Homília - 17. 1. 2010

Po vianočných sviatkoch sa dnes stretáme v „obyčajnú" nedeľu obdobia cez rok a čítali sme evanjelium o svadbe v Káne Galilejskej. Týmto rozprávaním chcel evanjelista Ján uviesť Ježišovo účinkovanie. Tento príbeh teda obsahuje navyše určitú „pridanú hodnotu"- pokus evanjelistu začať rozprávanie o Ježišovi tým, čo najlepšie vystihuje celé jeho účinkovanie.

Pri veľkých osobnostiach dejín si uvedomujeme, že svojou činnosťou presiahli horizont toho, čo sa od nich očakávalo, presiahli úlohu, ktorú im stanovil život, pôvod, či iné okolnosti. V tom spočíva ich inšpirácia pre ostatných ľudí. My sa naopak často pýtame - pokiaľ sa snažíme zodpovedne pristupovať k životu - čo je našou úlohou, povinnosťou. Hľadáme k čomu je náš život určený, čo nám je stanovené, uložené. Takéto uvažovanie nás posúva v živote dopredu, pretože tak konfrontujeme svoj život s niečím, čo je mimo nás, čo náš život určuje takpovediac zvonka. Mladí ľudia si uvedomia, že k životu patrí aj určité určenie - ktoré máme hľadať, objaviť. Uvedomia si, že život je aj úloha, ktorú by sme mali splniť. Práve v konfrontácii so životnými úlohami, lepšie nachádzame aj sami seba, uvedomujeme si svoje miesto vo svete.

Takto to bolo aj v dejinách spásy. Apoštoli hľadali svoj podiel na ohlasovaní Kristovho evanjelia. Mnoho veriacich v dejinách sa snažilo dávať svoj život do súladu s vierou v Krista. A predsa tento prístup má svoje medze. V niečom je aj obmedzujúci. Pretože nás „zvádza" k tomu, aby sme splnili svoju povinnosť a potom sa nám zdá, že to už stačí. Takto sa mnohí veriaci uspokoja so splnením prikázaní. Povedia - veď som nikoho nezabil, neokradol, atď. Skutočné náboženstvo ale chce v človeku vzbudiť trochu hlbšie pohnútky konania dobra, ako je len splnenie prikázaní.

Chce nás viesť, aby sme skutočne objavili sami seba, tvorivé možnosti ukryté v našom vnútri, v našom živote, aby sme potom konali dobro slobodne, tvorivo. V príbehu svojho života máme objaviť dynamiku dobra, ktorá sama objavuje to, čo je potrebné konať, nepýta sa len na povinnosť. V živote by sme mali objaviť tvorivý princíp, ktorý sám objavuje to, čo je potrebné uskutočniť. Ktorý hľadá riešenie problémov nie na základe povinnosti, ale tak, že nás to posúva v živote dopredu.

Obrazom takéhoto tvorivého začiatku je aj svadba. Pri svadbe sa stretá motív záväzku so slobodou, ktorú dáva láska. Svadba nie je len záväzok, ale aj radosť, ktorú symbolizuje aj svadobné víno. Ježiš už na začiatku svojej činnosti zdanlivo koná nad rámec svojho spásonosného poslania. Dáva svadobčanom víno ich radosti. Nebolo v jeho kompetencii starať sa svadobčanom o víno. To bola ich starosť. Ale práve v prekračovaní povinnosti je podstata jeho príkladu, inšpirácie, ktorú nám zanechal. Prejav záujmu aj o druhého človeka, jeho rozvoj, jeho radosť. Ježiš nám svojou svadobnou intervenciou tiež pripomína, že niekedy v našom živote vysychajú ľudské zdroje, pramene našich síl, schopností. Vtedy sa nemusíme hanbiť hľadať oporu práve v nadprirodzených zdrojoch, rezervoároch pre naše ľudské činnosti, zápasy. Nie preto, aby sme presunuli svoju starosť na niekoho iného, ale aby sme načerpali posilu do ďalšieho zápasu. Nie náhodou dnešné čítania rozprávajú okrem svadby aj o daroch, ktoré na ktorých nám dáva účasť Boží Duch. Sú to dary, ktoré tiež chcú premieňať náš život a život našich blížnych k lepšiemu. Bez toho, aby sme sa pýtali, či je to, alebo nie je naša povinnosť. Snažme sa k takejto dynamickej plnosti života tiež smerovať.

arbet.viliam@orangemail.sk