Sexuálne zneužívania v cirkvi - sú ich pôvodcovia chránení?

Účastníkmi rozhovoru okrem moderátora rozhlasu boli:

1. Franz Schuster, generálny vikár viedenskej arcidiecézy.

2. Josef Haslinger, spisovateľ  (kniha Opernball, Vaterspiel); bývalá obeť a svedok zneužívania v kláštore cisterciánov v Zwettli, kde chodil do školy a viedol s mnohými obeťami rozhovory.

3. Sonja Wolatz, psychologička, psychoterapeutka; od roku 2001 do roku 2008 pracovala ako poradkyňa cirkvi pri ombudsmanovi, ktorý mal na starosti obete zneužívania; dnes vedie poradenský inštitút TAMAR na pomoc sexuálne zneužitým osobám.

4. Hans Peter Hurka, predstaviteľ hnutia „Wir sind Kirche“.

Redaktor uviedol rozhovor poslednými prípadmi zneužívania v Nemecku, ku ktorým došlo v jezuitskej, saleziánskej a najnovšie i benediktínskej reholi. Predstavení týchto reholí, ako aj štátny žalobca podali žiadosť o preskúmanie týchto žalôb. Opát benediktínskeho kláštora v Ettal v Bavorsku sa už vzdal svojho úradu a nemecká polícia začala po prvýkrát v novodobých dejinách vyšetrovať priamo v kláštore. 

„150 oficiálnych prípadov sexuálneho zneužitia, znásilnenia; čierne číslo obetí je však oveľa vyššie“ – povedal redaktor. K väčšine prípadov došlo v 70- a 80-ych rokoch minulého storočia. Hierarchia cirkvi o mnohých prípadoch vedela, avšak celé roky vyvíjala na obete tlak – zaplatila im peniaze a požadovala od nich diskrétne mlčanie. Prípady zneužitia boli ututlávané, zametané pod koberec, vo väčšine prípadov postihlo vinníkov nanajvýš preloženie na iné miesto. Táto situácia je už neudržateľná, v podobných prípadoch nemožno už dnes takto postupovať. 

Túto smutnú situáciu sa snaží využiť hnutie ženatých kňazov – „Priester ohne Amt“ – ktoré v Rakúsku eviduje 700 ženatých, oficiálne suspendovaných kňazov. Pred pár dňami ponúklo vedeniu cirkvi svoje služby tým, že mnohí ženatí kňazi sú ochotní nastúpiť do kňazskej služby. Kňazi, ktorí sa rozhodli oženiť, ukázali navonok svoj charakter a čestne sa priznali k tomu, že nedokážu zachovávať celibát. Namiesto toho však, aby ich čestné priznanie bolo pozitívne ohodnotené a prijaté, biskupi ich už celé desaťročia zbavujú oficiálnej kňazskej služby a chovajú sa k nim ako k vyvrheľom spoločnosti (tak výpoveď jedného kňaza z „Priester ohne Amt“). 

Z výpovedí 4 hostí relácie prinášam najdôležitejšie postrehy:

Franz Schuster priznáva, že sexuálne zneužívanie prostredníctvom kňazov, rehoľníkov a rehoľníc je obrovský zločin. Zároveň sa však bráni paušalizovaniu a hádzaniu viny za tieto činy na povinný celibát. Hovorí, že k sexuálnemu zneužívaniu detí a mládeže dochádza vo všetkých sférach spoločnosti bez rozdielu na náboženskú príslušnosť či stav. 

Redaktor sa pýta psychologičky na jej názor a zároveň na jej skúsenosti z práce s obeťami zneužívania. Odpovedá, že Franz Schuster má v podstate pravdu, že k zneužívaniu naozaj dochádza u všetkých ľudí, nielen u duchovných, avšak cituje jednu štatistiku, ktorá potvrdzuje, že asi o 2 percenta je sexuálne zneužívanie u duchovných väčšie, než u akejkoľvek inej populácie. Keď hovorí o skúsenostiach s obeťami duchovných a o jej predčasnom odchode z úradu viedenskej arcidiecézy – teraz pracuje už iba ako všeobecná psychoterapeutka pre zneužitú mládež – dodáva: „Z cirkevného úradu som odišla, pretože za celé roky, čo som tam bola zamestnaná, prakticky neexistovala žiadna spolupráca s najvyššími cirkevnými predstaviteľmi. Bola som tam trpená. V tej atmosfére som nemohla pracovať, preto som z tej inštitúcie v roku 2008 odišla.“ 

