V našom živote obyčajne počítame so zmenami (vývojom či pokrokom), len občas nevieme, ktoré zmeny máme privítať a ktorých sa obávať. Obzvlášť citlivo sa zmeny vnímajú v náboženskej oblasti, kde sa niekomu môže zdať, že sa zmenami ruší to, čo bolo doteraz sväté a zaväzujúce. Napr. od II. vatikánskeho koncilu, ktorý podnietil v katolíckej cirkvi niektoré zmeny, ubehlo už 60 rokov, ale podnes sa diskutuje, či tie zmeny boli správne alebo či ich nemalo byť omnoho viac.
Keď v prvých časoch kresťanstva niektorí židia uverili v Ježiša ako Krista a ako dôsledok svojej viery hlásali oslobodenie od Mojžišovho zákona, iní veriaci židia to porozumeli ako zľahčovanie Božieho zákona, až zradu voči nemu, nie ako zmenu k lepšej viere a úprimnejšej nábožnosti. Preto sa apoštoli veľmi namáhali, aby ukázali vieru v Krista nie ako zľahčovanie, ale prehĺbenie pravej viery. Dobre to môžeme vidieť aj na úryvku z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, ktorý sme dnes čítali. Ide vlastne o vážne varovanie apoštola, ktoré vrcholí slovami: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol!“
Dnešnému poslucháčovi nemusí byť úryvok z Pavlovho listu zrozumiteľný. Pavol sa tu odvoláva na príbeh zo Starého zákona, na cestu Izraelitov z Egypta, na ktorej sa mali stať slobodnými a preukázať vernosť Bohu. Ak predpokladáme, že v Korinte boli mnohí kresťania pôvodne pohanmi, prekvapuje, ako Pavol počíta s tým, že poznajú tento príbeh zo Starého zákona a netreba im vysvetľovať, čo myslí, keď spomína „oblak“, „more“, „pokrstenie v Mojžiša“ či duchovnú „skalu“. Apoštol v tradičnom židovskom chápaní chápe „oblak“ ako znak Božej prítomnosti a „morom“ myslí vydarený prechod cez všetky prekážky na slobodu. Na porovnanie s kresťanským krstom spomína pokrstenie v Mojžiša, čím zjavne myslí zasvätenie sa do určitého pochopenia života a viery – kedysi cez Mojžiša, teraz cez Ježiša Krista. Podobne novým spôsobom pripomenul aj skalu, z ktorej na púšti vytryskol prameň, mysliac na Krista ako duchovnú skalu. Tieto odvolávky apoštola na Starý zákon znamenajú, že Pavol sa cítil byť pri všetkej kritike židovstva a Mojžišovho zákona pokračovateľom židovskej náboženskej tradície a Krista vysvetľoval ako zavŕšiteľa, zdokonaliteľa tejto tradície. Prečo však Pavol toto všetko písal Korinťanom a pred čím ich varoval?
Zdá sa, že problémy prvých kresťanov neboli až také odlišné od tých našich. Niektorí z nich pod vplyvom tzv. žido-kresťanov žili v strachu pred Bohom a domnievali sa, že musia zachovávať aj predpisy Mojžišovho zákona. Dnes by sme ich nazvali konzervatívcami alebo tradicionalistami. Ale bolo dosť aj takých kresťanov, ktorí pochopili apoštolovo zvestovanie oslobodenia (od náboženského zákona) ako návod na taký duchovný prístup, ktorý smeroval k nezodpovednosti. Dnes by ich niekto nazval laxnými alebo liberálnymi ľuďmi. Problém, okolo ktorého sa roztočil spor v Korinte, my už nepoznáme, ale je zaujímavý. Išlo o jedenie mäsa obetovaného modlám, čiže mäsa použitého pri obetách bohom (modlám) v pohanských chrámoch. Pavol mal jasný postoj: Modla nie je nič a jedlo nás k Bohu nepribližuje ani neodcudzuje... (1 Kor 8,4.8) Ale sloboda z viery podľa Ježiša nie je svojvoľnosť a najmä nie bezohľadnosť voči blížnym. To bol hlavný Pavlov dôvod proti jedeniu mäsa obetovaného modlám: Neubližujme bratom, ktorí majú citlivejšie svedomie! „Ak pokrm pohoršuje môjho brata, radšej naveky nebudem jesť mäso...“ (1 Kor 8,13)
Okolo ktorých problémov vznikajú naše dnešné spory v chápaní viery a toho, čo prijímať ako záväzné? Je to iste celá škála problémov – od chodenia do kostola cez názory na potrebu cirkvi či kňazov až po morálku v intímnom živote. Niektorí z nás sa v tom všetkom tvrdo pridržiavajú starých predpisov a iní už len hodia rukou, že majú vlastné svedomie... Teológ Paul Zulehner z Viedne hovorieva, že niektorí kresťania sa tak kŕčovito chcú držať svojej viery, ako opilci objímajú pouličné lampy. Lampa však nie je na to, aby sme sa jej kŕčovito držali, ale aby sme v jej svetle ľahšie kráčali správnou cestou. Tak máme brať aj vieru v Ježišovo evanjelium. Ako svetlo pre náš život, nie ako zábradlie, ktorého sa musíme držať, lebo sa nám podlamujú nohy... Nech teda naša viera podľa Ježiša nie je poznačená strachom, ale nech nie je ani ospravedlnením sebectva a pohodlnosti. Aby bola naozaj svetlom, za ktoré budeme vďační!