S pribúdajúcimi rokmi nadobúdame dojem, že niečo o tomto svete vieme. Opierajúc sa o skúsenosti a vedomosti získané vekom hľadáme podvedome zázemie nerušeného pokoja. Všeobecne podliehame viere, že možno prežiť život v istote, bez väčších problémov a ťažkostí. Táto vízia podporovaná ponukou stále kvalitnejšieho tovaru sa v nás zakorenila. Chceme mať stabilitu a vo veciach jasno. Volíme tých, čo nás o tom slovami presviedčajú. Siahame po modeloch, formách a zákonoch. No bez porozumenia a súzvuku s prežívaným sú prázdne a neúčinné. Presviedčame sa o tom každý deň. Spravodlivosť ukotvená v paragrafoch sa nám smeje do očí. Zákon bez ducha a iba pre niekoho nemá váhu. Demokracia zúžená do volieb, sľubov a vykrádania spoločného bohatstva je satirou na podstatu politiky. Práca len pre peniaze dávno stratila svoj zmysel. Z lásky bez obety a z úspechu bez námahy nám zostal v rukách len obal bez cukríka.
V úsilí vlastniť a uchopiť strácame predpoklady pre čosi podstatné, pre autentický život.
Nádej prináša prekročenie vzťahu „má dať – dal“, prekonanie rovín pragmatizmu. Nádej, že budúcnosť a s ňou i prítomnosť nie sú v rukách moci či osudu, ale tvoria ich naše činy a skutky. Tie prekračujú stav odovzdanosti a rezignácie a zakladajú spoločenstvo nesené poryvmi mysle, srdca a duše.
Také spoločenstvo ľudí je svetlom i nádejou pre našu kultúru. Najsilnejšou charizmou tejto nádeje je skutočnosť, že nejde o množstvo sŕdc, ktoré sa dokážu spojiť, ale o silu svetla, ktoré nesú. Veď i nepatrný záblesk svetla umožňuje našim očiam vidieť v tme. I v našej spoločnosti.
Nádej premosťovala generácie a prekonávala strach. I úzkosť zo smrti. Nádej života, ktorý pokračuje. Sme jeho nositeľmi a strážcami, bez nároku na vlastníctvo.