Homília - 28. 2. 2010

V živote bývame niekedy unavení. Povinnosti zavaľujú náš život, často už nevidíme nič iné. Nevieme vnímať blízkych, nevieme sa tešiť z kontaktu s nimi, nevieme ich dostatočne počúvať. Sme zameraní len na prácu, povinnosti, ktoré ešte musíme vykonať. Často sa už ani nevieme sústrediť na tú povinnosť, ktorú práve vykonávame. V duchu už myslíme na to, čo nás ešte len čaká, čo budeme robiť onedlho. Vo chvíľach voľna si doprajeme trochu zábavy, nachvíľu chceme zabudnúť, odreagovať sa, no potom sa to krúti zase ďalej. Dostaneme sa do kolobehu, z ktorého nevieme vystúpiť. Všetky pokusy spraviť niečo pre seba získavajú podobu povinnosti, chýba nám ľahkosť, s ktorou by sme prekonávali prekážky.

Čo sa s tým dá robiť? V takom stave aj duchovné úkony, modlitba, či oddych nám pripadajú ako povinnosti navyše. Dobré je, ak pri všetkej tej záťaži nestratíme aspoň sčasti, spolovice schopnosť tešiť sa aj z drobností. Ak vieme popri ťarche súčasne objavovať to, čo je pekné, čo nás môže trochu povzniesť. Ak nestratíme popri námahe schopnosť oddýchnuť si, vnímať trochu aj iné hodnoty, ľudí, prírodu okolo nás. Dostať sa aspoň trochu nad to, čo pôsobí ubíjajúco. Vtedy môžeme byť aj pre druhých ľudí posilou, povzbudením, čo sa nám v istom ohľade zase vráti naspäť.

Kristus v dnešnom evanjeliu nám dáva príklad. Kráčajúc v ústrety Jeruzalemu, smerom ku Kalvárii má ešte toľko duchovnej sily, že vo chvíli modlitby sa vie premeniť. Stačí duchovný impulz, obyčajná chvíľa modlitby a zrazu jeho podoba získa toľko jasu, že ubitým apoštolom sa to zdá ako tá najsilnejšia žiara. Ako to dokázal?

Okrem spomínanej schopnosti nenechať sa ubiť, Kristus vedel premieňať na duchovné zážitky aj celkom drobné, zdanlivo obyčajné udalosti všedného života. Vedel ich vnímať ako miesto, kde sa deje niečo božie. V trpiacom človeku vnímal solidárne božieho syna či dcéru, ktorým treba pomôcť. Vedel, že ľudia u neho hľadajú určitú oporu. Vedel, že mnohí potrebujú liečivý dotyk svojej duše, aby sa mohli uzdraviť zo svojich spútaní, či odcudzení.

Kristus nehľadal Boha niekde mimo sveta, ďaleko od ľudí, aj keď by sa to mohlo z dnešného evanjelia zdať. Tá chvíľa na vrchu Tábor bola len chvíľou povzbudenia. Nechcel tam na rozdiel od apoštolov zostať. On nachádzal Boha v obyčajnom živote. Z jeho pohľadu sa nikdy nestratilo „telo" obyčajného života. To sa potom naučili od Krista aj jeho apoštoli (okrem iného aj oni liečili, uzdravovali) a od nich sa to učíme aj my - ostatní kresťania, cirkev. Vnímať Boha v konkrétnosti nášho života - ako Boh ten život premieňa, ako sa nás dotýka.

Preto mohol apoštol Pavol povedať, že tí, čo nezmýšľajú prízemne nachádzajú svoju vlasť v nebesiach. To nebola zrada sveta, to znamenalo pretvorenie nášho konkrétneho tela, nášho konkrétneho života tu na zemi na oslávené telo, na novú podobu života, ktorý v niečom už odráža oslávenú podobu života. Dôležité je všimnúť si, že sa tam nestráca telo, konkrétnosť života.

Preto aj my sa máme snažiť oslobodiť telo nášho života natoľko, aby sme boli schopní vnímať aj skutočnosti ducha. Aby nám neoťaželi srdcia len starosťami o prízemné veci. Aby nám nechýbala iskra života ani vtedy keď nás ťaží zával povinností.

Asi ani nie je potrebné dávať podrobné recepty na duchovný život. Ten, komu nechýba viera, vie pretvárať na duchovné hodnoty aj tie obyčajné veci všedného života. Skutok, čin blížnemu môže byť pre neho mystikou činu. Boha môže nachádzať na „vysokom vrchu" nášho všedného života. Boh sa nám môže ukázať práve tam, kde sa naučíme od Krista umenie transformovať, premieňať skutky obyčajného života na to, čo nás privádza bližšie k Bohu a k druhým ľuďom. A to nás potom môže trochu povzniesť aj v zápase s ťarchou života a povinností.

arbet.viliam@orangemail.sk