6. Osobné rozhodnutie viery po
(dodatočnom) katechumenáte dospelých
Taká obec sa môže utvoriť len
z kresťanov dospelých vo viere. K tomu sa nepríde tak,
že ľudia pokrstení ako nemluvňatá a pobirmovaní ako deti
jednoducho dorastú do dospelosti, keďže títo ľudia ešte nemusia
tým samým dospieť aj vo viere, nemusia urobiť dospelé
rozhodnutie pre vieru. Toto si žiada aj od tých, čo boli pokrstení
v detskom veku zodpovedajúcu konfrontáciu s vierou, ktorú
najprv len prevzali, lebo viera nevznikne sama od seba. Cirkev si
musí klásť vážnu otázku, nakoľko je zlučiteľné
s náboženskou slobodou, aby sa ľudia vyhlásili len na
základe ich detského pokrstenia za veriacich, ako sa to deje
v cirkevnom práve (CIC kán. 204/§ 1; v nasledujúcom
kánone je to nepriamo korigované). Na rozdiel od Božieho ľudu
Starého zákona nemožno sa do cirkvi len jednoducho narodiť, ale
treba k nej prináležať v slobode, keďže Boží zákon máme
spoznať a dosvedčiť vo vlastnom srdci. To neznamená zásadné
odmietanie krstu detí. Tak ako sa detí nemôžeme pýtať, či chcú
prísť na svet, nemôžeme sa ich ani pýtať, v akom svetonázore
a náboženstve chcú byť vychovávané. V každom prípade
ich ovplyvňujeme. Avšak mohlo by stačiť, ak by sme nemluvňatá
len požehnali a prijali ich do komunity ako kandidátov krstu,
až kým ony samy poprosia o krst. Azda by bol vhodný čas pred
Prvým sv. prijímaním, keď už je dieťaťu prinajmenej možné
určité jemu primerané rozhodnutie (strach, že Boh ich neprijme,
keď by skôr zomreli, je už azda prekonaný). Ale aj toto by sa
malo diať s výhradou, že deti sa raz ako dospelí môžu
a majú nanovo rozhodnúť; nemôžeme sa držať všetkého, čo
sme ako deti sľúbili, a platí to aj o krstnom záväzku.
Z tohto dôvodu krst udelený v detskom veku potrebuje
určité doplnenie či zdokonalenie cez osobné a jasné
rozhodnutie pre vieru v dospelosti formou dodatočného
katechumenátu. Birmovanie v detskom veku to nenahradí. Okrem
toho intencia birmovania sa neprekrýva s obnovou krstu v dospelosti,
ale naznačuje poslanie pokrstených, aby niesli svedectvo a pôsobili
v cirkvi a spoločnosti; inak by birmovanie ľudí, ktorí
sú krstení v dospelosti, nemalo nijaký zmysel.
Táto obnova krstu u ľudí, ktorí
boli pokrstení ako deti, sa môže vydariť len na báze vyjasneného
spoločného porozumenia viere, ktoré nebude fundamentalistické.
Pokiaľ možno, malo by sa konať na veľkonočnú vigíliu, osobne
a tak aj menovite (až potom môžeme sľub krstu každoročne
obnovovať; sľub, ktorý sme nikdy nedali sami za seba, nemožno ani
obnoviť). K tomu by sa mali ľudia v obci pripustiť len
tak ako kedysi záujemcovia o krst – po tzv. skrutíniách.
Pokiaľ sa cirkev neodváži na tento namáhavý krok obnovy v zmysle
Nového zákona, zostanú vo všeobecnosti obce len v stave
prípravy ich členov na osobné a záväzné vyznanie viery.
Tak zostane i úradný kňaz náprotivkom svojej obce, ktorá sa
v realite nachádza ešte len v stave katechumenátu (v tom
spočíva aj dôvod pre zdanlivú plauzibilitu momentálneho obrazu
kňaza). Táto cesta k dospelej viere v dnešnej cirkvi dá
sa porovnať s vývojom v živote jednotlivého človeka
a vývojom manželskej lásky, tiež s vierou učeníkov
a učeníčok Ježišových a s cestou, na ktorej sa
dospievalo k viere v obciach prvotnej cirkvi:
Cirkev sama seba vmanévrovala do
fatálnej situácie, lebo vďaka krstu nemluvniat a birmovaniu
detí bez obnovy krstu v dospelosti vzbudzuje dojem, že títo
do cirkvi nedostatočne začlenení ľudia, až raz dospejú, samo
sebou sa stanú dospelými členmi svojich obcí. Títo ľudia potom
aj chcú – pokiaľ možno s odvolaním sa na ľudské práva –
spolurozhodovať o otázkach viery. Táto právna fikcia sa
stáva zlým osudom cirkvi. Proces dozrievania do viery, v ktorej
sa človek stane dospelým, si v normálnom prípade vyžaduje
komunitu obce, v ktorej sa viera môže autenticky okúsiť, do
nej zasvätiť, prežívať ju a dosvedčovať. Z tohto
dôvodu je vznik novej obce vlastne malý zázrak, pretože ona by už
vlastne mala jestvovať, aby sa do nej mohlo dozrieť. Tento zázrak
sa môže podariť len v namáhavom procese, postupne a v malých
krokoch. Omnoho lepšie je, ak jestvujúce obce rastú a potom sa
rozčlenia, keď sa stanú veľkými. Aj na tom sa ukazuje, aká
namáhavá bude obnova cirkvi na súrodenecké spoločenstvo. Cieľom
sú obce pozostávajúce z ľudí, čo prijali Boha v jeho
slove, a tým sa narodili z Boha a stali sa synmi
a dcérami Božími (podľa Jn 1,12n), bratmi a sestrami
Ježiša Krista. Takí ľudia potom môžu aj kňazsky pôsobiť.
