Krst by ale mal znamenať aj niečo ako naše rozhodnutie. Krst by nám mal pripomínať situácie, v ktorých sa rozhodujeme nie podľa zvyku, podľa toho, čo od nás očakávajú iní, ale situácie, v ktorých sa rozhodujeme sami zo seba, prijímame na seba určitý záväzok, sami zo svojho svedomia si vyberáme smer svojej budúcnosti. Krst by mal znamenať otváranie nových priestorov pre život. V našej reči máme na niečo podobné výraz krst ohňom, ako akýsi protiklad práve oproti zvykovému krstu vodou.
V živote ale často ovplyvňuje naše konanie podvedomie, rodinná konštelácia, z ktorej pochádzame, vzťahy v pôvodnej rodine. Takto nadobudnuté vlastnosti potom prenášame aj do nových vzťahov, do nových okolností, do nových rodín. Nezriedka sa ocitáme vo vleku samých seba, svojich daností, ktoré ani nechceme, ale nevieme čo s nimi máme robiť. Väčšina ľudí sa tomu poddá a nechá sa životom viesť, prípadne ich vzbura má romantickú podobu búrky, ktorá sa aj tak rýchlo skončí vytriezvením.
Kristus nám pri krste ponúka iný prístup. Ján Krstiteľ aj Kristus pripomínali, že čas je drahý, krátky a preto ho nesmieme márniť. Práve pre krátkosť času, pre približujúci sa rozhodujúci súd sa musíme správne rozhodnúť. Nie nechať sa niesť životom, ale prevziať zodpovednosť za vlastný život. Správne sa rozhodnúť, to nemusia byť nejaké veľké romantické činy, skôr to predstavuje mnoho malých rozhodnutí. Je to uvedomenie si svojej vlastnej situácie a odhodlanie postupne drobnými krokmi ju korigovať.
Teológovia si po stáročia lámu hlavu, prečo sa Ježiš dal pokrstiť Jánovi. Prečo sa pôvodca krstu nechal pokrstiť svojmu predchodcovi. Veď predsa Jánov krst mal predovšetkým rozmer pokánia, premeny života. No zároveň to bol krst, ktorí si na rozdiel od rituálneho očisťovania ľudia nemohli udeliť sami. Preto prichádzali k Jánovi, k prorokovi, aby tu zanechali starý spôsob života a otvorili sa pre nový.
Kristus - tým, že sa sám nechal pokrstiť nám naznačuje, že nový život obvykle prijímame od druhých ľudí, cez druhých ľudí. Tam, kde sa život stáva pre nás cez druhých ľudí výzvou, kde sa otvárame pre iných. Ježiš ľudskú prirodzenosť nezaprel ani na začiatku svojej verejnej činnosti. Prijal krst - ktorý naznačoval aj jeho premenenie v Božom Duchu - s pokorou od svojho predchodcu. Neobišiel druhého človeka - cez druhých ľudí prijal svoj krst. Cez otvorenie sa pre druhých ľudí skončil obdobie svojej utiahnutej prípravy a začal v božom Duchu slúžiť iným.
Ak sa teda niekedy sťažujeme na okolnosti života, na danosti, ktoré sme zdedili, ktoré nám život vtlačil, snažme sa práve cez druhých, skrze nich postupne očisťovať svoj život. Veľký krst sa nám premení na mnoho malých krstov, v ktorých aj my budeme môcť dosvedčiť vždy znovu svoju vieru. Možno cez mnoho takých drobných začiatkov sa nám podarí zmeniť aj celok svojho života.
arbet.viliam@orangemail.sk