60-ych rokoch 20. stor. prišlo k určitému oslabeniu napätia medzi Východom a Západom, ktoré dlho hrozilo vypuknutím atómovej vojny. Toto umožnilo, aby sa niektorí marxistickí intelektuáli a niektorí vzdelaní kresťania odhodlali na vzájomný dialóg. Dialógu sa zúčastňujú vždy ľudia, ktorí sú otvorenejší a veľkomyseľnejší ako bežný priemer. Za kresťanov sa dialógu s ateistickými mysliteľmi zúčastňoval aj teológ Karl Rahner. Neskôr spomínal, ako sa od marxistov naučili brať vážnejšie pozemský svet a jeho trápenia. Na druhej strane zasa viacerí marxistickí ateisti pri dialógu s kresťanmi pochopili, že zmenu sveta k lepšiemu nemožno chápať ako nejaký nevyhnutný zákon, ktorý sa môže podporovať aj násilím. Nebola to náhoda, že o pár rokov neskôr viacerí marxisti (účastníci toho dialógu) opustili vieru v komunizmus a aj keď sa nestali kresťanmi, stali sa úprimnými bojovníkmi za demokraciu a humanizmus. Bez týchto ľudí, ktorí sa vtedy odhodlali na dialóg, ťažko si napr. predstaviť aj známe „dubčekovské roky“ a o 20 rokov neskôr i nenásilný prechod od komunizmu k demokracii.
Božie kráľovstvo si zaiste nemožno zamieňať s nejakými vylepšeniami vo svete. Vždy nové nespravodlivosti a krivdy, a napokon i každá ľudská choroba a smrť by nás z takej predstavy rýchlo vyliečila. Preto nehľadáme to najväčšie šťastie v našom starom svete, ale ani neutekáme zo sveta, lež spolu s kresťanmi prvotných čias dúfame v nové nebo a novú zem. Dúfame vo svet obnovený v spolupráci s Bohom, v ktorom sa nestratí a nepremárni nič z toho, čo sme poctivo vytvorili, odvážne vybojovali či úprimne milovali.