7. Spätná reflexia biblickej viery,
odstránenie dejinne podmienených mylných elementov
Aby sa mohli zriadiť súrodenecké
štruktúry rozhodovania v cirkvi, potrebujeme revíziu
cirkevného učenia o hierarchickom členení cirkvi, o úrade
kňaza, biskupa a pápeža, ktoré sa rozvinulo v dodatočnom
teologickom legitimizovaní systému, vzniknutého napasovaním na
spoločenské prostredie. Keďže toto momentálne seba porozumenie
cirkvi bolo spoluurčované prostredníctvom dejinne podmienených,
ale Biblii cudzích komponentov, musia sa tieto z jej učenia
odstrániť presne tak, ako mnohé dejinne podmienené predstavy z
Biblie. Karl Rahner k tomu napísal: „Pravidlá biblickej
hermeneutiky, ktoré sa od čias osvietenstva pomaly dostali do
reflexie a vedomia cirkvi a dnes pod dlhom a ťažkom
vývoji sú výslovne alebo mlčky uznávané aj učiteľským úradom
cirkvi, musia byť videné a uznávané aj... ako pravidlá
interpretácie učení neskoršieho učiteľského úradu.“ Pre
budúcnosť „nebude možné pochybovať o tom, že dejiny
viery a dogiem prinášajú so sebou aj zmeny, ktoré si dnes
sotva ešte dokážeme predstaviť“ Pretože aj „dejiny dogiem
môžu v budúcnosti prebiehať za značnej revízie skorších
(autentických) vyhlásení učiteľského úradu cirkvi“.
Platí to podľa našich vyššie
uvedených premýšľaní tak pre vnútorné rozdelenie cirkvi na
klérus a ľud, ktoré vzniklo podmienené mylným vývojom
a následne bolo legitimizované, ako aj pre
patriarchálne-hierarchickú štruktúru katolíckej cirkvi, ktorá
sa vyvinula vďaka tomu a vďaka svojmu prispôsobeniu okolitej
spoločnosti, ako aj pre nárok nositeľov cirkevného úradu, že
majú mať účasť na božskej neomylnosti. Nevyhnutné korektúry
neznamenajú, že máme upadnúť do relativizmu ako do druhého
extrému, čo právom odmieta pápež Benedikt XVI., ale vyžadujú
si od nás, aby sme sa vzdali absolútneho nároku na pravdu
cirkevného učenia. Táto reforma sa nemôže obmedziť na to, že
sa odmietne jestvujúci systém, ale v prvom rade sa musí
obnoviť život cirkvi v obciach a potom na tomto základe
rozvíjať súrodenecké štruktúry rozhodovania ako pozitívnu
alternatívu. Teraz ide o toto:
8. Revízia rozhodovacích štruktúr
a právomocí úradu podľa princípu jednomyseľnosti
a) Princíp jednomyseľnosti a rozdiel oproti iným štruktúram rozhodovania
Predstavme si súrodencov, ktorým
neočakávane zomrú rodičia a nezanechajú nijaké úpravy v
testamente ohľadom dedičstva, a oni teraz musia rozhodnúť
o tom, či majú naďalej viesť rodinný podnik alebo ho majú
predať, kto má ako prvý prevziať vedenie podniku atď. Môžeme
si myslieť, že to pôjde podľa metódy väčšinového
rozhodovania bez toho, aby všetci boli uzrozumení s každým
z tých riešením, o ktorých by sa hlasovalo? Teda, že
rozhodne väčšina, kto dostane podľa zákona povinný podiel, ak
je vôbec taký predpísaný? Alebo sa dajú tieto veci riešiť
podľa metódy „najmenšieho spoločného menovateľa“ (podľa
motta, ktoré raz bolo sformulované ako odpoveď na túto otázku:
„Je to celkom jednoduché: Spoločné je nám to, s čím môže
každý slobodne súhlasiť“)? Ako to má fungovať, keď sa má
prísť k reálnym uzáverom – nielen k teóriám? Alebo stačí
demokratickou väčšinou zvoliť nejakého vedúceho či vedúcu,
ktorý či ktorá však nebude mať žiadne rozhodovacie kompetencie,
ale smie len podávať návrhy a priateľsky môže dohovárať?
