Kedysi,
bolo to už dávno, veriaci rodičia poslali svoje deti do
pionierskeho tábora. Mali nové auto
a využili ho na návštevu
svojich detí. V nedeľu si ich vybrali a viezli ich na do blízkej
dediny, aby nezmeškali sv. omšu. Cestou otec nedal prednosť z boku
idúcemu autu, ktoré do nich prudko narazilo. Pri nehode zahynuli
obidve deti. Rodičom trvalo roky, kým sa s tým zmierili.
V
kresťanských predstavách o tom Tajomstve má miesto aj Boh
mlčiaci, bezmocný, slepý a hluchý. Boh, ktorý neprekazil vojnu,
ktorý dopustil zemetrasenie na Haiti, kde zahynuli státisíce ľudí,
veriacich
i neveriacich. Boh, ktorý nevypočul úpenlivé modlitby
detí pri smrteľnej posteli svojej matky, Boh, ktorý dáva úspech
tým, čo na neho vôbec nemyslia.
Z vlastnej skúsenosti viem, že Boh nie je mojím sluhom. Automat, ktorý mi vydá tovar za cenu vhodenej mince. Nie je mojím bodyguardom, či garantom úspechu. Už si ani nerobím právo, aby odpovedal na moje otázky.
Vo veľkonočnej príbehu sa stále častejšie vraciam k tomu, čo sa udialo od štvrtka večera do nedeľného rána.
Od detstva nám bola zdrojom sily nádej, ktorú nám každoročne ponúkal veľkonočný príbeh. Deti, ktoré plakali pri Ježišových ranách sú kvalitatívne inakšie, ako dnešené, čo nateraz iba vo virtuálnom svete pokojne likvidujú nepriateľa, ak sa im postaví do cesty.
My sme tí, čo sme uzreli svetlo a kráčame za ním aj v tmách. Čo sme uverili v lásku a nevzdávame sa jej ani uprostred nespravodlivosti, teroru a násila.
Na Ježišovom príklade sme predčítali svoju cestu, aj svoju budúcnosť.
Želám Vám dar tešiť sa. Napriek všetkému. Máme na to stále veľa dôvodov.
Srdečne Vás pozdravujem,
Anton Srholec