Hans Peter Hurka tiež súhlasí s tým, že k sexuálnemu zneužívaniu dochádza u všetkých vrstiev spoločnosti, avšak potom na adresu Franza Schustera dodáva: „Povedať, že k sexuálnemu zneužívaniu dochádza na všetkých úrovniach spoločnosti, nie je pre cirkev žiadne ospravedlnenie. Cirkev sama sebe stavia vysokú morálnu latku a je dobre, že tak robí, lebo je to jej poslanie. I ja som presvedčený o tom, že celibát nie je prvoradou príčinou toho, že sa niekto stane pedofilom. Som však zároveň presvedčený i o tom, že je to určitý diabolský kokteil rôznych faktorov v cirkvi, ktoré k vzniku tohto zločinu napomáhajú: zmes autoritatívnych štruktúr, príkazov mlčania (ututlávania), tabuizácia témy sexuality až po povinný celibát, v ktorom ľudia, ktorí sa ešte nevyrovnali  s vlastnou sexualitou a nemajú zrelú sexuálnu vyspelosť,  nie sú plne slobodnými bytosťami, a ľahko sa potom utiekajú k celibátu ako k výhovorke svojich slabostí a neschopností. Myslím, že tieto štrukturálne „zvýhodnenia“, ktoré sa stali v cirkvi praxou, musia definitívne skončiť. Ako dlho máme ešte počúvať, že biskupi či iní zástupcovia cirkvi vyhlasujú na otázky  novinárov: To, čo sa stalo, je len pár ojedinelých prípadov… Ja hovorím: To, čo sa stalo, je zločin, ale ešte oveľa väčší zločin je tvrdohlavé zotrvávanie vo falošných štrukturálnych zvýhodneniach, ktoré realizáciu týchto zločinov preferujú.“ 

Josef Haslinger sa rozpamätáva na stretnutie so ženou, ktorá mu po jednom televíznom vystúpení, v ktorom bola reč o sexuálnych zneužívaniach, napísala list. V tom liste píše o jej bratovi, ktorý bol kvôli sexuálnemu zneužívaniu odsúdený. Vo väzení neuniesol ťarchu svojich činov a spáchal samovraždu. „Je potrebné pomenovať veci pravým menom, a potom ich riešiť. Je však potrebné tiež podať pomocnú ruku tým, čo zločiny spáchali.“ Spomenul príklady niektorých kňazov, ktorí boli buď premiestnení na iné fary či kláštory alebo suspendovaní. Mnohí z nich žili celé roky a desaťročia v kláštore, kde bolo o ich živobytie postarané. Dnes žijú opustení bez finančných prostriedkov, na pokraji materiálnej existencie. 

Tento týždeň prebieha v Rakúsku týždenná konferencia biskupov, ktorá sa okrem iného zaoberá i sexuálnym zneužívaním. Verejnosť sa však k výsledkom tejto konferencie stavia viac než skepticky: podľa zverejnenej štatistiky, ktorú prezentoval Hans Peter Hurka, 57 percent ľudí neočakáva od tejto konferencie nič, 26 percentám je jedno, čo biskupi rozhodnú a radšej z cirkvi vystúpia, a len 17 percent ľudí očakáva konkrétne konštruktívne impulzy. Problém so zneužívaním veľmi úzko súvisí s hierarchickou štruktúrou cirkvi: Všetko je treba hlásiť do Ríma. Na pápeža je však úloha „vševediaceho“ človeka príliš náročná. V diskusii zazneli slová, ktoré celé roky vyslovoval Hubert Feichtlbauer, bývalý predseda hnutia „Wir sind Kirche“: Nie je možné, aby jeden človek v Ríme rozhodoval o tom, čo je dobré pre jednu miliardu členov cirkvi. Biskupi a kňazi mnohých krajín už roky žiadajú decentralizáciu cirkvi a kompetenciu pri riešení problémov vo vlastných geograficko-kultúrno-sociálnych prostrediach. Lenže vedenie cirkvi je voči týmto hlasom hluché. 

Na záver naznačil Franz Schuster rozhodnutie, ako sa chce cirkev v budúcnosti voči tomuto problému postaviť:

1. Na prvom mieste je potrebné podať pomocnú ruku obetiam.

2. Preventívne zamedziť takýmto činom už pri výbere kandidátov kňazského a rehoľného povolania.

3. V budúcnosti sa venovať okrem iného i tým, ktorí tieto zločiny spôsobili, podať im pomocnú ruku a považovať ich naďalej za ľudí. 

Pre mňa vyznela táto relácia pozitívne z dvoch dôvodov:

1. Otvorene, vecne a bez emócii sa hovorilo o závažných problémoch. Pred rokmi by bola takáto verejná diskusia s predstaviteľmi cirkvi nepredstaviteľná.

2. Pri jednom stole sedel zástupca oficiálnej hierarchickej cirkvi a zástupca kritického krídla cirkvi – „Wir sind Kirche“. To, že spolu hovoria – a v poslednej dobe je to čoraz častejší fenomén – považujem za nesmierne pozitívny signál. Vďaka Bohu za reláciu. Tam, kde niet čo naprávať, kde sa zdá, že všetko funguje a je v najlepšom poriadku – tam nemôže byť reč ani o nádeji, ani radosti, ani pokroku. Anselm Grün napísal kedysi knihu: Spiritualität von unten (Spiritualita zdola) – nie kresťanstvo, ktoré nám je „nanútené“ zhora, ale to, ktoré nás motivuje zvnútra v snahe po lepšom a krajšom živote – má zmysel.