Ani požiadavka po väčšom dialógu v cirkvi nedáva žiadnu
odpoveď na otázku, ako sa napokon má rozhodovať. – Tieto
varianty sa dajú nájsť v rozličných návrhoch o štruktúrach
rozhodovania v možnej budúcej ústave cirkvi. Zjavne
nedostačujú pre súrodenecké spoločenstvo zmýšľania a života.
Aby sme to ešte zjednodušili: V manželstve nemôžeme
odstrániť rôznosť názorov v dôležitých otázkach, ktoré
sa dotýkajú svedomia partnera, ani pomocou väčšinového
rozhodnutia, ani ráznym slovom jedného z partnerov – kedysi
zo strany muža, ale tie časy sú preč. Tiež malý alebo najmenší
spoločný menovateľ neprináša riešenie sporného bodu. Aj keď
sa obaja obrátia na nejakého sprostredkovateľa, môže im tento
pomôcť, aby dospelí k spoločnému rozhodnutiu, ale vec
nemôže za nich rozhodnúť, ak to nemá viesť k opätovnému
pádu do nejakého autoritárskeho systému.
Pravdepodobne si teraz mnohí myslia:
Cirkev predsa sama rozhodovala na veľkých konciloch o otázkach
viery, teda jestvuje predsa len väčšinová demokracia v cirkvi.
Nato treba odpovedať: Väčšiny sa často vytvárajú na veľmi
problematický spôsob, pomocou dobrého rečníka alebo skupinovým
nátlakom, kým kritické hlasy sú prijímané ako obťažujúce
a väčšinou zostávajú v menšine. Rozhodnutia prvých
koncilov sa uskutočnili za veľkého tlaku cisára, ktorý mal
v cirkvi viac moci ako pápež dnes a uzávery koncilu
presadil silou; tí biskupi, ktorí mali odchylnú mienku, boli ním
posielaní do vyhnanstva. Jednotliví biskupi sa pokúšali
rozličnými prostriedkami, aj nemorálnymi, pritiahnuť cisára na
svoju stranu a získať tak jeho súhlas s ich postojom.
Uznesenia koncilov viedli k veľkým štiepeniam v rámci
kresťanstva, ktoré podnes nemáme zvládnuté, a
popritom vyprodukovali a zostrili ešte aj konflikty
s inými náboženstvami. Jestvovali aj chybné rozhodnutia
koncilov bez toho, aby cisár alebo pápež vyvíjali nátlak. Tak
koncil v Kostnici, ktorý sa povýšil nad pápeža, sa
uzniesol, že treba upáliť Jana Husa, ktorému predtým sľúbili
ochranu. Koncil v Tridente fixoval rozdelenie cirkvi namiesto
toho, aby ho prekonal. Dogmu o pápežskej neomylnosti vyhlásil
na Prvom vatikánskom koncile sám pápež, ale so súhlasom
koncilovej väčšiny; menšina, ktorej námietky neboli zohľadnené,
vopred opustila koncil. Väčšinový princíp v zásade bráni,
aby sa menšinové pozície, ktoré by azda mohli ukazovať cestu
ďalej, vážne vydiskutovali. Na Druhom vatikánskom koncile sa
väčšinový súhlas dosahoval často pomocou viacznačných
kompromisných formulácií, čím sa konflikty odsunuli na obdobie
po koncile.
Súrodenecké zjednotenie viacerých
ľudí na rovnej úrovni, teda bez vlády väčšiny nad menšinou
a bez príkazu nadriadenej inštancie, môže sa docieliť len
na princípe jednomyseľnosti. Pretože naozajstne spoločne zdieľaná
zodpovednosť, v ktorej ju niekto môže niesť s druhými
vo vzájomnej dôvere, je niečo iné ako úradne vymedzená
spoluzodpovednosť. To značí: Keď sa má v nejakej skupine
o niečom rozhodnúť v konečnej zodpovednosti, majú
všetci brať svoje rozhodnutie tak vážne, akoby sa ich samých
týkalo a museli zaň niesť zodpovednosť. Keď sa má predsa
len dospieť k nejakému spoločnému riešeniu, za ktoré sa
všetci postavia, a to aj vtedy, ak to zo svojho pohľadu
nepokladajú za najlepšie, potom nemôže mať posledné slovo ani
vedúci ani väčšina (ani tzv. kvalifikovaná), ale všetci spolu
musia dospieť k nejakému jednomyseľnému rozhodnutiu. Toto
rozhodnutie na základe ľudskej ohraničenosti zostáva vždy
otvorené pre zmeny, predsa je však záväzné, kým sa v nutnom
prípade nenájde riešenie lepšie. K tomu nevyhnutná zhoda
v základnom postoji (primárna jednomyseľnosť „v duchu“)
a na konkrétnych stanoviskách vo vecných otázkach
(sekundárna jednomyseľnosť v spoločných rozhodnutiach) sa
podstatne líši od princípu (úradnej) jednohlasnosti, na základe
ktorej môže menšina alebo jednotlivec prostredníctvom svojho veta
blokovať každú požiadavku bez toho, aby ostatní členovia
kolégia mohli proti tomu niečo podniknúť. Také blokovanie je
vylúčené, ak sa všetci chcú podriadiť nároku na
jednomyseľnosť. Ak sa naučili rozlišovať medzi úsudkom svedomia
a (pra-)svedomím a sú pripravení spochybniť svoje úsudky
alebo dovolia, aby boli spochybnené. Jednomyseľnosť neznamená, že
výsledok musí byť jednotnou normou pre všetkých. Aj v cirkvi
je napokon naskrze možné (a niekedy je to jediným riešením),
že sa jednomyseľne rozhodneme pripustiť rôzne riešenia bez toho,
aby sme jeden druhého odsudzovali alebo inej pozícii odopreli
pravovernosť. V takom prípade sa vlastný názor nesmie
povýšiť na normu pre všetkých, najmä keď protikladné mienky
ani v tej istej skupine nemôžeme rovnoprávne vyhodnotiť,
lebo to z praktických dôvodov nie je možné.
