Temer každodenne počúvame z médií o darebáctvach, ktoré sa dejú v spolupráci politikov a podnikateľov. Opakovane sme bombardovaní ďalšími a ďalšími nechutnými prípadmi. Kradnú sa eurofondy, kradnú sa naše Tatry, a mnohým na prekvapenie – najlepšie sa kradne čistý luft... Mohli by sme pospomínať aj iné hriechy, a niektorí ich radi spomínajú, zvlášť, ak hrešia ľudia z cirkvi. Dôležitejšie je však položiť si otázku: Prečo hrešíme? – Že chýba obyčajná morálka, to už kričia aj „zelení“ ochrancovia prírody. Ja sa však pýtam ďalej: A prečo chýba?
Odpoveď by mohla znieť, že ľudia nevedia, kde je „sever“, ale biblicky je správnejšie povedať, že ľudia nevedia byť ľuďmi. Aj keď sa to na prvé počutie nezdá, slová apoštola Pavla z dnešného úryvku z jeho Listu Filipanom sú práve o tomto – čo znamená byť človekom. Apoštol hovorí o Ježišovi Kristovi, že on si nechcel nárokovať rovnosť s Bohom, ale chcel byť naozaj človekom. Apoštol to vyslovuje veľmi dramaticky, píše, že Ježiš sa uponížil a poslušný chcel byť (Bohu) až na smrť, až na smrť na kríži. A práve preto Boh ho povýšil a z mena Ježiš urobil najväčšie meno – Kýrios (Pán).
Zo slovenského prekladu Pavlovho listu vzniká dojem, že apoštol písal o metafyzicky chápanej rovnosti s Bohom, ktorú si Kristus nenárokoval, hoci mohol. Slová, že Ježiš Kristus nechcel „byť ako Boh“, však pripomínajú rozprávanie z knihy Genezis o pokušení prvých ľudí: Ak porušíte Boží príkaz, „otvoria sa vám oči a budete ako Boh...“ (Gn 3,5). Človeku, ktorý Boží príkaz porušil, sa síce oči otvorili, ale nestal sa „ako Boh“, len spoznal, že „je nahý“, že je o ničom. Takže, ak apoštol píše o Ježišovi, že toto nechcel, definuje tým základ ľudskosti, ktorý spočíva v úsilí byť poslušným Bohu, zaradiť sa pod Boha, nie jemu na roveň. Byť poslušným v Biblii neznamená nejaké tupé poslúchanie, ale vnímavé počúvanie Boha a odpovedanie Bohu. Slovenský preklad je tu zasa zjednodušený: „Na meno Ježiš zohne sa každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí...“; doslovne sa však píše, že zohnú sa všetky „mocnosti“. Tými mocnosťami sa myslia prírodné i politické sily, sily pudové i intelektuálne, mediálne i náboženské, politické i ekonomické. A tiež predstavy o nich. Zohnú sa, čiže zvíťazíme nad nimi, ak počúvame Boha a odpovedáme na jeho oslovenie, čím utvárame svoju ľudskosť.
Pavol toto písal kresťanom vo Filipách, keď sa cítili biedni a prenasledovaní. Chcel, aby sa zhliadli v Ježišovi ako v modeli pre svoj život, a potom v spolupráci s ním stali sa schopnými premôcť všetky prekážky, mocnosti a sily. Pavlovo pozvanie platí aj pre nás. Aby sme aj my premohli všetky prekážajúce sily a cez Ježiša objavili, o čom je život, a potom ho poctivo žili až do konca. Ako dnes na Kvetnú nedeľu prežívame pri bohoslužbe, nejde len o to, aby sme Ježiša ako svoj model privítali, ale aby sme s ním aj prijali kríž a išli až na smrť. Zaiste, nie tak, žeby sme si tú smrť plánovali. Plánujeme, volíme si len Ježišov ideál ľudskosti, a to so všetkým, čo k tomu patrí – s počúvaním Boha i láskou, s odvahou i vernosťou. Pritom nechávame s dôverou v Boha otvorené, kam nás to raz zavedie.