Výslovne treba na to upozorniť, že ľudia, ktorí na seba slobodne berú záväzok jednomyseľnosti, podriaďujú sa týmto Božej moci, aj keby si to priamo neuvedomovali. Lebo vychádzajú z toho a veria v to, že táto možnosť zjednotenia na rovnakej úrovni jestvuje a je im daná bez toho, žeby chceli túto schopnosť pre seba alebo iných zariadiť. Lebo nato by museli stáť nad inými a museli by ich ovládať. Jednomyseľnosť teda nepožaduje najprv vzájomne nejaký nadbytok dôvery a potom dôveru, ale aj dôveru voči Bohu ako základu nášho spoločného prebývania. Preto je potrebné pred a v každom náročnom spoločnom procese rozhodovania modliť sa spoločne a prosiť Boha o jeho pôsobenie v Duchu Svätom. Jednomyseľnosť dosiahnutá napriek krízam je miestom Božej skúsenosti.
b) Úrad vedenia ako znamenie a nástroj jednomyseľnosti v operatívnej rovnosti
Aby sa dosiahla jednomyseľnosť v spoločnom rozhodovaní, potrebuje obec alebo grémium splnomocneného nositeľa úradu – vždy sa myslí na muža alebo ženu – ktorý pracuje nielen na základe ľubovoľnej väčšiny v kolégiu (ako nezáväzne akceptovaný mediátor alebo poradca), ale vybavený nevyhnutnou právomocou pracuje na spoločnom riešení, ktoré si nárokuje a požaduje od všetkých a aj od seba samého (aj malý tím o dvoch, troch osobách môže vnímať túto úlohu, väčší tím by už opäť sám potreboval vedenie). Aby sa tento cieľ dosiahol, prichádza vedúci – zaiste s pomocou všetkých – s nejakým návrhom (alebo prijíma návrh niekoho) a konfrontuje s ním všetkých, následne predkladá v nutnom prípade návrh aj viackrát vo vylepšenej podobe, kým všetci prinajmenej na úrovni bázy súhlasia a vedia ho odobriť vo svojom svedomí (aj keď niektorí iné riešenie pokladajú za lepšie). Aby sa táto úloha mohla naplniť, musí taký vedúci kvôli tomuto procesu nachádzania kolegiálnych rozhodnutí existovať s ostatnými v grémiu na základe „operatívnej“ rovnosti, ktorá je podmienená správaním jedna k jednej a zjednocovať sa partnersky s druhými. Ak by však stál nad ostatnými v grémiu a mal by posledné slovo, mohol by im svoje riešenie nanucovať a nebol by viac (rovnocenným) členom kolégia. Ak by zasa ako istý typ moderátora stál pod grémiom alebo mal by len jeden hlas v grémiu ako každý iný (keď aj ako primus inter pares, ako čestný predseda alebo vedúci diskusie), mohol by druhým len pekne dohovárať, ale nemohol by ich účinne vyzývať k spoločnému riešeniu. Mimo oboch týchto extrémov má byť vedúci jedným pólom vznikajúceho spoločného rozhodnutia, takpovediac „trecí strom“, na ktorom môžu ostatní vyskúšať svoje argumenty, a on zasa tie svoje na nich. Toto „staviteľstvo mostov (pontifex)“ v pôvodnom zmysle slova je namáhavá úloha; nie je to žiadna vláda, ani vláda vykonávaná v duchu pokory, ale skutočná služba. Potom vedúci nestojí v akejsi „svätej moci“ nad kolégiom (ani „kolégium“ vo svojich základoch nezjednotené či zdanlivo zjednotené nestojí nad „vedúcim“, ktorý sa má zariadiť podľa väčšiny), ale vedúci a ostatné kolégium sa podriaďujú nároku na jednomyseľnosť a musia sa zhodnúť, čím sa zjednotí aj kolégium (pričom táto jednota môže jestvovať aj vo forme dodatočnej recepcie rozhodnutí vedúceho a často je len v tejto podobe možná). Schematicky to vyzerá takto:
Hierarchia - vedúci na mieste Boha, a potom kolégium.
Jednomyseľnosť - Boh ako jediný Pán, a potom vedúci (a) a ostatné kolégium.
c) Úradné kňazstvo v službe jednomyseľnosti s univerzálnou cirkvou a Ježišom Kristom
Interný úrad vedenia v cirkvi
nie je identický s úradným kňazstvom, aj keď obe úlohy
často vykonáva tá istá osoba. To vyplýva už z toho, že
napr. nejestvuje žiadne svätenie na úlohu pápeža, hoci tento
vlastní najrozsiahlejší interný úrad vedenia. To isté možno
vidieť na príklade predstavených v laických rádoch, napr.
opátky; ak teda vo farnostiach, ktoré nemajú žiadneho farára,
laici prevezmú interné vedenie, nemusí to vôbec znamenať núdzové
riešenie. Opátka alebo opát sú po svojej voľbe potvrdení
a požehnaní („benedikovaní“), ale nie sú vysvätení
(„ordinovaní“) v zmysle sviatosti kňazstva. Zmysel
biskupského a kňazského svätenia nemôže byť splnomocnenie
a ustanovenie nejakého interného vedúceho či vedúcej zvonka
pre miestne cirkvi a obce, pokým tieto pozostávajú
z kresťanov dospelých vo viere, lebo také konanie by zrušilo
ich dospelosť. K čomu však potom potrebujeme povedľa
interného úradu vedenia ešte sviatostné kňazstvo, čo je zmyslom
tejto sviatosti a prečo je vedenie eucharistického slávenia
vyhradené vysväteným za kňazov a biskupov ako takým (tiež
tam, kde úrad vedenia a úrad kňazstva sa vykonáva
v personálnej únii tou istou osobou)? Nejde o poručníctvo,
ktoré odporuje dospelosti ľudí v obciach? Nemali by sa
interný úrad vedenia a právomoc na vedenie eucharistického
slávenia zrušiť a nemala by sa dospelá obec vzdať oboch
úradov?
Na základe predošlých reflexií
zásadne platí: Keď je základom spoločné kňazstvo, potom sa
môže odlišovať samotné úradné „kňazstvo“ (= kňazstvo v
úrade) od kňazstva spoločného len sekundárnymi znakmi
(odvodenými) a nesmie viesť k žiadnej „svätej moci“
vysvätených nositeľov úradu nad ostatnými veriacimi, ktorá by
hrešila proti ustanoveniu cirkvi podľa Mt 23,8n. Taká diferencia
medzi všeobecným kňazstvom a v jeho rámci – ako jeho
vnútorná špecifikácia – úradným kňazstvom vyplýva
z nevyhnutnosti členenia cirkvi na miestne cirkvi a obce.
Pretože v týchto musia byť vhodné osoby splnomocnené, aby
boli autentickými spájajúcimi členmi a tiež znamením
a nástrojom na začlenenie obcí do univerzálnej cirkvi,
a tým pre ich spoločenstvo s Ježišom Kristom: Biskupi
vo svojich diecézach, úradní kňazi vo farských obciach. Poslanie
a splnomocnenie pre túto úlohu nemôže byť udeľované
miestnymi cirkvami a obcami (aj keď by mali právo navrhovať
vhodné osoby), ale pochádza zo svätenia a platí pre všetky
oblasti cirkevného života a pôsobenia. Títo nositelia úradu
nevykonávajú žiadnu vládu nad kresťanmi dospelými vo viere,
ktorí sa podriaďujú nároku na jednomyseľnosť s univerzálnou
cirkvou, nerozhodujú sami a neposúvajú jednoducho nariadenia
cirkevnej vrchnosti ďalej, ale sú prostredníkmi v oboch smeroch.
V tejto funkcii nestavajú sa nad (ostatné) obce alebo diecézy,
ale sú v nich kvôli svojmu sprostredkovateľskému úradu
podobne ako interní vedúci (ktorých úrad títo ľudia práve
často vlastnia) v určitej operatívnej rovnocennosti s
(ostatným) spoločenstvom. Toto môže v prípade nejakého
konfliktu viesť k tomu, že sa prechodne postavia oproti
ostatným; ale aj potom sú a zostanú členmi danej obce alebo
partikulárnej cirkvi a mali by byť všetci – tiež biskupi –
ponajprv bratmi (a v budúcnosti asi aj sestrami) v niektorej
bázovej obci.
Vysvätení nositelia úradu nie sú teda námestníkmi Krista alebo Boha, ale reprezentantmi napojenia na univerzálnu cirkev, a tým aj vždy nového napojenia na Ježiša Krista a spoločenstvo s ním. Im je preto vyhradené vedenie sakramentálnych slávení, lebo tieto slávenia majú celocirkevnú relevanciu a sú prísľubom spásy, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi (kto bol v nejakej obci pokrstený, je bratom a sestrou pre všetky obce v cirkvi; keď niektorá obec slávi eucharistiu, činí to vo zväzku s celou cirkvou, a tým aj v novom spojení s Ježišom Kristom atď.). Úradní kňazi neudeľujú sviatosti, ale sú ich služobníkmi, týmže prosia Boha spolu s obcou, ako aj v jednote s celou cirkvou, a tým aj z poverenia Kristovho, aby on prostredníctvom svojho Ducha spôsobil spásu; deje sa to v epikléze, ktorá patrí ku všetkým sviatostiam a tvorí ich centrálnu zložku. Nasledujúca skica má jasne ukázať službu biskupov a kňazov pre jednotu partikulárnych cirkví a obcí v univerzálnej cirkvi (nie sú tu osobitne vyznačené interné úrady vedenia v rehoľných spoločnostiach alebo iných obciach, ktoré nie sú kňazské, a tiež bez osobitého svätenia prenášaný pápežský úrad):
Cirkev ako univerzálne rovnocenná komunita pod Božou vládou,
všetci členovia sú na rovnakej úrovni (pri pohľade zhora).
Spoločenstvo podriadené nároku na jednomyseľnosť,
nositelia úradu sú jej znamením a nástrojom.
Napojenie obcí do miestnych cirkví a týchto do univerzálnej cirkvi
deje sa prostredníctvom ustanovenia úradných kňazov a biskupov
ako spájajúcich členov s univerzálnou cirkvou a skrze ňu s Kristom.
III. Požiadavky na takúto
štrukturálnu reformu
9. Dosah, možnosti konfliktov a nároky
na štrukturálnu reformu katolíckej cirkvi
a) Reforma koncilu ako prvý krok reformného koncilu a jej veľké ťažkosti
Otvorená konfrontácia o možnosti
a nutnosti korektúr cirkevného učenia a štruktúr
cirkvi je teda nevyhnutná. Na to je potrebný – po patričných
prípravách a vypracovaní návrhov – reformný koncil, ktorý
formálne a obsahovo pôjde ďaleko za II. vatikánsky koncil.
Pretože by mal uzavrieť jeho „poľutovaniahodnú medzeru“,
o ktorej písal Joseph Ratzinger, a kritiku tradície, bez
ktorej nie je možná žiadna skutočná reforma, by mal nielen
vedome pripustiť, ale si ju aj stanoviť a z tej kritiky
aj hneď vyvodiť nutné konzekvencie. To by sa však týkalo aj
koncilu samotného, totiž štruktúr, v ktorých má koncil
v budúcnosti prichádzať k spoločným rozhodnutiam:
s nárokom na jednomyseľnosť, ktorej znamením a nástrojom
sú nositelia úradu; bez skupinového nátlaku a v prehľadnom
grémiu, keďže koncil počítajúci tisíce biskupov nie je toho
schopný. Reformný koncil by musel teda odsúhlasiť možnosť zmien
v náuke a súčasne uskutočniť reformu koncilu, týmže
zmení svoje vlastné štruktúry a nebude už chápať úrady
ako nositeľov svätej moci, ale ako znamenie a nástroj
jednomyseľnosti.
Dosah tohto procesu a možné
konflikty pri ňom sa dajú sotva odhadnúť. Už okolo nezaručených
zmien na poslednom koncile vznikol konflikt s „Kňazským
bratstvom Pia X.“, ktorý sa pápež pokúsil riešiť tak, že
v protiklade s faktami hovorí len o „zdanlivej
diskontinuite“. Ak teraz prichádza len k neprehliadnuteľným
diskontinuitám, ktoré nemožno viac v žiadnom prípade
zamiesť pod koberec, potom v prípade skutočných zmien
vypukne konflikt, voči ktorému sa spory okolo zrušenia
exkomunikácie Lefebvrom vysvätených biskupov budú javiť len ako
malá šarvátka. Dokonca mohlo by prísť aj k tomu, že pápež,
ktorý také niečo dovolí, bude protivníkmi reformy vyhlásený za
heretika a títo si zvolia protipápeža. Zoči-voči takému
nebezpečenstvu by bolo pravdepodobne nápomocné, ak by sa na
reformnom koncile zaviedli súrodenecké štruktúry dosahovania
rozhodnutí najskôr len na skúšku (s výhradou návratu
k terajšiemu systému), až kým by skúsenosť ukázala, či
sú vôbec možné a pre cirkev vhodnejšie.
b) Porovnanie so sporom o dodržiavanie židovských zákonov na počiatku cirkvi
Pre tento nutný reformný koncil
s jeho veľkým potenciálom konfliktov jestvuje v histórii
cirkvi len jedna paralela: ako už na počiatku cirkvi išlo o
otázku, či sa cirkev má otvoriť aj pohanom bez toho, aby sa týmto
pohanom prikázalo dodržiavať celý židovský zákon (por. Sk 15).
Podobne dnes ide o to, či cirkev musí požadovať od veriacich
a pohanov celú dogmatickú tradíciu, ktorá sa rozvinula
vnútrocirkevnými procesmi a inkulturáciou kresťanstva do
rímskeho sveta pozmeneného gréckym zmýšľaním, alebo či ju
cirkev môže spochybniť a nanovo nadviazať na biblickú
východiskovú situáciu. V onom prvom konflikte išlo o „veľké
hádky a vášnivé spory“, až kým „apoštoli a starší
spolu s celou obcou... nestali sa jednomyseľnými“ a toto
nevyjadrili v slovách: „Lebo Duch Svätý a my sme
rozhodli...“ Židokresťania sa síce naďalej pridržiavali praxe
Zákona, ale bez toho, aby to pokladali za nevyhnutné ku spáse
a aby odopierali vieru pohanokresťanom, ktorí Zákon
nenasledovali. Cirkev sa medzitým stala cirkvou svetovou, čo na
jednej strane problém zväčšilo, ale na strane druhej si ešte
viac žiadalo reagovať. Podobné riešenie v dnešnej dramatickej
situácii cirkvi by už bolo mimoriadne mocným krokom vpred, čo by
si však od všetkých zúčastnených aj veľmi veľa vyžadovalo.
10. Konkrétne požiadavky voči
účastníkom konfliktu
a) Požiadavky na obe strany
Základným predpokladom pre spoločné
riešenie je na oboch stranách uznanie vlastných hraníc v poznaní
pravdy a pokora, ktorá počíta s omylmi v doterajšom
pohľade – aj v úsudkoch svedomia. Súčasne si to žiada
základnú dôveru alebo prinajmenej jej veľký preddavok, že
takéto zjednotenie z Boha je možné. Viedlo by to k tomu,
že sa treba otvoriť pre pôsobenie Boha v Duchu Svätom a –
pokiaľ možno spoločne – prosiť o to v modlitbe Boha.
Žiaduca je aj veľká láska k momentálnym „protivníkom“,
aby si vzájomne porozumeli a stali sa bližšími. Niekedy môže
byť taká „láska k nepriateľovi“ nevyhnutná, ktorá
napriek všetkým diferenciám druhej strane prizná dobrú vôľu
a ju aj právom požaduje (z tohto dôvodu sa treba vyhnúť
každému taktickému úskoku). K tomu tiež patrí, že sa
druhí neposudzujú a nepodsúvajú sa im skryté motívy –
ako túžba po moci na jednej strane alebo chýbajúca ochota
k poslušnosti na strane druhej. „Pôvodca“ (Hebr 12,2) na
tejto ceste viery a lásky je Ježiš Kristus. Pre neho boli
všetci, ktorí chceli konať Božiu vôľu, sestrami a bratmi
(Mk 3,35). Takýto zápas o spoločné riešenie môže byť
veľmi vyčerpávajúci a žiada si veľké nasadenie. Ale len
na takejto ceste možno dospieť k nutnej jednomyseľnosti. Tak
ako kedysi na Apoštolskom koncile ani dnes nevzíde táto
jednomyseľnosť z hlasovania, ale zo spirituálneho procesu v
„spoločnom rozlišovaní duchov“ v zmysle sv. Ignáca. Aby
sme toho boli schopní, potrebujú všetci zúčastnení základnú
skúsenosť so životom vo veriacich súrodeneckých obciach.
b) Požiadavky na „tradicionalistov“
„Tradicionalisti“ majú väčšie
ťažkosti s takým obnovným procesom ako „reformátori“,
lebo najprv musia akceptovať, že nielen u seba, ale aj v učení
cirkvi musia počítať s omylmi a nevyhnutnými zmenami,
alebo inak povedané: že by sa mali vzdať tiež svojho presvedčenia
o nezmeniteľnosti tohto učenia, v ktorom ich viera
doteraz (zdanlivo) nachádzala „skalopevnú“ oporu. Teraz by to
bolo zásadne spochybnené. Prežívali by to tak, akoby im niekto
bral pôdu pod nohami. Najlepší predpoklad, ktorý môžu prijať,
by bol postoj, že tento zdanlivo „skalopevný fundament“
pozostáva v cirkulujúcom, fundamentalistickom zdôvodňovaní
cirkevného učenia, ktoré znie asi takto: Pretože toto učenie
spočíva na Božom zjavení, ktoré bolo cirkvi zverené spolu s
prísľubom neomylnosti, je absolútne pravdivé; a že tu ide
o Božie zjavenie a cirkev že je neomylná, vieme z tohto
Zjavenia a jej neomylnej tradície. To je neudržateľný začarovaný
kruh! Odporuje už citovanému výroku z Deklarácie
o náboženskej slobode, ktorý pápež Ján Pavol II. v druhej
prosbe cirkvi za odpustenie na Prvú pôstnu nedeľu Svätého roka
2000 vyjadril týmito slovami (po úvode kardinála Josepha
Ratzingera): „Zmiluj sa nad svojimi hriešnymi deťmi a prijmi
naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a byť
si pritom vedomí, že pravda sa sama presadzuje len silou pravdy.“
Celý dosah tejto prosby sa ešte dlho nerozpoznal, pomlčiac o jej
teoretickej a praktickej realizácii. Žiada si to zmenu
zmýšľania v učiteľskom úrade cirkvi a u všetkých,
ktorí veria, že ho treba poslúchať bez vlastného úsudku, a že
to treba žiadať aj od ostatných.
c) Požiadavky na „reformátorov“
Ani „reformátori“ nesmú v tomto
procese povýšiť svoj pohľad za akési „neomylné“ učenie
a namiesto cirkevných dogiem ustanoviť iné, napr. tak, že
deklaráciu ľudských práv vyhlásia za nespochybniteľné
kritérium cirkevnej reformy. Táto nie je na to vhodná napriek
všetkým dôležitým podnetom, ktoré obsahuje. Ale aj keď
„reformátori“ nepokladajú svoj pohľad za jediný možný,
požadujú od „tradicionalistov“ podstatne viac ako oni od nich.
Pretože už len skúšobná akceptácia určitého modelu o cirkvi,
ktorý sa odchyľuje od tých, čo boli doteraz pokladané za
nezmeniteľné normy, znamená relativizáciu učení, na ktorých
údajnej absolútnosti si tradicionalisti zakladali. Také zneistenie
nemusia „reformátori“ vydržať. Aj keď tradicionalistické
stanovisko bude naďalej v cirkvi čiastočne prežívať (ako
židovsko-kresťanské v tých obciach, ktoré vytvorili
obrátení židia), nie je už ono jedine platné, a tým
stratilo aj svoj dovtedajší význam. Z tohto dôvodu tu
nemožno argumentovať princípom vzájomnej tolerancie, lebo
tradicionalistická strana už uznaním iného stanoviska za
rovnoprávne musí sa vzdať vlastnej pozície v jej doterajšej
forme. Mimo toho si to vyžaduje veľké porozumenie pre tie naskrze
oprávnené obavy „tradicionalistov“, zvlášť biskupov medzi
nimi, že cirkev sa rozpadne, ak by sa malo niečo zmeniť na jej
súčasných štruktúrach, a žiadne presvedčivé modely
súrodeneckej cirkvi obcí nie sú viditeľné.
Z toho dôvodu je prvou
a najdôležitejšou požiadavkou na „reformátorov“, aby
svoju žiadosť neprednášali len vo forme kritiky doterajšieho
systému, ale ďaleko väčšmi prostredníctvom pozitívnych
alternatív tak v teórii ako aj – a na tom nakoniec
záleží – v praxi. V správe o Apoštolskom koncile sa
píše, že obec a starší v Jeruzaleme sa presvedčili
o nutnosti určitého otvorenia sa pre pohanov bez toho, aby sa
im uložila povinnosť zachovávať celý židovský zákon, lebo
podľa Petrovho svedectva Boh dal Ducha Svätého aj pohanom,
a pretože Barnabáš a Pavol mohli rozprávať, „aké
veľké znamenia a zázraky Boh cez nich učinil medzi pohanmi“
(Sk 15,12). Teda nestačí požadovať od cirkvi reformy, ale platí,
aby sme sa sami stali cirkvou, ktorá bude obnovená vo svojich
životných a a rozhodovacích štruktúrach. Konfrontácia
v tomto duchu a forme je účinnejšia ako akýkoľvek protest.
To je veľký nárok, ďaleko namáhavejší ako život v dnešných
štruktúrach; lebo je omnoho jednoduchšie jestvujúce poriadky
alebo spoločného „protivníka“ kritizovať, ako sa zjednotiť
na cieli a ceste určitej obnovy a túto realizovať. Išlo
by takmer o návrat do prekonaných pozícií a protirečilo
by požiadavkám „reformátorov“, ak by od dnešnej hierarchie,
ktorú v tejto forme vlastne odmietajú, žiadali zrušenie
povinného celibátu, aby sme získali viac kňazov podľa tohto
hierarchického chápania kňazstva namiesto toho, aby sme sami
kňazsky pôsobili v zmysle všeobecného kňazstva a rozvíjali
kolektívne chápanie úradu (to sa nedeje, týmže vnímame farára
naďalej ako zodpovedného vedúceho, ale upierame mu vo farskej rade
právo veta). V tom by pozostávala skutočná odpoveď na výzvu
skrze nedostatok kňazov. Z tohto dôvodu stávajú sa oprávnené
žiadosti reformných hnutí novou požiadavkou voči týmto
samotným, aby v bázových obciach zakladali novozákonne
súrodenecké štruktúry života a rozhodovania a skrze
tento príklad presvedčili „tradicionalistov“.
Jestvuje modlitba jedného čínskeho
kresťana, ktorá znie: „Pane, obnov svoju cirkev a začni
u mňa.“ Pretože cirkev je možná len ako spoločenstvo,
mali by sme sa modliť: „Pane, obnov svoju cirkev a začni
u nás. (Amen.)“
Celý článok v nemčine na:
http://www.uibk.ac.at/praktheol/wess/publ/wess-geschwister.pdf